/
Text
Brian Carr
,
Uvod do metafyziky
<-
Ins
Vydal PhDr. Milan Štefanko .. IRIS
IriS
Obsah
Filozofická fakulta UKOFIUK
Predslov ..... .... ....... .__.__ ____ ___... _....... ....._.._......._.... ....... ....._ _. .......... ... .----.. ..........-.. - 7
f l d
,b... .
6.. .--
1. kapitola: Kategoriálny opis ...... ......._....._._......._.__...._...._...._.........______..._......... 8
1. Úvod do metafYziky ako kategoriálneho opisu........_......._._..___......._......___..___ 8
Aristotelovské kategórie _.___, _..__ .______..._._.... ..... .._.........._. .._.___..___.' __._..__.._...._......._._._... 9
Kantovské kategórie _ _. __. _..... __. _ _ "_' __._......._. _ __ ._..... __. ._. _.... ._.._. _'.. __.. _ _._...._........_ -. ..... -.- 10
Collingwoodov metajýzický relativizmus ____.___. _... __._._...___.._.__...__._______.__......... ....-.--- 13
Strawson o opise verzus predpise ____ _..____....__......_.._...____._.._._.............___..._____..__.____. L5
Kategóne ako fimdamentálne druhy ...____.____...____.__..___..._.___...._.___.._...____...._____......._. L7
U_ Metafyzika vo filozofii . .__.__............____.__.............._.............._.......................... L8
Descarte.f (] mysli a tele .._.__.___...._...__......__.__... ..__......__..__________.._...._.......__________..__.... 19
Ontologický status Jaktov .____._..._... __..' ...__.__..___..._..... .....____......._____.....__...._.__.. -----....- 21
Hl. Metafyzické tvrdenia: kritériá a status ..........._.........._......................--..-....... 25
Kritériá sú rózne .___..___._.._____....__._....._____._____......_.....______..._.....__..._....._.._.__.._____.....__. 25
Relativizmus, objektivita, kognitivizmus __.____.._.........._._....__._____.............___.__.____....... 26
380501050071075
Z anglického originálu Metaphysies: An lntroduction
vydaného vydavatel'stvom Macmillan Education Ltd.. Londýn 1987
preložil Marián Zouhar
Vedecký redaktor prof PhDr. Jaroslav Martinka, CSc.
.fÍi rt- 4
T 3 ' 3.'f/6'
Realizov né S finančnou podrorou
M;nl t rstlfa kult:'lry
Slovenskej republiky
2. kapitola: Substancia ......_...._____.........._......................._........_._...........---.......-. 27
l. Substancie ako individuálne alebo jednotlivé veci ...____...................-.--........ 27
11_ Čo substancie nie sú .............__............____._._..................___....................-....... 29
Lockov substrát __._..___. _........ _._ ____.___... ...._.___.________..__....____.__ ...__.__.. __..___._._.. .--- -.---...... 29
Predmcty empiristov _...__." '.._.__'__ ..____........_.._.._.____....__... .___ _.._..__._.._..._...... ..-..-..------.. 31
Rigidná designácia .............._____. ._____. ....._._._.....___......._... ....____._. ._......._ ...--.--...... '..-.-.'- 38
Ul Čo substancie sú ._.............................................-.........................--..--.......-... 42
Aristotelove subjekty __ _...... _._...... _. _. _. __... __o _..._ __ _ __... ....... _....._ ___ _ __... _....... __ _. __o _.......... -- - 44
Princípy identity......... __ __.._....... _.._.._ __.' _... __ _. __ _." ____._ _.... .._ _ _.... __.. ___........ .-. --.. ---... -.-.. -.. 46
This edition is published by arrangement with Palgrave MacmiJJan
Táto kniha vychádza na základe dohody s vydavatel'stvom Palgrave MacmilJan
3. kapitola: Esencia a akcident ..._.............__........_................................... .....--.... 49
l. Substancia a akcident _..........................-...........--------..................---............-.. 49
Problém univerzálií ._._ __..... _. _._ __ ___' _........__ __...._ _ __ _........_ .______ __... __ ....... __o ____.. ._.... - -... -- -- 50
Esendálne akcidenty .......... ....__ __o. ._.... ... .'__ _.____...__ ,,,_"_'___" ____..............__..._._........._.._ 52
II. Prirodzené druhy _ __.__... __.. .._. __ __ ._....... ...___ ...... _...... .... ..-.-..... .... m__ -...... .... ....... 54
Loekol' jazykový nominalizmus ...____.......______...___._.._.____.....___..__._.._.__.___.___..._.._..._--.. 56
Kripkeho jazykový realizmus ______.._____.......___...________....______....___.._.._.._...___........____...__ 58
Copyright tD Brian Carr, 1987
Translation (() Marián Zouhar, 2004
Cover design <9 Mgr. I:ubomír Zabada!, 2004
ISBN 80-89018-69-6
4. kapitola: Kauzálne pósobenie ........................_..... _..................._....._..... ........_.65
I. Dva problémy: prÍčina a kauzálny princíp _....__...____..........._.__..___.. ........___.... 65
Aristotelove iítyri príčil1Y ...___....._..._..........__.___........_.........._ .__...____.__..___.._.__..._... ... 65
Il_ Zahfňa kauzá1ne pósobenie nevyhnutné spojenic? ....-.....-..-......_______...........67
Locke ver;:us llume .____..........__ ...........__.......__......._....___...._______....._._.._...__....___...'''''' 67
AfiU a Mackie: moderní hunu)lJci ._...____._.__....................._........._____.......______....... ...._ 74
Moderná lockovská teÓri" ____.._..____.._.....___....._.___...............__._.__._.._ ......... 77
JII. Kau7.álne pósobenie a kontrafaktuálny kondicioná1 ..._.............................__..81
K()ntrafaktuá v: problém.. ......__..._.._..__......_..........______..___._..____...__._.......__..__......__.___ 81
Moderná Lewisova analýza ........._________.._.._.__ __.__._.__._.__......._ ......____...._..__......._.__... 82
Predslov
5. kapitola: Priestor a čas ____...._.._....................___.._..._................._._._.._..........____ 87
1. Jednotliviny a časopriestorovosť ..._.................._._...................._...._.......____._. 'ó7
Il_ Paradoxy.._... ........ _..... _... ......... ......._ _ _. ..._....._..______..... ... ............. __._ _.... ....___ _... 'X)
ZenÓnove paradoxy pohybu ......_ .. __....__..........____....__..............___.......___...___.___._..___... CX)
'\lcTaggart proti ča ll ............._.______ _....._.........__.__...._....._...___..._._..._____ .._.__.._____... _o. 92
III. Absolútne alebo rclatívne? ......................__.................._...._........._........_........98
Leibniz a newíonOVCl __ ___._....____.._____..____........___.____.._...__....._.__.......__.._______......__.._.____ 98
Kantov transcendentálny idealizmus .......___._______..___ __..___..........._____.___._....._______..._ 100
lY. Jedinečnosť priestoru a času .........._...__.............___..........................._....._....102
Alternatívne priestory? .._._,_" .__.. ......_...._________ .._._......_. ..____..... ______o .... ......__ .._._...._.._. 103
Aiternatívne časv? .__.... __...___. .._. ._.._.._...._..______._._._..._...._._.._..._._..___ ......_.___.___._._ _..... 106
V Substancie alebo atribúty? ._............_................_......_..._........................._....108
"Metafyzika" je názov, ktorý Andronikus z Rhodu,jeden z prvých editorov Aristo-
telových diel, dal spisom, ktoré zaradil po Aristotclovej fyzikc. Problémy, ktoré sa
dnes uvádzajú pod týmto názvom, sú také rozmanité a následné generácie filozo-
fov ich tak bohato, ak nic vyčerpávajúco, spracovávali, že v knihe tohto rozsahu sa
nedajú prezentovat' v neskreslenej podobe. Spravodlivo som sa preto pokúsil spra-
covať len jeden prístup k týmto otázkam, ktorého zdrojom je analytická filozofia 20.
storočia, hoci prc obhajcov tejto "deskriptívnej metafyziky" je pomeme ľahké pri-
spósobit' rozsiahle častí diel mnohých veľkých filozofov minulosti tak, aby vyho-
vovali ich cieľom. (To naozaj vyzerá ako kritérium toho, koho nazvat' "veJ'k.ým"
filozofom - a nepochybne vyvoláva otázky týkajúce sa intelektuálnej a historickej
správnosti, ktoré sa však dajú zodpovedať.)
Rád by som ocenil diskusie, ktoré som v róznych obdobiach viedol so študentmi
a kolegami na Exeterskej univerzite, najma s Glennom Langfordom, a ktoré sa týkali
ideí a tém tvoriacich východisko mójho uvažovania o metafyzike_ Opat' by som rád
pod'akovaI profesorovi Danovi O'Connorovi zajeho podporu a povzbudzovanie
pri tomto projekte a mojej mallŽelke Indire Mahalingamovej za to, že so mnou disku-
tovaia o otázkach z tejto knihy omnoho viac, než bol o jej povinnost'ou. Ďakujem
tiež profesorovi Davidovi Hamlynovi z Birkbeck College v Londýne, ktorý mi tu
láskavo zariadil Visiting Research Fellowship počas jesenného a jamého semestra
1985-86, čo mi umožnilo dokončit' túto knihu.
6. kapitola: Metafyzická pravda .............................__......................... .........._... 111
1. Prchi'ad objavov _..................._.........._.._._......_.......... ...._........._......._........... 111
II. Argument v prospech pojmového realizmu .................___.._.......____.............. 115
WittgensleinOl)ská línia ..__._.__......_. ..... ________........_._.___.____......______ _.__........ ..._. .._.__.. ___ 115
Fakty, pojmy a kategórie ._....._.._____..__....._..........._.___..._....._.....__._..._._..._____........__.... 119
III. Důsledky pojmového realizmu .................._..._............_.._........._____._....._.......123
MetaJjdcký absolutizmus . ...._.......__.___......__........._ .__..__.... ...__.._.___ .__...._.......__..... ..... 124
Kognitivizmus .. _.. _... __ _.. _. _.. _. '. __...._ ___ __ __ _..._ _..._........... _.__ ___....... __'.'_." <o.. '._. _.......... _.. _. 124
Esencialislická mel(Jfj'zika _............ _____.__......_.._._.__....._.. ...._.____.__._.._._____._. .... .._....... 126
lY. Veci osebe ......._.._.... _....._........._.__._..........._________._........ ....._._._...______._.....___... 127
Brian Carr
Literatúra ...... .... ..' _...._ _.. ......... ....._ _ .h..._ ........... ...._..... ........ .._ __. __ _ .. _... _.. _ _ _. _.. .... _.. 130
Register __..... __... ...... ___.. __ _... .... .......... .._.. ..... .._. ..... _ _... __. _...._............ ............_. _. __._ 135
7
1. kapitola: Kategoriálny opis
I. Úvod do metafyziky ako kategoriálneho opisu
MetafYzika je jedným z odvetví filozofie, ale pravdepodobne je základnejšia aku
ostatné odvetvia, napríklad epistemológia (tcória poznania), filozofia mysle alebo
morálna filozofia. Z času na čas je terčom znevažujúcich útokov. ktoré ju prezentujú
ako nekognitívny a teda nezmyselný podnik - ako je známe, takýto osud pretrpela
v tomto storočÍ v rukách filozofického hnutia známeho ako "logický empiricizmus".
To, či takéto obvinenie proti nej Je spravodlivé a poctivé, však cel kom závisí od
toho, načo si metafyzici trúfnu, a treba priznať. že mnohí vkladali do svojej práce
vačšie ambície, než sa zo spatného pohl'adu zdá múdre. Odhalit' pravÚ povahu
prírody.jej obsah a štruktúru. dať človeka v rámci vesmíru do vzťahu s inými druh-
mi veci a jeho stvoritel'om, určit' povinnost' človeka k sebe a k bohu, nájsť pravÚ
cestu k šťastiu -- to sÚ dostatočne známe ambicie, ktoré možno vidieť v dielach
Platóna, Descarta, Leibniza, Spinozu, Bradlcyho atd'. Nečudo, že jej obhajcovia
velebili metafYzické hJ'adame!
Napriek tomu nároky na legitímne a ústredné miesto, dokoncajediné ústredné
miesto, vo filozofii si može robil' relatívne minimálna metafYzická činnosť, ktorá
vždy bola súčasťou širšej činnosti metafyzikovo Aj ked' sa dá spochybniť, či exis-
tenciu boha. povahu časopriestorového vesmíru a budúcnosti I'udského ducha
možno preskúmať a zistiť pomocou racionálnej argumt
ntácie, takéto vážne podo-
zrenia sa netýkajú metafYzickej činnosti, ktorú chcem identifikoval' a predstaviť.
A hoci ide o minimálnu činnosť v rámci širšej a diskutabilnejšej činnosb, nie je ne-
užitočná.
Metafyzika vo svojej minimálnej podobe je kategoriálnym opisom. Jej predme-
tom sú najfundamentálnejšie aspekty nášho myslenia a hovorenia o skutočnosti,
o najzákladnejších črtách skutočnosti, ako sa nám javí. Svet rozdel'ujeme na kone
a vlaky, l'udí a hory, vojny a mestá, a celÚ komplexnú štruktúru r6znych druhov
vecí. Náš jazyk je studnicou tohto nesmieme bohatého vybavenia sveta. V rámci
tejto bohatosti však móžeme rozlíšiť niektoré globalne rozdelenia, napríklad medzi
vecami a ich v!astnosťami, alebo medzi udalosťami a časmi a miestami. na ktorých
sa odohrávajú. Metafyzika sa zaoberá práve týmto globálnym modelom našej k
te-
gorizácie prvkov sveta. Základné rozdelenia, ktoré pramenia z nášho myslenia
a hovor
nia o skutočnosti, sú predmetom záujmu rudí zaoberajúcich sa kategoriál-
nym oplsom.
8
I
t
I,
\
j
,
"
I'
i
I
\
,
Aby som túto predstavu spresnil, načrtncm výsledky takýchto skúmanÍ, ku k'io-
rým dospeli Aristoteles a Kant. Možno medzi nimi badať d6ležité a poučné podob-
nosti a rozdicly.
1. Aristlltelovské kateglÍrie
V stručnom, ale typicky náručnom diele, ktoré je teraz známe pod názvom Kategá-
rie, Aristoteles takto uvádza desať roznych kategórij alebo "predikábilií":
Slová, ktoré sa vypovedajú bez spojenia. označujÚ alcbo [substanciu], alcbo kvantitu,
alebo kvalitu, alebo vzťah. alcbo micsto, alcbo čas, alcbo polohu. alebo vlastníctvo.
alcbo činnost', alcbo trpnost'. [Substancia], aby sme uvicdli priklad, je povedzme
človek. k6ň; kvantita napríklad dvojlakt'ové, trojlakťové; kvalita naprlklad bicle, znalé
gramatiky; vzťah napríklad dvojnásobné, polovičné, viičšie; miesto napríklad v Lykeiu,
na námesti; čas napríklad včera. vlani; poloha napríklad leží, sedí; vlastníctvo naprí-
klad je obutý, má zbroj; činnost' napríklad reže. páJi; trpnost' napríklad JC rezaný, je
pálený.'
AristoteIove kategórie sú "predikábilie", lebo (s výhradami, ktoré si všimneme ne-
skor) ide o veci, ktoré sa o niečom predikujú: ked' napríklad povieme, že "Sokrates
je človek", o Sokratovi, teda o určitom druhu substancie, predikujeme byť človek.
Podobne, ked' povieme, že "Aristoteles je v Lykeiu", o Aristotelovi predikujeme
byť v Lykeiu, teda určité miesto, fYzickú lokalizáciu. Desať uvedených predikábilií
je desať druhov veci, ktoré možno o niečom vypovedať. Slovo "vec" som tu použil
zámeme, aby som vyjadrii skutočnosť, že Aristoteles hovorí v prvom rade o svete,
nie o jazyku. O Aristotelovi sa predikuje alebo sa o ňom vypovedá práve to, že je
v Lykeiu, nepredikuje sa o ňom výraz "v Lykeiu", ktorý sa vypovedá (ak vobec
a nepochybne v inom zmysle "vypovedať o") o mene "Aristoteles".
Slovo "vec" som však použil aj na vyjadrenie inéhu faktu o Aristotelových
desiatich predikábiliách: zoznam obsahuje rozdelenie na desať typov alebo druhov
toho, čo možno rozne nazývat' "veci", "entity", "súcna" alebo "bytia". Sokrates je
jedným druhom veci, substanciou, a to platí aj o Aristotelovi; v Lykeiu je iným
druhom entity, miesto alebo lokalizácia; dvojlakťový je kvantita; biely je kvalita;
včera je čas atd'. Ked' Aristoteles zostavil zoznam desiatich roznych druhov vecí,
ktoré sa dajú o niečom inom predikovat', zostavil zoznam desiatich r6znych druhov
bytí, entit, súcien či vecí. Podl'a Aristotela musíme rozlišoval' kategórie substancie,
miesta, času, kvality, činnosti atd'.
1 Aristolt!!e.
, Katcgóric /b25, preložil.!. Špaňár, in: Martinka J. (cd): Antológia z diel filozof ov,
2. zvazok, Od Aristotela po Plotina, Pravdu. Bratislavu /972, s. 45 [Carr citu;e z Ackrillovho
komentovaneho prekladu Aristotlc's Categoflcs and Dc IntcrprctatlOnc. UxJord Univen'ilv
Press. OxJord 1963, s. 5. Všetlry citáty;:; prá... ktoré boli preložené do .vlovenhny, som prevza/
zo slovenských prekladnv. (Pozn. prek/)]
9
2. Kantovské kategórie
Z tohto hl'adiska je celkom pochopitel'né, že na to, aby Aristoteles rozlišil črty
skutočnosti. mal sa obrátit' na črty myslenia a hovorenia. Ako inak mal postupo-
vat'? Takisto však treba zdaraznit', že jeho desať kategórií predstavuje zoznam
kategórií vecí vo svete. Aristotela tTeba chápat' tak, že ho zaujimajú rozdelenia,
ktoré obsahuje skutočnost', hoci sa k nim musí dostať nepriamo prostredníctvom
myslenia a jazyka. Pod názor, ktorý som práve sformuloval, by sa nepodpísal, ale,
naopak, za svoju úlohu naozaj pokladal opis kategórií bytia. V tomto ohl'ade sa
Aristoteles a Kant hlboko rozchádzajú.
Podl'a Kanta je dvanásť kategórií a rozde1il ich do štyroch skupin: kategóriami
kvantity sú jednota, mnohost' a všetkosť; katcgóriami kvality sú realita, negácia,
limitácia; kategóriami rclácie sú substancia a akcident. pričina a účinok, vzájonmé
posobenie; a kategóriami modality sú možnost', existencia a nevyhnutnosť.' Me-
dzi týmito a Aristotelovými kategónami je vel'a rozdielov a zoznarny sa výrazne
odlišujú formou a obsahom. Je tu však istá podobnosť a sám Kant ospravcdlňoval
používanie Aristotelovho výrazu "kategórie" tým, že ich hlavný ciel' je totožný -
zostavit' zoznam fundamentálnych pojmov využívaných naším myslenim o svete.
Prcdpokladajme, že ide o rozdelenia, ktoré existujú medzi roznymi druhmi bytia,
entit alebo vecí. Keď tento predmet označíme tradičným termínom, prcdpokladaj-
me. že AristoteJes aj Kant sa pokúšajú načrtnúť "ontológiu". Akje to tak, musíme
pripustit'. že výrazy "bytie". "entita" atd'. sa tu používajú vo vel'mi širokom zmysle
pripúšfajúcom také zvláštne "entity", ako sú možnosti, nevyhnutnosti a všetkosti,
ako aj substancie a prÍčiny. Kv61i kategoriálnemu opisu potrebujeme prijat' nejakú
všeobecnú terminológiu a ak tieto výrazy použÍvame opatme, existuje množstvo
dovodov v prospech tohto použivania. Opatrnost' sa ukáže v tom, že sa nebude
predpokladat', ba dokonca sa bude jednoznačne popierat', že substancie a kvality
sú tým istým druhom veci alebo že možnosti existujú (ak existujú) rovnako, ako
existujú jednotlivé veci.
Ako Kant dospel k svojim dvanástim kategóriám, dvanástim "čistým pojmom
urnu", ako ich nazýval? Určite ich nezískal skúmaním sveta, ktorý sa nachádza mimo
nášho mysleni a o ňom a je od n&;;ho myslenia nezávislý, lebo podl'a jeho oficiálne-
ho názoru je takáto skutočnost' celkom mimo nášho dosahu. Ncjestvuje nijaký
spósob, tvrdil (z dovodov, ktoré korenia hlboko v jeho filozofickom systéme), ako
by sme mohli nadobudnút' akékol'vek poznanie o takejto skutočnosti nezávislej od
myslenia, z čoho vyplýva, že zoznam svojich kategórií odvodil z iného zdroja. Pre
Kanta je tento zdroj prirodzený, lebo jeho kategórie sú koniec koncov fundamen-
tálnymi črtami nášho myslenia.
Kantovým zdrojom je logika, skúmanie róznych foriem výrokov (alebo "súdov"
v jeho psychologizujúcej tenninológii). Zozuam foriem súdov prevzal, hoci s určitými
modifikáciami, z tradičnej logiky, pričom ich uvádza takto: kvantita súdu može byt'
všeobecná, zvláštna alebo jedinečná; kvalita može byť kladná, záporná. nekoneč-
ná; vyjadrený vzt'ah móže byt' kategorický, hypotetický, disjunktivny; modalita maže
Odkial' však Aristoteles toto všetko zobral? 1\ má Aristoteles pravdu? Keďže
zvyšok knihy obsahuje pokus odpovedat' v hmbých rysoch na druhú otázku, na
tomto mieste sa zameriam len na prvú otázku. Ako, preboha, mohlo Aristote1ovi
napadnút' takto klasifikovat' existujúce veci pomocou desiatich kategórií? Je jasné,
že nerobIl empirický výskum vecí okolo seba a k svojmu záveru nedospel tak, ako
by dospel ku klasifikácii druhov živočichov alebo rastlín. Odpoved' musí znieť, že
ked'že zoznam je výsledkorn výskumu, išlo o skúmanie nášho myslenia a hovorenia
o veciach. ktoré Aristoteles mohol nájst' okolo seba. Jeden komentátor tvrdí, že
Aristoteles k svojmu zoznamu dospel tak, že rozlišil rozne otázky, ktoré možno
o niečom klást'. a všimol si, že
na každú jednotlivú otázku možno primerane uvíesť len obmedzcný rozsah odpovedí.
Odpovcd' na otázku ,.Kde?" nemože slúžiť ako odpoveď na otázku "Kedy?". Gréčtina
má, na rozdíel od nás. jednoslovné otázkY'. ktoré znamenajú ,,Akej kvality'!" a ,,Akej
kvantity'?". . ., ktoré by takisto mohli obvykle združovať odpovede z r6znych skupin. 2
Niečo podobné musí byt' pravda, lebo Aristoteles nemohol priamo skúmať skutoč-
nost', a to najmenej z dvoch d6vodov. Jeden d6vod spočÍva v tom, 7£ skutočnost' nie
je niečo, čo sa nachádza mitno nášho myslenia a hovorenia o nej, alebo predchádza
na,;;e myslenie a hovorenie o nej spOsobom pripúšt'ajúcim nezávislé skúmanie; skutoč-
nost' je totiž pre nás práve tým. čoho sa týka naše myslenie a hovorenie. Ak to znie
tautologicky, nech - úplnejšia odpoved' vyžaduje rozsiahlejši argument, než teraz
m6žem ponúknut'. Druhý d6vod znie, že každé skúmanie skutočnosti sa musí opierat'
o spOsob klasifikácie toho, čo sa v nej objaví: máme robit' zoznamy miest a časov,
kvalit a čísel. vzt'ahov a udalostí? Nuž, to závisí od kategórií obsiahnutých v našom
myslení a hovorení. Dosledkom kategoriálneho delenia v na,mm myslení a hovorení je
práve to, že svet sa rozdel'uje tak, ako sa rozdel'uje. To m6žeme vyjadrit' na základe
vnímania. Vnímat' svet neznamená pasívne zaznamenávat', ČO tu je, ako by si myslel
naívný lockovec; znamená to konceptualizovať a teda škatul'kovať to, čo je. Kategó-
rie sú najširšie, najfundamentálnejšie a najvšeobecnejšie nástroje na škatul'kovanie.
1. L. Ackrill. op. cit, s. 78. lSlovenčina viwk má. 110 m=dwl ",llll1!:"c//Ill'. ,edl1oslovné otázky
súvi.siace.s kvalitou a kvanlitou "Aký (-á. -ér". .J. Kol1.o .. rl',rl/ II/dl jI
1. Kant. Kritika čistého rozumu. preložil T. Munz. Pravda. Bratislava 1979. rieto kategúrie
so uvádzajú vprvej kapitole oddielu nazvaného "Analyiika po;mov'". s 112. ICan spomino
povodné vydanie Kritik dcr reincn Vcrnunft, 2. vvdanie, .J. F Hartknocht, Riga 1787. (Pozn
pl ekl.) J
11
10
byt' problematická, asertorická alebo apodiktická 4 Nemusí nás podrobne zaujímat',
ako zo zoznamu dvanástich foriem súdov dostal Kant zoznam dvanástich kategórií.
Stačí povedat', že použitie kategóríe rozpoznal na základe použÍvania zodpovedajúcej
formy súdu. Keď napríklad utvoríme súd "Sokrates je múdryu, predikát sa spája so
subjektom kategoricky, takže sa použila kategória substancie; inými slovami, Sokrates
je substancia. Podobne v súde "Ak pritlačíš na tento bod, budem citit' bolest'" sa
používa hypotetická fonlla súdu. teda použila sa kategória pričiny a účinku: stlačenie
bodu je pričinou mójho pocitu bolesti, účinku.
Mimochodom, už možeme vidiet' jednu slabinu v tomto odvodení dvanástich
kategórií. Nie každý súd subjekt-predikátovej formy obsahuje kategónu substan-
cie, o čom svedčí napríklad súd "Štyri je páme číslo"; a nie každý súd hypotetickej
fOTIllY obsahuje príčinu a účinok, o čom svedčí súd "Ak Tabby je staršia ako šest'
mesiacov, je staršia ako šest' dní". Požadovaný vzťah medzi formami súdov
a kategóriami možno nepochybne zaistiť iba na základe správnej konkrétnej apliká-
cie dvanástich ionem súdov na časopriestorové javy.
Pre nás je však teraz d61ežité zdorazniť, že na to, aby Kant našiel svoje kategórie,
neprekročil myslenie smerom ku skutočnostl. lde o fundamentálne formy myslenia,
ktoré sú steJesnené formami súdov. To Kanta stavia do úplného protikladu
k Aristotelovi, pre ktorého boli kategórie. nech sa identifikovali akokol'vek, priro-
dzené, reálne rozdelenia vecí vo svete. Tento protiklad vyjadrim tvrdením, že Aris-
toteles bol kategoriálnym rcaJistom, kým Kant kategoriálnym konceptualistom.
Podl'a kategoriálneho realistu kategórie, ktoré chce opísať, vymedzujú reálne dru-
hy, ktoré možno nájsť vo veciach spolu tvoriacich skutočnosť, a teda kategoriálny
opis sapodYaneho nedáodlíšiť od vel'kej tradičnej úlohy filozofie (alebo ho pokla-
dá aspoň za významnú súčasť tejto úlohy). Úlohou kategoriálneho konceptualistu
je opísat' fundamentálne črty našej pojmovej schémy, nášho myslenia a hovorenia
o skutočnosti, pričom sa nerobí žiadny predpoklad o tom, ako skutočnosť existuje
nezávisle od tohto sposobu myslenia a hovorenia.
Filozof nemusí s Kantom úplne súhlasiť v tom, že kategórie neodrážajú črty
skutočnosti ako takej, a predsa može byť kategoriálnym konceptualistom podYa
tejto definÍcie. Túto pozíciu zastáva filozof, ktorý sa zaoberá tým, čo nazývam
minimálnou činnosť ou kategoriálneho opisovania: v tomto minimálnom metafYzic-
kom skúmanÍ sa opisujú kategoriálne črty myslenia a hovorenia o svete bez ohYadu
na to, či svet im zodpovedá alebo nezodpovedá. Takéto minimálne hľadanie nie je
ani realistické, aké bolo Aristotelovo skúmanic, ani nie je kantovské vo svojom
konceptua1izme v tom zmysle, že by popieral0 adekvátnosť pojmov ku skutočnosti.
Kategoriálny opis postupuje bez takýchto predpokladov.
3. Collingwoodov metafyzický relativízmus
Teraz chcem ukázať jednu črtu spoločnú Aristotelovej realistickej metafYzike
a Kantovej verzii kategoriálneho konceptualizmu, ktorú neobsahuje minimálne hYa-
danie kategoriálneho opisu. Najlepšie ju možno uviesť na príklade tílozofa, ktorý
akceptoval stanovisko jednoznačne odmietajúce túto črtu.
Collingwood vo svojej knihe Essay 011 Metaphysies (E ei o metafi'zike) rozvi-
nul názor, že metafYzika sa zaoberá fundamentálnymi predpokladmi alebo postulát-
mi vedeckého myslenia danej doby.' Úlohou metafyzika je odhaliť tieto predpokla-
dy; takým predpokladomje napriklad kauzálny princip, že udalosti bez výnimky
majú vysvetlenie, ktoré fommluje deterministická, ale nic indeterministická veda.
Keďže veda nikdy nie je statická a keďže fundamentálne postuláty vedy sa takisto
menia. metafYzikovu úlohu treba nevyhnutne chápať tak, že je v principe otvore-
P:Í. Aj keby sa postuláty vedy starostlivo odhalili a zdokumentovali, svoju prácu
by musel urubit' znovu pre iné vcdecké obdobie. Podl'a Collingwooda nejestvuje
jedna konečná, nekorigovatel'ná, pravdivá metafYzika; jestvuje len pravdivý opis
metafYzických postulátov vedy danej doby.
Aby sme dali stanovisku, aké zastáva Collingwood, názov, budem ho nazývať
"relativizmus" v protiklade k "absolutizmu", ktorý sa prejavuje v prácach Aristo-
tela a Kanta. Pre kategoriálny relativizn1Us je určujúca viera, že kategórie obsiah-
nuté v našom myslení a hovorení o skutočnosti by sa l'ahko dali nahradiť altema-
tívnymi kategóriami.lebo myslenie a hovorenie o skutočnosti by sa mohlo takto
od základu zmenit'. Z toho nevyplýva, že kategoriálny opis nemože byť pravdi-
vý, ale iba to, že pravdivý kategoriálny opis by sa menil v dósledku fundamentál-
nej zmeny v sposobe nášho myslenia a hovorenia o skutočnosti. Na druhej stra-
ne kategoriálny absolutizmus nepočÍta s korigovateYnosťou výsledkov
kategonálneho skúmania.
Aristoteles a Kant boli kategoriálnymi absolutistami z róznych dovodov. Aris-
totelov dóvod možno I'ahko nájsť. Keďže kategórie sú prirodzené, skutočné klasi-
fikácie samej skutočnosti, neprekvapÍ. že správny opis týchto kategórií bude na-
vždy pravdivý. Naše myslenie a hovorenie o skutočnosti pravdepodobne nemusí
byt' nemenné a jeho fundamentálne črty nemusia vždy správne odrážať kategórie
skutočnosti objavené Aristotelom. Pravda, nie je jasné, ako by sme potom dokázali
nasledovat' Aristotela a objaviť ich pre seba, Aristotelova forma kategoriálneho
absolutizmu by však s takouto t'ažkosťou musela žiť. Azda by sa dal objaviť nejaký
sp6sob, ako dokázat', že tundamentálne črty myslenia a hovorenia by vobec ne-
mohli byť iné, než sú, keďže odrážajú skutočnost', ktorá sama je nemenná.
, Ibid, s 107.
, R. G. Cullingwood, Essay on Mctaphysics, OxfÓrd University Press, 1940.
13
12
Kant si ?,sl l, že by mohol dokázal' nekorígovateJ'nost' takýchto čft, aj keby
takto neo razah skutočnosl'; tento dokaz predstavuje jeho dovody pre kategoriál-
ny absolutlzmus. V lepších častiach Kritiky čistého rozumu zrejme predpokladá iba
to" že naše mys1eníe má tie črty. ktoré sa uvádzajú v podobe dvanástich kategóríí,
prave tak, ako naše rudské vnimanie umíestňuje všetky vnímané objekty do časo-
pnestorového rámca. lné bytosti by nemuselí mať náš priestorový a časový sposob
vnimanía veci a takisto by nemuseli mať naše kategoriálne klasitikácie. Ked' Kant
takto píše, prijíma verziu kategoriálneho relativízmu: kategoriálny opis je relatívny
vzhľadom na určitý druh myslenia, pričom rozne druhy myslenia o skutočnosti by
mohli preukazovať iné kategórie. Kant však často prekračuje túto kategoriálnu
t?leranciu a explicitne obhajuje tézu, že skúsenosl' nie je možná bez tých dvanás-
tich fundamentálnych pojmov, ktoré uvádza ako dvanásl' kategórií. V častí Kritiky
nazvanej "Analytika zásad" preto l1aprÍklad argumentuje v prospech kategórií sub-
s anci , prič,iny.a v ájomného posobenia: každá skúsenosl', ktorá umožňuje objek-
hyne casove urcema (a to skúsenosťmusÍ umožniť) - teda umožňuje rozdiel medzi
"Toto skutočne predchádza tamto" a "Toto sa prežívalo pred tamtým" musí zahf-
Ďať kategórie substancíe, príčiny a vzájomnosti. 6 Neodstránitel'ným problémom
Kantovho absolutizmu je to, či takýto "transcendentálny" dokaz kategórií m6že
naozaj preukázať absolútne postavenie takých fundamentálnych pojmov alebo či
nav dy zostane otvorená možnosť, že sa dokáže nevyhnutnosl' in ch čil skúse-
nostl.
Pravda, odmietnul' absolutizmus nemusí znamenat', že v kategoriálnom opise sa
nebudeme odvolávať na nejaký druh transcendentálneho argumentu: ide iba o to,
že takýto argument nevedie k záveru, ktorý chcel dosiahnul' Kant. Bol by to spo-
sob, ako ukázať vzájornné vzťahy medzi kategóriami. a to patrí k úlohám kategori-
álneho opisu.
sí minim lna forma kategoriálneho opisu prijat', spolu s ColJingwoodom,
pozltívne stanovIsko proti kategoriálnemu absolutizmu? Nemyslím si, že musí. Me-
tafYzik. ktorý opisuje kategórie stelesnené v našom myslení a hovorení o skutočnosti
určite nemusí prijal' CoJ1ingwoodov kladný postoj ku kategoriálnej zmene a odmietat:
arg nty a á ery r6znych verzií kategoriálneho absolutizmu. Na to, aby sme sa
zapoJIlI do mlmmálneho metafYzického hl'adania, nie je dokonca ani nevyhnutné
akceptovať relativizmus ako metodologický princip a prijať puzitívny praktický
predpoklad, že veci by mohli byt' iné, než sú. Potrebná je iba uvedená odpoved'
kategoriálnemu realizmu.
Slovo , minimálne metafYzické podujatie zamerané na kategoriálny opis, ktoré
predstavujem, chce objasnil' fundamentálne črty nášho myslenia a hovorenia
o skutoČllosti, pričom nepredpokladá ani adekvátnosť či neadekvátnost' takýchto
katcgórií ku skutočnosti, ani stabilnú či meniacu sa povahu tohto myslenia
a hovorenia.
4, Strawson o opise verzus predpise
Můj prístup k metafyzike ako ku kategoriálnemu OpISU je do značnej miery inšpiro-
vaný Strawsonovými lndivíduami, no nesúhlasím s mnohými vecami, ktoré sa v tejto
práci povedali o rozdiele medzi deskriptívnou a revizionistickou metafyzikou. Všim-
níme si na začiatku. ako Strawson dáva do protikladu tieto dve činnosti:
Deskriptívna metafyzika sa uspokojuje s opisom skutočnej štruktúry nášho mysle-
nia o svete, revizionistická metafyzika sa zaobcrá vylváraním lepšej štruktúry...
Azda nijaký skutočný metafyzik. pokial' ide o zámery a výsledky, nikdy ncpatril
výlučne kjednému alebo druhému typu. Móžcme však zhruba povcdať, že Descar-
!eS, Leibniz a Berkeley patria k revizionistiekým, Aristote!es a Kant k deskriptívnym
metafyzikom. 7
Domnievam sa. že podstatnou kritikou tejto charakteristiky je to, že uvedení filozofi
by sa takto neopísalI a svoje zámery by objasnili ceJkom inak. K Strawsonovej cha-
rakteristike sa najviac približuje Kant, hoci by musel vel'a hovoriť o tom, prečo
štruktúra nášho myslenia je jediným 1egitímnym prameňom. Ostatní by sa
v Strawsonovej charakteristike nespoznali. Nazdávali sa. že primáme sa vóbec ne-
zaobcrqjú vysvetl'ovanímmyslenia, ale skutočnosti. Určite sačasto celkom vedome
zameriavaIi na skutočnosť nepriamo, prostredníctvom apriómeho štúdia povahy
nášho rozumenia, myslenia alebo poznania -- taká je však povaha racionalistického
skúmania skutočnosti. Povedané v tem1inológii. ktorú sme prijali, tÍto filozofi boli
realistickí metafyzici.
Takisto máme dóvod váhat' pri Strawsonovej charakteristike deskriptÍvnej meta-
fYziky, lebo vo svojich programových komentároch oddel'uje od seba myslenie
a jazyk. Hovorí, že deskriptívna metafYzika sa zaoberá najvšeobecnejšími črtami
našej pojmovej štruktúry a hoci
najlepšou a v skutočností jedinou istou cestou vo filozofii je podrobné skúmanie
konkrétneho použiti a slov. .. [a] naše odpovedc na otázku, ako používame konkrétny
výraz. na určitom stupni prezrádzajú mnoho, sú sehopné iba predpokladať. ale nie
odhaliť prvky štruktúry, ktom metafyzik chce odhaliť. R
O kategoriálnom opise som povedal, že sa týka fundamentálnych čit ná.;;ho mysle-
nia a hovorenia o skutočnosti, pričom som predpokladal, že myslenie a hovorenie
sa do značnej miery zhodujú. Ak chceme, myslenie možeme pokladať za primárny
" r Kant, op. Cit, Analytika zásad.
P. F Strawson, lndivíduá, prdvžil M. Zvuhar, Iris. Bratislava 1997, s 41 ICan- ci/u;e pvdl'a
anglického vydania !ndlviduals, Methuen, Lvndn/1 /959, s. 9. (Pnzn. prekl.)J
x tbid
14
15
prameň a hovorenie za sposob. ako sa k nemu dostať; vzdať sa tohto spojenia
a pokúsit' sa pristupovat' k mysleni u bez zohl'adnenia (inter aha) čit jazyka sa však
podobá štÚdiu povahy nejakého človeka bez toho, aby smc brali do úvahy jeho
správanie. Ako inak sa totiž móžeme dostat' k nášmu prcdmetu? Svojská a lákavá
metóda transcendentálnej argumentácie, ktorú Strawson prebral od Kanta, je, ako
je známe. nepochybne bczvýsledná, lebo umožňuje nanajvýš dokázat', že ak naša
pojmová schéma má také a také črty, potom musí mať také a také ďalšie črty. Ako sa
však dozvieme, že má prvé črty? Jazyka sa nemažeme celkom vzdať.
Navyše deskriptívna metafyzika sa podl'a Strawsona zaoberá nemenn.ými fun-
damentálnymi črtami mysleni a a zjavne je sporné, že nejaké takéto črty jestvujú.
Píše:
Existuje pevné jadro l'udského myslenía, ktoré nemá históriu alebo nie je zachytené
v dejináeh mys\enia. ExistllJl1 kategórie a pojmy, ktoré sa vo svojej najzákladncjšej
povahe v6bec nemcnia__. SÚ samozrejmosťou najmcncj jemného myslenia a sú aj
ncpostrádatcJ'ným základom pojmového vybavenia najsofistikovanejších I'udských
bytostí. Deskriptívna metafYzika sa v prvom rade zaoberá nimi, ich vzájomnými
vzťahmi a štruktúrou. ktolÍl vytvárajú."
Strawson má na mysli také pojmové prostriedky ako materiálny objekt, časopriesto-
rový rámec veci a osoby. Nie je však teraz rozšírené (hoci, prirodzene, ešte nie preto
pravdivé), že sa pripomína podstatný rozdiei povedzme medzi gréckYlTI teleologic-
kým pojmom hmoty a inertnou substanciou našej postrenesančnej kultúry? Nie je
diskutabilné, či všetci l'udia vo všetkých dobách majú spoločný v podstate ten istý
pojem času a priestoru? Majú rudia s takými pojmami ako osud a démonické du-
chovné sily tú istú ideu príčinného posobenia ako Európania dvadsiateho storočia?
A nebol by náš pojem osoby iný, keby sme mali hinduistickú vieru v kamlu
a znovuzrodenie daného indivídua? Alebo, keď porovnáme rozne právne a morálne
kódexy, llaozaj nájdeme spoločný moment. ktorý by bol nemenným pojmom osoby?
Strawson zdiel'a s Kantom a Aristoteiom absolutistický prístup v metafYzike.
spojený s vierou v nemennú povahu našej štruktúry myslenia. Hoci často spomí-
na. že deskriptÍvny metafYzik sa zaoberá ,,našou skutočnou štruktúrou myslenia",
"našou pojmovou schémou, akou je", nezriedkavo sa zdá, že jeho argumenty
smerujú k odmietaniu idey, že by sa dali realizovat' iné alternatÍvy k našej schéme.
Napríklad v druhej kapitole Individui, v ktorej sa hovorí o otázke, či pojmová
schéma obsahujúca identifikáciu a reidentifikáciu jednotlivÍn musí obsahovať aj
priestorové pojmy, uzavrie, že tomu tak musí naozaj byť. Každá pojmová schéma,
v ktorej vystupujú jednotliviny, je nevyhnutne schémou, v ktorej vystupujú
priestorové vzt'ahy to je silný záver prekvapivej všeobecnosti. V tretej kapitole
ďalej odmieta alternatívnc pojmy osoby nic preto (ako by sme očakávali), že sÚ
neadekvátnymi opismi nášho pojmu osoby, ale preto, že sú vnútorne nekoheren-
tné; náš pojem osoby je jediný uskutočnitel'ný, lebo ako jediný prejde testom
koherentnosti. Zo Strawsonovho hľadiska nil' je prekvapivé, že náš pojmový
aparát nemá históriu, keďže k nemu nejestvujú nijaké alternatívy. Pomocou našej
tenninológie by smc povedali. že Strawson obh iuje absolutistickú metafyziku. Je
však paradoxné, že ak naším jediným nástrojom na objavenie metafYzickej pravdy
je transcendentálny argument, t'ažko možno pochopit'. ako metafyzika može byť
niečim iným.
v Ibid.,.' 42.
5. Kategórie ako fundamentálne druhy
Niekto by si mohol myslieť. že Strawsonova téza o nemenných
a nerevidovatel'ných kategóriách, spoločných všetkým l'uďom vo všetkých do-
bách, sa nedá vyvrátiť uvedenými príkladmi, lebo v skutočnosti nie sú žiadnymi
kategóriami. lde o to, že moje príklady by nemuseli vyzerať tak fundamentálne,
všeobecne, základne alebo definitívne ako Strawsonove príklady, a teda nie sú
fundamentálnymi črtami pojmových schém. Nie sú teda kategóriami. Aj keď však
argument bude treba zmenit', naďalej platí. že v6bec nie je evidentné, že ku kon-
krétnym kategóriám, ktoré použÍvame pri našom myslení a hovorení, nejestvujÚ
žiadne alternatívy. Keby bola pravda, že pre nás je možná len jedna množina
kategórií, išlo by o vec nesmiernej d61ežitosti a bolo by ju treba konkrétne
a starostlivo obhájit'.
Toto odmietnutie mojej kritiky však vyvoláva otázku, ktorá je všeobecne rele-
vantná pre nasledujúce úvahy. Je fundamentálnost' vecou typu "všetko alebo
nič". alebo jestvujú stupne fundamentálnosti? Čisto teoreticky predpokladám, že
odpoveď znie jedno aj druhé, lebo aspoň pri niekol'kých postupnostiach si vieme
predstavit', že postupnosti vyššieho stupňa fundamentálnosti končia
v najfundamentálnejšej postupnosti. V prípade kategórií však predpokladať, že
jestvuje množina najfundamentálnejších pojmov, znamená azda predpokladať priliš
vel'a. Nepochybne to znamená predpokladat' viac, než momentálne vicme doká-
zat'. Navyše na základe určitého kritéria fundamentálnosti je možno zjavné, že
pojem substancie je menej fundamentálny než pojem subjektu diskurzu alebo
pojem pričiny je menej fundamentálny než pojem dovodu alebo zdroja; možno sa
však nájdu iné kritériá, pri ktorých to tak nebude. Nemožno okarnžite predpokla-
dat', že jedna a iba jedna metóda klasifikácie pojmov odhalí pravdu o vzťahoch
fundamentálnosti a je lepšie nezačat' hl'adaním najfundamentálnej.fich pojmov
v našej pojmovej schéme, ale hl'adanímfundamentálnej.Heh pojmov. Kategórie
možno pokladat' za fundamentálnejšie črty nášho myslenia a hovorenia
o skutočnosti.
16
17
ldentifikovaním činnosti kategoriálneho opisu nechcem naznačiť, že metafyzike sa
možno venovat' v úplnej izolácii od ostatných odvetví filozofie, napríklad episte-
mológie alebo filozofie mysle. V skutočnosti je tomu presne naopak, lebo problémy
filozofie sú navzájom od základu prepojené. Túto myšlienku budem ilustrovat' na
dvoch príkladoch, lebo je nanajvýš dóležitá pre pochopenie miesta metafYziky vo
filozofii ako celku a potreba rozčleňovat' filozofiu v úvodných kurzoch túto myš-
lienku zvyčajne zakrýva. Mojím prvým príkladom bude Descartov slávny pokus
dokázat' duálnu povahu osoby a druhým príkladom bude problém ontologického
statusu faktov. Oba príklady tiež ilustrujú kategoriálny opis, hoci v Descartovom
prípade ide o ilustráciu realistického metafyzického presvedčenia.
J. De,\'cartes o mysli a tele
Významnú éast' Meditácií o prve} filozofii!! venuje Descartes povahe osob, ale
jeho argument v prospech dualizmu mysle a tela sa dá pomerne l'ahko stručne ob-
jasnit'. V nádeji, že vybuduje nenapadnutel'ný súbor filozofického a vedeckého
poznania. Descartes expJicitne prijíma postup, že "sa takisto treba zdržat' súhlasu
s tým, čo nie je celkom isté a nepochybné. ako aj s tým. čo je zjavne klamné",
a pritom sa zbavit' všetkého, ČO sa naučil od iných ako takzvané poznanie alebo
získal prostredníctvom svojich zmyslov alebo rozumu. Na začiatku dmhej meditácie
si však mysli, že objavil jednu vec. o ktorej nemožno pochybovat', konkrétne to, že
existuje. "Táto výpoveď:}a som,ja existujem, kedykol'vek ju vyslovím alebo mys-
1'ou ponímam,je nevyhnutne pravdivá."!2 Potom usudzuje takto:
1. Som si istý, že ja existujem.
2. Nemožem si byť istý. že ja mám telo.
T eda 3. Moja existencia nezahřňa tcIo.
Teda 4. Ja existujem ako vec mysliaca, res eogitans.
Keď si všimneme tento argument sám osebe, evidentne musíme predpokladať,
že Descartes dokazuje, že on, referent výrazu ,ja" v argumente, je iba mysel', nič
iné; to nie je totožné s tvrdením, že osoby sú spojením dvoch substanciL Descartes
však v skutočnosti zamýšl'a podat' v šiestej meditácii dokaz aj existencie telies, a tak
završiť svoj argument v prospech dualizmu. Jeho hlavným ciel'om v uvedenom
argumente je stanovit' rozdiel medzi mysl'ou a telom, čo necháva otvorenú mož-
nost' existencie jednej substancie bez druhej, a tak poskytuje východisko jeho dua-
lizmu. Mohli by sme povedať, že chce preukázať svoju existenciu aspoň ako myslia-
cej substancie, veci, ktorej existencia by mohla byť myslitel'ná, aj keby sa nespájala
so žiadnym teloDl.
Pokial' ide o platnost' argumentu a dovodov podporujúcich jeho premisy, ne-
musíme sa tým zaoberať príliš dókladne. Premisa 1 vychádza z jeho pokusu spo-
chybniť doslova všetko a premisu 2 podl'a neho podporujú skeptické argumenty
týkajúce sa zmyslov a rozumu. Platnosť kroku z riadku 3 na riadok 4 prirodzene
závisí práve od toho, čo obsahuje slovo "vec", a od toho, čo presne zahřňa pojem
mysliacej veci, substancie, ktorej pravou esenciou je myslenie. "Čo je to? Zrejme
vec pochybujúca, rozumejúca, tvrdiaca, popierajúca, chcejúca, nechcejúca, ako aj
predstavujúca si a cítiaca." Musíme si iba uvedomiť, že záver 4 implikuje, že keby
Ked' kategórie identifik ieme a opíšeme, možno sa pýtať. či niektoré z nich sú
naozaj fundamentálnejšie než ostatně, a potom bude treba starostlivo špecifikovať
kritériá rozhodovania. Zároveň bude treba objasnit' inú vec, a to dosledky vzájom-
nej definovatel'nosti vybraných kandidátov na status kategórií. Na prvý pohľad sa
zdá celkomjasné, že pojem substancie alebo jednotliviny sa tesne spája s pojmami
vlastnosti a miesta, aby som uviedol aspoň niektoré. Kantov systém dvanástich
kategórií to ilustruje, lebo sa predpokladalo, že ide o systém dvanástich fundamen-
tálnych pojmov, ktoré sú vzájomne nezávislé, ale spolu úplné. w lnými slovami,
všetkých dvanásť kategórií sa pokladalo za nezávislé pojmy a všetkých dvanásť
spolu prcdstavuje úplný zoznam fundamentálnych čřt myslenia. Zoznam dvanás-
tich logických foriem súdov, z ktorých sa kategórie odvodili, však v skutočnosti
možno kritizovat' v týchto ohradoch, lebo na jednej strane je jasné, že niektoré
formy sa dajú definovať pomocou iných foriem, a na druhej strane nie všetky
logické fortny súdov, ktoré teraz poznáme, sú v tomto zozname zahrnuté. A čím
napokonje kategória vzájomného působenia, ak nie spojením kategórií substancie
a pričiny?
Slovom, ak status kategórií sa bude rezervovat' len pre najjundamentálnejšie
črty našej pojmovej schémy, zdá sa, že naozaj skončíme len s niekol'kými kategória-
mi a hneď na začiatku postavíme pred seba vel'mi náročnú úlohu. Ak kategoriálny
opis budeme chápat' tak. že sa zaoberá fundamentálnejšími črtami, můžeme dúfat',
že aspoŤl nazačÍatku našich výskumov opíšeme bohatšiu krajinu.
II. Metafyzika vo mozofii
/U I. Kont. op. cit.. Anal 'Úka pojme)\'
fJ R. Descarte.\'. McdiLácic O prvcj filozofii, pre/ožili J Ciger a V Cigerová, m: Várossová. E.
(cd.). AnLológia z dicl filozofov, 6. zviizok, Novovcká racionalistická filozofia. Epocha.
Bratis/ava /970. {Cart" s[iomina póvodné vydanie Mcditattoncs dc prima philosophia. ParL,
164/; cituje zdruhěho vydania zraku /642, ktorý du angličtiny pre/ožili E. Anscombová
aP Geach Descartcs: Philosophlcal Writings, Nelson. London /964. (Pozn. prekl.)]
/' R. Descartes, op. cit.. s. 8/.
19
18
Descarte prestal na okamih niekedy myslieť (naprík1ad \ bezsennom spánku), pre-
stal by eXlstovať, tak7e riadok 4 predstavuje pomerne vel'ký skok od nadku 3.
Na argumente nás v skutočnosti 7aujíma krok od premís 1 a 2 k predbcžnému
záveru 3. Bernard William<; v knihe Descartes: The Pro;ect 0/P1Ire Enquiry ([)escar-
tes: projekt čisteJw skÚmania) zdÓrazňuje. že tento argument "sa znepokojivo
podobá omylu, ktorý Sl uvedomil1 stoickí logici a ktorý sa stal známy pod názvom
larvatus a1ebo omyl .zamaskovaného človcka': nepoznám totožnosť tohto zamas-
kovaného človeka; poznám totožnost' mojho otca; teda tento zamaskovaný čJovek
nie je mojím otcom".1J Descartovi súčasníci tiež na to rýchlo poukázali a najma
francúzsky filozof Antoine Amauld namietal proti Descartovmu pokusu dokazať
niečo o povahe skutočnosti (pri.rodzenosti osoby) zo subjektívnych premis o tom.
čím i je a čim si nie je istý.
Na Descartovu obranu 5a však mÓžemc pý1ať, či prcmisy I a 2 sÚ iba subjektív-
nymi tvrdeniami o samom Descartovi, ked'že vyvinul vcl'ké Úsilie. aby ich obháiil.
Tvrdia nielen to, že je si i stý jednou vecou a nie druhou vecou, ale aj to. že si m6že
byť istý jednou vecou, ale nemóže si byť istý druhou vecou .. a to pre celkom
logické davody. NechJe to akoko1'vek, možeme ho obhajovat' aj tým, že procedu-
rálne pravidlo. ktoré prijal na začiatku Meditáeií, 14 poskyt ie dostatočnú podporu
argumentu v tom, že pripÚšťa krok od premisy 2 k inému záveru 3a "Mažem odmiet-
nut' ako nepravdu, že ja mám telo. akoby som mal obrovskú evi.denciu v prospech
tohto záveru". a to do istej miery podporuje požadovaný záver 3.
Pre nás je však doJežité všimnúť si, ako sa otázka o povahe vecí. téma týkajúca
sa kategoriálneho opisu, úzko spája s Descartovou úvahou o tom. čim si mažeme
a čím si nemůžeme byt' isti, čo je témou epistemológi.e. To isté ukáže krátky pohl'ad
na druhú verziu argumentu. ktorú Descartes ponúka v šiestej meditácii.
K požadovanému záveru. že myse1' a telo sú dve rozne substancie, sa tu dostáva
prostredníctvom premisy týkajúcej sa moci boha. Domnieva sa, že pred tým10 bo-
dom v Meditáciáeh dokázal existenciu boha.. takže ho maže uviest' v argumente
ako nový bod úvahy. Argument znie:
1. Možem si predstaviť. že existujem bez tela.
2. Boh može urobiť skutočným to, čo si viem predstaviť ako možné.
Teda 3. Myse1' a te\o můžu existovaťjedno bez druhého.
Teda 4. Medzi mysl'ou a telomje skutočný rozdieJ.
Jeho slovami: .,Ked'že viem. že všetko, čo jasne a roz!íšene chápem, maže Boh
urobiť takým, akým to chápem, stačí mi. že mažem jednu vec jasne a rozlíšene
pochopit' bez druhej, aby som sa uistil, že sú navzájom rozdielne, pretože aspoň od
Boha mažu byť dané oddelene."15 Aopať, v Prindpochfilozojie píše:
Právc tak iba na základe toho. že každý poznáva seba ako mysliacu substanciu a že
v mysli móže oddeliť od seba každú inú mysliacu alebo rozpriestranenú substanciu,
je isté, že sa každý takto posudzovaný reálne 1íši od každej inej mysliacej substancie
a od každej telesnej substancie... Aj keď ich totiž Boh tak úzko spojil. predsa nemo-
hol seba zbavit' predchádzajúcej moci. aby ích oddelil alebo jednu zachoval nezávisle
od druhej; a čo Boh može oddelit' alebo oddclene zachovat', je aj reálne odlišné. 16
Premisu 1 dokázal tými istými úvahami ako predtým, teda na základe úvah o tom,
čím si Descartes maže byť istý, a teda obsahuje epistemologické aspekty. Záver, že
myse\' a telo sú razne substancie,je metafYzický záver, ktorý dosiahol už predtým.
Opat' je zrejmé úzke spojenie medzi metafyzickými a epistemologickými otázkami.
2. Ontologický status faktov
Teraz prejdem k druhému príkladu, problému ontologického statusu faktov. 17 Fakt
je vec zvláštneho druhu, svojský druh bytia, ktorého zvláštnost' je primámym ter-
čom kategoriálneho opisu. Hoci nefiguruje ani v Aristote1ovom zozname predikábi-
lií, ani v Kantovom zozname čistých pojmov urnu, \'ahko vidiet', že porovnávanie
faktov s inými druhmi bytia a určovanie protikladov medzi nimi úzko súvisí so zd6-
vodneniami. ktoré možno uviest' v prospech Aristotelových a Kantových zozna-
mov. Ked'že kategoriálny opis sa týka fundamentálnych typov veci, ktoré poskytu-
je naša pojmová schéma, netreba obšíme argumentovat'. že v takejto činnosti by
fakty mali vystupovat' práve tak ako jednotliviny, vlastnosti a udalosti.
Napoleonje jednotlivá bytost', vec, ktorú možno nazvať substanciou, a to isté
platí aj v prípade vecí ako Big Ben, Ben Nevis a m6j stol. Z jedného h\'adiska si
všetky tieto veci m6žu nárokovať na to, aby sme ich nazývalijednotlivinami, hoci
sú medzi nimi zjavné rozdiely. Spadajú pod kategóriu jednotliviny, existujú ako
substancie, medzi ktorými možu byť r6zne vzťahy. Fakty sa však výrazne odlišujú
odjednotlivín. Faktomje to, že Napoleon prehral pri Waterloo, že m6j st61je vyro-
bený z dreva, že Ben Nevis je vyšší ako Big Ben. Hoci všetky tieto fakty obsahujú
jednotliviny, nemožno ich stotožnit' s týmito jednotlivinami, ani pokladat' za samo-
/5 R. Descanes. op. cit.. s. IlO.
/6 R. De.scartes, Principy filozofie. preložil J. Ciger, Pravda, Bratislava 1986, s. ilO. {Carr
cituje z anglického prekladu E. An.\'combove.i aP Geacha Dcscartes: Philosophical Writings,
Nelson. London 1964. (Pozn. prekl.)J
" Pod faktom tu treba rozumíeť ontulogíckú entitu. Termín "fakt" sa v bežnom .i=yku používa
napríklad na označenie niečoho. ČD plati alebo je pravda, teda vo všeobecnosti sa ním často
oznaéuje pravdivý v.ýrok pripadne pravdívá propozícia. V tomto kontexte je však faktom
skar 10, ČO vo . vete zodpovedá (pravdívému) výroku. nic výrok sám. Ťažko však presne
poveda/'. o aký druh entity ideo pretože to do značnej miery zavisí od prijalej ontologícke;
(eóríe. (Pozn. prekl.) .
"B 11',1/1<1/",'. Dcscartcs' Thc I'roJCC! 01' Purc Englllry. Pcngllín. Hanllonds\Vorth JY78, ,\ lI]
" R J h-.\ car/ev. op. ClI., s
21
20
statné jcdnotliviny. A navyše, nie všetky fakty obsahujú jednotliviny -- všimnite si
fakt, že byť modrý znamená mať farbu.
To, že fakty nemožno stotožniť s týmito jednotlivinami.je dostatočne jasné, keďže
Bcn Nevis a Big Ben vystup iÚ v uvedenom fakte; a prirodzene vystupujú aj
v podobných faktoch týkajúcich sa všetkých ostatných jednotlivín. To, že fakty nie
sú jcdnotliviny, vyplýva z toho, že kým jednotliviny možno lokalizovať v priestore
a čase, fakty takto lokalizovať nemožno. Na akom mieste a v akom čase sa vyskytuje
fakt. že byt' modrý znamená mať farbu? Na akom mieste a v akom čase sa vyskytuje
fakt, že keby m6j stOJ nebol vyrobený z dreva, bol by vyrobený zo železa? Na akom
mieste a v akom čase sa naozaj vyskytuje fakt, že Napoleon prehral pri Waterloo -.
nachádza sa pri Waterloo roku 1815? E videntne nenachádza, lebo aj dnes je faktom,
že Napoleon prehral pri Waterloo, a vobec nezáleží na tom, kde to napíšcm na papier.
Túto myšlienku možeme v skutočnosti najjednoduchšie obhájiť pomocou tak-
tov o javoch, ktoré nie sú ani v čase, ani v priestore, alebo o javoch, ktoré existujú
v celom priestore a v každom čase. Na aké miesto a v aký čas by sme napríkl d
umiestnili fakt. že2 + 2 =4, a fakt, že 2je páme číslo? Naaké miesto a do akéhočasu
by sme umiestnili fakt, že gravitačná príťažlivosť medzi J'ubovol'nými dvoma telesa-
mi sa mení so vzdialenosťou medzi nimi? Na aké miesto a do akého času máme
umiestnil' fakt, že ak teplota burčiaku sa zvýši nad 32°C, kvasinky prestanú produ-
kovať alkohol? To isté sa však týka faktov o udalostiach, ktoré možno priestorovo
a časovo lokalizovať, napríklad faktu, že Napoleon prehral pri Waterloo.
Proti tomu možno namietať, že fakt, že Napoleon prehral pri Waterloo, sa dá do tej
miery časovo lokalizovať, že sa nevyskytovalpred rokom 1815; mohli by sme pove-
dať, že faktom sa stal po tomto roku. Na druhej strane možeme povedať (zo spatného
pohľadu), že predrokom 1815 bolo faktom, že Napoleon prehrá pri Waterloo, pričom
vzt'ah medzi týmto a predchádzajúcim faktom nie je veJ'mi jasný. Azda by sme ich
mohli stotožnit' a usúdil', že tento fjeden) fakt nezačal roku 1815. Alebo ich možeme
odlíšiť a dostaneme fakt, že pred rokom 1815 platí, že Napoleon prehrá pri Waterloo,
a fakt, že po roku 1815 platí, že Napoleon prehral pri Waterloo; a tieto fakty nemajú
začiatok ani koniec. Ak vobec nejaký problém vznikne, tak sa bude týkal' len pod-
triedy faktov, konkrétne tých, ktoré sa týkajú časopriestorovo 10kalizovateJ'ných
príhod, udalostí alebo procesov. Zdá sa, že všeobecne platí, že fakty nie sú časo-
priestorovo 10kalizovateJ'né bytia, čo možno aplikovať aj na problematické prípady.
O faktoch nemyslíme a nehovoríme tak, ako myslíme a hovoríme o jednotlivinách.
Ďalšiu evidenciu možeme získať z toho, že sú možné fakty komplikovan iších
druhov, než sú uvedené príklady, napríklad fakt, že Napoleon neprehral pri Water-
loo roku 1810, fakt, že m6j stol nie je vyrobený z kovu, a fakt, že keby tento stOl bol
vyrobený z kovu. nebol by mojÍm stolom. Nájst' priestorovú a časovú 10kalizáciu
takých faktov by skutočne dalo prácu.
o taktoch takisto nehovoríme a nemyslíme tak, ako hovoríme a rozmýšJ'ame
o prÍhodách a vlastnostiach. Túto myšlicnku možno v prípadc udalostí obhájit'
podobnou úvahou, pretože udalosti sú časopriestorové bytia ako jednotliviny.
Príhody móžcme rozdelit' na tie, ktoré (zhruba povedané) trv jú len okamih
a nazývajú sa udalosťami, a na tie, ktoré trvajú dlhšiu dobu a nazývajú sa procesmi.
Uda10sti možno lokalizovat' v tom okamihu, v ktorom sÚ, a procesy určením začiat-.
ku a konca ich trvania. Navyše príhody oboch druhov sa dajú lokalizovať v priestore,
bud' (zhruba povedané) na nejakom mieste, alebo zaberajú nejakú oblasť. To, že
Napolcon prehral pri Waterloo, sa udialo roku 1815 pri Waterloo, a to, že mój stol
bol vyrobený z dreva (čo je jeho skutočná konštrukcia), trvalo pomerne dlhšie
a udialo sa to v nejakom podniku v Anglicku. Keďže všetky príhody sa dajú takto
lokalizovat' v priestore a čase, m6žeme uzavrieť, že fakty nie sú príhody ani udalos-
ti, ani procesy. To, že fakty nie sú vlastnosti, treba podporit' iným argumentom, lebo
ani vlastnosti zjavne nie sú časopriestorové.
Vlastnosti sú zvláštne v tom, že rozlišujeme vlastnosť "o sebe" a tú istú vlast-
nost' ,jednotliviny": hovoríme o červenosti o sebe aj o červenosti tohto kabáta.
Červenost' o sebe je bytie, ktoré sa nedá časopriestorovo lokalizovat' o nič viac
než, povedzme, spravodlivosť alebo rovnost' dvom pravým uhlom. Červenosť tohto
kabáta je však druh veci, ktorú možno časopriestorovo lokalizovať, lebo existuje
potiaJ', pokial' tento kabát je červený, a je na tom istom mieste ako tento kabát. Fakt,
že tento kabát je červený, nemožno teda stotožnit' s červenost'ou tohto kabáta.
CeIkom nezávisle od tejto úvahy vstupuje do hry myšlienka, že vlastnosti sú veci,
ktoré jednotliviny vlastnia, kým fakty také nie sú. Červenost' tohto kabáta je jeho
vlastnost'ou, a teda "mu patrí" alebo kabát "ju vlastní". Fakt, že tento kabát je
červený, je o tomto kabáte, kabát ho však nevlastní. Nehovorime ani nerozmýšľa-
me o faktoch sp6sobom, akým hovoríme alebo rozmýšJ'ame o vlastnosti ach.
Keď niektorí filozofi zúfalo hľadali, ktoré typy entít vo svete by sa dali stotožnit'
s faktmi, pokúsili sa ich stotožnil' s propozíciami - alebo presnejšie, s pravdivými
propozíciami, lebo zdá sa, že nepravdivé propozície sa nespájajú s faktmi rovnako
tesne. To je však omyl. Fakty sú sk6r tým, čo robí pravdivé propozície pravdivými;
propozícia je pravdivá vď aka faktom. Keď tvrdíme, že Ben Nevis je vyšší než Big
Ben, hovoríme pravdu, lebo je faktom, že Ben Nevis je vyšší ako Big Ben. Propozí-
ciaje pravdivá na základe faktu. Treba teda uzavriet', že fakt.jednotlivina, udalost',
vlastnosť a propozícia sú rozne kategórie bytia. 18
Na naše účely je nevyhnutné všimnúť si, aké dósledky má tento objav pre
vzt'ah medzi metafyzikou a inými filozofickými odvetviami. Najd61ežitejší bod
IH Kategoriálne chápanie fak/ov formulu;e D. W Hamlyn. .. The Correspondence Theory v{
Truth ", Philosophica\ Quartcrly XII, 1962. 193-205.
22
23
spočíva v tom, že fakty nemožno stotožniť 80 žiadnymi časopriestorovými súcna-
mi vo svete: jednotliviny. udalosti, procesy a vlastnosti týchto entit majú časo-
priestorovú 10kali7zciu, nie však fakty. To neznamená. že fakty nie sú entitami" vo
svete", lebo prečo by sme mali predpokladať. že skutočnosťje rozsahovo totožná
s časopriestorovými súcnami? Stačí to však na to. aby sme nechali otvorené isté
možnosti, ktoré by inak boli zatvorené. Zoberme si napríklad morálnu filozofiu.
Dlhú dobu sa argumentovalo, že medzi faktmi a hodnotami je neprekonatel'ný
rozdiel, 1ebo hodnoty sa nedajú stotožniť so žiadnymi časopriestorovými súcnami.
V Moorovej terminológii, hodnoty sú "ne-prirodzené" vlastnosti, ktoré sa nedajú
stotožniť s ničím časopriestorovým bez toho, aby sme sa nedopustili "naturalistic-
kého omylu". 19 To, že niekto alebo niečo je dobré alebo zlé, alebo že čin je správny
alebo nesprávny, sa v akomsi zvláštnom zmysle líši od zložiek prirodzeného sveta.
Táto úvaha však obsahuje omyl, a to platí o akejkol'vek filozofickej pozícii podob-
nej Moorovej, ktorá hodnoty celkom odstraňuje zo skutočnosti ako takej. Tento
omyl by mal byť zjavný. Ak chcete, pripustite, že morálne fakty nie sú také isté ako
fakty o časopriestorových javoch, naprÍk1ad fakt, že Tabby je na pohovke, ale
neupierajte z tohto dovodu morálnym faktom miesto v skutočnosti. Fakty samy nie
sú časopriestorové súcna a to platí aj o faktoch o časopriestorových súcnach.
A morálne hodnoty možno teda takisto pokladať za faktuálne; takisto možno pri-
pustit', že morálne fakty majú miesto v skutočnosti.
Existencia faktov priamo nepredpokladá existenciu časopriestorového sveta, až
na fakty, ktoré sú o takomto svete. Existencia faktov predpokladá sp6sob ich vybu-
dovania, kritériá rozhodnuti a, čo fakty sú, a až potom, keď sa predpokladajú l'udia,
ktori robia rozhodnutia a prtjÍmajú kritériá, sa impliku.ie existencia časopriestorové-
ho sveta. A ak jestvujú kritériá rozhodovania o otázkach morálnej hodnoty, vyplý-
va z toho, že sa pripravila cesta na to, aby sa morálne fakty tešili existencii. To isté
v skutočnosti platí aj o estetických faktoch.
MetafYzika je teda v úzkom vzťahu s otázkami morálnej filozofie a estetiky. Ešte
zrejmejšia je jej prepojenosť s epistemológiou. Hlavným ciel'om skúmaní na tomto
poli je povaha poznania a poznanie implikuje (takmer) nevedome pravdivosť toho.
čo sa vie. Každé skúmanie povahy pravdy bezprostredne naráža na problém onto-
logického statusu faktov a ich vzťahu k r6znym iným veciam. Často sa poukazova-
lo na to, že empiristova tavorizovaná teória pravdy, korešpondenčná teória, podl'a
ktorej pravdivost' je vecou korešpondencie medzi súdom a faktom vo svete. pred-
pokladá 10kalizovatel'nosť faktov v časopriestorovej a od mysle nezávislej skutoč-
nosti jednotlivín, udalo stí, procesov atď. Rozhodnutie o takejto teórii jasne závisí
od kategoriálneho opisu faktov.
III. Metafyzické tvrdenia: kritériá a status
1. Kritériá sú rózne . ,
Hlavným ciel'om knihy je predstavit' určit). druh metafYzického sk.úm 1a, ktore
som nazval minimálnou činnosťou, kategoriálnym opisom. Do teJto cmnostl s.a
možno pustit' bez toho, aby sme predpokladali, že vyčlenené k tegórie ajú pe l-
fické nenahraditel'né postavenie v našom myslení a hovorem o skutocnostl, a ze
vyhovujú alebo nevyhovujú črtám skutočnosti e i:tujú im ne ávi le od nic . Nech
sa v prospech týchto predpokladov dá povedat cokoI vek, Ie su 'p0trebne na t ,
aby sme sa pustili do kategoriálneho skúmania. Takéto skúm me vedle k ,vymcdzemu
fundamentálnych, kategoriálnych faktov o našom myslem a hovorem.. .. ,
Práve som povedal, že fakty existujú, ak existuje nejaký spa ob, ko I h ZI tl ,
kritérium alebo kritériá, na základe ktorých možno posudzovat V CI tak:, s .
Kategoriálne fakty teda tiež závisia od takýchto itériÍ; čím v tleto, kntena su!
Určite nepom6že povedat', že kategori lne tvr ema sa po udzuJu zaklade. t h ,
čo platí o našich kategóriách, lebo prave to Je v hre. VIac pom ze pove at, z
kategoriálne tvrdenia sa posudzujú na základe nášho hovorema o s utocno tl,
lebo to prinajmenšom zd6razňuje uvedenú myšlienku o vzťahu medzl yslelll
a hovorením. A n<k?ie hovorenie o skutočnosti možno preukázať, keď sa s?ýtame, c
by sme povedali to a to alebo to a ono - spomeňte si na úvahu o rozdIele medzI
faktmi a jednotlivinami. Je však neuspokojivé, ked' naše výsledky necháme: pod be
radu poznámok týkajúcich sa toho, čo by sme povedali alebo nepovedah, hOCI by
nepochybne vel'a veci naznačovali o našich kategóriách. .v' . . .
V takom prípade by žšlo o vel'a vecí. Hl'adáme koh ren neJsl , systemat1cke sle
vysvetlenie vzťahu medzi kategóriami a odvodenýml pOJ am.1.. eto a n:usIme
dostat' za postupný opis myslenia a hovorenia, aby sme bJa l 1 Slro . a meke y
len v hrubých rysoch správne aproximácie. k oré prehl,IadaJu J emnel le elema.
Keď sa na to pozrieme v správnom duchu, mozno to chapať skor ako cast pravdy
než nepravdy, a mažeme dúfaf, že nesk6r doplníme detaily bez toho, aby sme stra-
tíli mnoho z d61ežitosti širšieho záberu. Napokon, ako povedal Sear1e, b z a strak-
cie a idealizácie neexistuje systematizácia. Hrubý opis v príro ných :edách IgnOr:u-
je mnohé jemnejšie črty skutočnosti, ale naprie tom osahuJe hlbsl pochope le.
Navyše musíme očakávat', že vzťah metafyzIky k my lo ofick od;e lam
bude do istej miery usmerňovaf druh opisu. na ktoron: meco Je V teJto suvlslo tl
nebude irelevantným hovorif o filozofickej prospešnostt, expl ac om dosahu a s,Ile
jednotlivých kategoriálnych opisov, a tu. s opa .obja:í mOJ. OpI fak ov. Takyto
kategoriálny opis sa stal nanajvýš d61ežIty v bOJI proh. roJu muly h omy o
v morálnej filozofii, epistemológii atď.; takýto kate o lal y O IS sa ukazal : !n;l
d61ežitý v nedávnom výskume vo filozofii vedy protI hlstonckemu zdroJu pnhsne-
25
19 G. E. Moore, Principi3 Ethica, Cambridge University Press, 1903,
24
ho zjednodušovania vzťahu medzi faktom a teóriou. Takisto uvidíme, že kategoriál-
ny opis nadobudol zmysel vďaka určitým omylom, ktoré sa nedávno urobili
v očakávaní, že nová .,esencialistická metafYzika" napríklad Kripkeho a Lewisa viac
objasní naše myslenie a hovorenie o skutočnosti.
2. Relativizmus, objektivita, kognitivizmus
Ak chceme preniknúť za číry kategoriálny opis a tvrdit', že poznáme samu skutoč-
nosť, domnievam sa, že kategoriálny opis je úvodným krokom tohto rozsiahlejšieho
skúmania. Jedným dovodom, prečo prijat' minimálnu činnosť kategoriálneho opi-
su, však bolo to, že sme sa chceli vyhnúť formulácii vel'kých metafyzických tvrde-
ní, ktorým dávali prednosť fiJozofi minulosti a ktoré sa dostali do paľby kritiky, lebo
nemali kognitívny status a boli preto nezmyselné. Kategoriálne opisy si nepochyb-
ne možu celkom oprávnene nárokovat' na imunitu voči takémuto útoku, lebo vy-
mcdzujú širšie, fundamentálnejšie črty našej činnosti mysleni a a hovorenia,
a z kognitívneho hradiska sú tak málo problematické ako vymedzenie prirodzené-
ho sveta vo všeobecnosti. Móže nám robiť problémy pochopenie, ako začlenit' do
celkového vysvetlenia prírody intencionálne javy myslenia a jazyka, no také javy
jestvujú a ich opisy majú práve také právo na kognitívny status ako výsledky
prírodných vied. Kategoriálne opisy sú zmysluplné a faktuálne, a teda filozoficky
prijatel'né. Je tu drobná záhada v tvrdení, že jednotliviny sú iným druhom veci než
vlastnosti.
Jestvujú však jednotJiviny a vlastnosti? Ak to chápeme ako otázku o samej sku-
točnosti, nie o našom mysleni a hovorenÍ o skutočnosti, moj oficiálny program kate-
goriálneho opisu ma zbavuje povinnosti odpovedat' na ňu: keby som sa o to pokú-
sil, vynorila by sa otázka pravdivosti predpokladov, akými sú metafyzický
absolutizmus a metafYzický realizmus. Napriek tomu sa k týmto otázkam dostanem
v poslednej kapitole, v ktorej opustím neutrálne stanovisko kategoriálneho opislL
Pokúsim sa tu ukázat', že kategoriálny opis nie je koniec koncov iba opisom myslenia
a hovorenia, ale aj opisom skutočnosti. A pokúsim sa ukázať, že metafYzický abso-
lutizmus vóbec netreba predpokladať pri metafyzickom realizme, lebo fakt
a objektivita sú dósledkami kategoriálneho rámca, aký prijíma naše myslenie
a hovorenie. Až do poslednej kapitoly bude na programe dňa kategoriálny opis.
26
-
.....
2. kapitola: Substancia
I. Substancie ako individuálne alebo jednotlivé veci
Ked' som hl'adal všeobecnú terminológiu pre kategoriálny opis, nasledoval som
fiJozofickú tradíciu a dovolil som, aby výrazy .,bytie", "entita", "súcno" a "vec"
rozne označovali prvky všetkých kategórií. Možnosti, nevyhnutnosti a plurality
možno v tejto terminológii nazývat' .,vecami" atď. rovnako správne ako vlastnosti
a jednotliviny, a to bez akéhokol'vek implicitného záviizku pokladat' ich za ten istý
druh vecí alebo prisudzovat' im ten istý druh existencie. Jestvuje však jedna ústred-
ná kategória, na ktorú sa tieto slová určite obzvlášť hodia a s ktorou by ich vačšina
z nás prirodzene spájala- kategóriajednotlivých alebo individuálnych vecí.
Bežne dávame do protikladu "veci" s ich vlastnost'ami, miestami, kde existujú,
a časmi, v ktorých existujú, procesmi, v ktorých vznikli alebo do ktorých sa zapája-
jú, udalosťami, na ktorých sa zúčastňujú atď.; tento výraz tu používame
v špeciálnom, ale celkom bežnom zmysle - špeciálny je v skutočnosti iba v tom, že
jeho aplikácia je obmedzená užšie, než ho používajú metafyzickí odborníci. Vec
v tomto úzkom zmysle je jednotlivá entita či individuálne bytie, alebo stručne ,jed-
notlivina" či "indivíduum".
Ako alternatÍvny termín metafYzici uprednostňovali výraz "substancia". Po celú
dobu, kedy sa pestuje metafyzika, kategória substancie priťahovala vel'kú pozor-
nost' - takú vel'kú, že objasnenie dejín diskusií o substancii by prakticky bolo ob-
jasnením dejín samej metafyziky. Uvediem iba najstrurnejšiu takÚto históriu a radšej
prejdem k všeobecnému opisu kategórie substancie, ako ju stelesňuje naše myslc-
nie a hovorenie o svete.
Metafyzici sa aspoň rámcovo zhodli na tom, že výrazom "substancia" sa referuj e
na veci, ktoré existujú nezávisle, ktorým sa niečo stáva a ktorým sa pripisujú vlast-
nosti a vzt'ahy. Táto zhoda je naozaj iba minimálna, keďže otázka nezávislej existen-
cie umožňuje množstvo róznych názorov; toto dohodnuté používanie výrazu však
možeme prijat' za naše, ked' bude podl'a nás referovat' na spósob, ktorým, povedz-
me, Platón existuje nezávisle od Sokrata, ale Platónova výška neexistuje nezávisle
od Platóna. Substancie sú veci okolo nás vo svete, ktoré existujú nezávisle a IDajú
rozne vlastnosti, sú v róznych vzájomných vzt'ahoch a zúčastňujú sa na udalos-
tiach a procesoch.
Aristotelov sposob identifikácie kalegórie substancie som už načrtol a keďže
neskor na tom chcem niečo vybudovat', trochu tento náčrt rozšírim. Podľa Aristo-
27
, ,III'
i l "
I,
II
'I
,
" 1:
. ,
r I
"
, II!
'i !
. I'i
, '
I ' ! 'I
: I
telovho všeobecného opisu kategórií substancie sú špeciálnym typom predikábilií
poskytujú ic triedu odpovedí na špecifický druh otázok. V tom sa odlišujú naprí-
klad od atnbutov ako byt vysoký alebo byť starý. Ked' Sokrata začleníme do triedy
ľudí, naznačíme, o aký druh individuálnej alebo jednotlivej veci ide; v jeho termi-
nológiije človck druhom substancie. Na druhej strane byť vysoký alebo byt' starý
sa týka toho, že niečo má atribúty výšky a staroby; pripísať tieto atribúty Sokratovi
nic je to isté, ako o ňom povedať, že je. človek. Človek je substancia Gednotlivina)
a má atribúty ako výšku alebo starobu.
Aristoteles má však aj iný pojem substancie a mali by sme si uvedomiť spojitost'
a odlišnost' od prvého pojmu: odlišuje ich ako "prvú substanciu" a "druhú sub-
stanciu". Tieto dve substancie sa Yahko miešajú, lebo referujúce výrazy ako "čIo-
vek" a "voda" dvojznačne referujú na prvé aj druhé substancie v Aristotelovom
zmysle. Vo vete "Nejaký človek vošieI do izby" výraz "človek" referuje na konkrét-
ne indivíduum, individuálnu vec alebo prvú substanciu; vo vete "Človek je neope-
rený dvojnožec U referuje na druh alebo triedu, či druhú substanciu. Vo vete n Voda
napl ila nádobu" výraz "voda" referuje na konkrétnu vzorku vody, teda prvú sub-
stanclu; vo vete ,.,Vodu tvorí vodík a kyslík" SR však referuje na druh látky teda
druhú substanciu. '
V Kategóriách formuluje Aristoteles rozdiel takto:
[Substanciou] v najvlastnejšom, prvom a hlavnom zmysle sa nazýva to, čo sa ani
nevypovedá o ncjakom [subjekte], ani nic je v nejakom [subjekte], napríklad určitý
človek alebo určitý k6ň. Druhými [substanciami] sa nazý-vajú tie, v ktorých ako
hoch sú obsiahnut [substancie] v prvom zmysle, a tak sa nazývajú aj tieto druhy,
aj lch rody. Napríklad Jednotlivý určitý človek je obsiahnutý v druhu "človek" a rodom
druhu je "živočÍch". Tieto druhy a rody sa teda nazývajú druhými [substanciami],
napríklad čIovek a živočÍch. 20
Pre Aristotela teda nejestvujú len prvé substancie, ktoré sú jednotlivými, individu-
álnymi vecami, ale aj druhé substancie, druhy alebo rody - všeobecnejšie typy __
do ktorých spadajú prvé substancie.
Výrazmi "človek" a "voda" možno teda referovat' tak na prvé ako aj na druhé
substancie, na jednotlivé veci a časti hmoty, alebo na druhy a triedy, do ktorých
tieto veci patria. Keď sa tieto dva referenty neodlíšia, prinajmenšom to znamená
zamieňanie tried s ich prvkami.
V súčasnosti sa výraz "substancia" v bežnej reči použÍva skoT v zmysle Aristote-
lovej druhej, nie prvej substancie. V mojom slovníku sa vyskytuje heslo: "Substan-
II '
:i'
I:
ji
,I
II;'
'I'
l.
i; :i: 1
II':
1: 1
{I
:,11
:':,1
, I
illl
I,'
ill:
I, I :
1'1 i
I!'I/
i Iii/
III
I'
I, '
lil'
!I'
L:
, II'
: i 1 '/
li: ,!
1 "li
',1,:
I' I
"
I'
lili;
Irl!1
I !
I !
10 Aristoteles, Kategóric 2al J. s. 45. [V slovenskom preklade sa namiesto výrazu "substancia"
vyskytuje slovo "podstata.' a namil:sto "subjekt u slovo ..podmet tf, Takúto zmenu vvrazov
som zvolil preto, aby som zjednati! terminológiu s ostatnými kapitolami tohto pr;kladu.
(Pozn. prekl.) ]
28
!1
cia... konkrétny druh hn10ty (t'ažká priepustná žltá priehl'adná [substan ia]; nla ý
počet [substancií), ktoré tvoría svet)." Pravda, ho orírne na ríklad to, z 1zla o,Je
odlišná substancia od striebra alebo že drevo Je lna substancla ako last, ta e:?
použÍvanie výrazu sa liši od Aristotelovh použív nia ýr z.u ,, rva subs:anc. a .
Zdá sa, že referujenle sk6r na tnedy, z ktorych vyberan1e IndIvidua, na druhy, nez na
indivíduá. . .' ' d
V tejto kapitole sa budeme zaoberat' správnyn1 kategoriáln nl opls,om lndlvl u
álnej veci, teda Aristote1ovej prvej substancie. om lernentama otazka o druheJ
substancii nás bude zaujín1at' (inter alia) v treteJ kapItole.
v ... T
II. Co substancle Dle su
1-
t
f
1. Lockov substrát .
.. #" .. "" '
Z r6znych vysvetlení substancie, ktoré filozofi ponÚk i, je azda aJznan1eJsou,teor:a
...substrátu" bežne spájaná s Johnom Lockonl. V rnoJom slovnlku sa oto -chapanl.e
v skutočnosti objavuje ako n1etafyzický význam termínu: "Substancla: ( etafY.zl-
ka) substrát, ktorý obsahuje alebo naktorý p6sobia po naterné vlas:nostl, kvaht:,
atribúty alebo akcidenty vecL" To je ibajedno z mnohych vysvetlenl,. vo filoz?fic-
kej histórii je však dostatočne významné na to, a?y sl e, sa mu veno;rah ak prv mu.
Aký bol skutočný Lockov postoj k metafyzICke] teze o substra och, J otazne.
Pravdepodobne neformuloval svoje vysvetlenie, čím by substancle rnah b ť, ale
opisoval názor, ktorý bežne zastávajú l'udia, ktorý. je podľa eho d ,za la u
chybnýY Táto interpretácia by ho aspoň uchramla od casto spornl neJ nar:uetky,
že idea substancíe je neprekonatel'ným kan1eňom úrazu pre emplrlstu,. a m ol
Locke, a ž,e akceptovat' túto ideu znamená dostat' sa do r zp r .s elllplrl tlc Yl11
stanoviskom. Lockov empiricizmus ho zavazuje k názoru, že Je lne Idey, k:ore malne,
sú bud' odvodené prial110 zo skúsenosti, alebo sÚ výsledkomJednoducheho skl .da-
nia priamo odvodených ideí. Idea substrátu vlastností nie j.e.prianl odv dena z
skúsenosti, ani sa neskladá z takýchto ideí, takže pre emplflstu neJestvuJe. Ak Sl
Locke myslel, že jestvuje nebol empiristom. . v ..,' '"' I
Locke opisuje povod tejto idey substrátu nasledovne, pnco na nacuJe, z: tat
idea je per impossibHe dosledkoln uvažovania alebo usudzovanla a ze v skutocnostt
nemá obsah:
I V slol'enc':'ine bv sme l1a tomto mÍesle asi nt!hOForíli o substancii, (';0 je pre nás v.\:'h ne
filozoticki' ten;1in. ale () lálkc. Angli(:lina použiva termín,. substance'" ( i ,. Z11'7ysle nasho
V1)raZU "látka" {Pozn. prekl.;
., Tzí/o interpreláciu preherám od J. .L. A4ackieho. Problcms frOlTI Lockc. Oxjord (lnh.:ersity
Pre:';s, ] 976, s. 73.-76.
1 9
... .
III
, !
Myser si vší a aj t , že niektoré s týchto jednoduchých ideí sa vždy ob. avu"ú
spolu... [N]evle Sl... predstaviť, ako možu tieto jednoduché idey jestvova sa
oscb . Pr t zvycajne pred okladámc nejaký substrát, na ktorom existujú a z ktoréh
vychadzaju. Prcto ho nazyvame substanciou. 23
Vezmime si napríklad tento stol. Vidíme určitú farbu tex"':' ru mno . dt O
, td' kt " , ., , I.U., ZInU o lenov
a. ., . ore su neustale spoJene, ktoré však nestotožňujeme s .týmto sto lom" K d'
SI ne l:me p edstavit', a o by mohli tieto jednoduché vla tnosti existova ' s:m ze
be ecoho, c mu by bob vlastné, predpokladáme, že ich má substrát kto ' k ni
pnpaJame ako mtegrálnu súčasť tohto stola. Pokial' ide o obsa h i dey su ' b t ? tu .
. ,,, s ra ,Je to
Ie o, co nep zname . "Ak chce teda niekto skúmať seba, pokial' ide o jeho o'em
clsteJ subs anc e vo. všeobecnosti, zistí, že nemá o nej vobec nijakú ideu ib: ; d-
poklad akehosI nosltel'a takých kvalít. "24 p e
V idei substrátu vlastností Locke zavádza ideu čiste1 S ubstancI . e V w b
f'" k ' , . . ,, L o vseo ec-
nos I a a sa opytame, ake vysvetleme Jednotlivín Z toho V yplyv ' a od d ,.
. d t1"' ( , , pove znle'
Je no Ivma napnklad tento stol, tento P ohár vod y tamte n strom) sa h ' k .
'bo I ' , . ' L . C ape a o
su r v astnostl, ktore neSIe substrát. Sám substrát sa chá p e tak Z e nem ' I ' tn .
1 b . t' '. ' a v as ostI,
e o Je ym, co nesle vlastnostI a v čom vlastnosti subsistui u ' Medz ' b '
t I t t lb' . 1 su stratom
o lOS o ,a su str tom tohto pohára vody fakticky nie je žiadny rozdiel, lebo bez
vlas:no tl m:t o dlelU. To by nám malo stačit' na to, aby sme si urobili prestávku
a ýt h.sa, co Je ulohou lockovskej tézy o substráte. Celkom evi de tn áh
d d 1 . , ... d ., . " . n enepom a
pn m lVI ua lZaClJ Je nej Jednothvm y od mei ani P ri x; ozpozn ' ,. d I ..
. . . . dn .. . , aVanlje not IVInyakO
eJ Istej} oth my, s ktorou sme sa už stretli. Takisto nám nepomáha klasifikovat'
e noth my o Ich roznych druhov, lebo všetky majú rovnaký substrát Nana'v'š
Je Ib VY,C Odlsk rn vys etlenia zrneny v tom zrnysle, že substrát strác isté v -
nostI a ZlS ava me - ked ze však substrát je len základom vlastnosti toto vy tI .
sa zastaví hned' na začiatku. ' sve eme
Nie, odpoveď nie, že téza.o subs te uspokojuje požiadavku, ktofÚ vyvolal
Loc o omyselny argument: Jednothvma má množstvo od1íšitel'ných vlastn ť
ktore vldlme zoskupené v jednotlivine; vlastnosti nemožu p atriť J . edn d h . ( 0; I,
b t I . 1' a fU eJ I ar-
a s o. a ne o e yatn nap klad varu stola), ani nemožu nepatriť ničomu (musí íst'
? v astnos.tI '},'ecoho); musI teda Jestvovať niečo, čo má tieto vlastnosti. Pre L k
Je týmto meCIm substrát. oc a
. Na túto v žiadavku, aby existovalo "niečo", čo má vlastnosti, j estvuje omnoho
pnrodzeneJsla odpoved' - sama jednotlivina, pochopitel'ne. Sám stol, žiadny sub-
l_i.f Locke, Rozprava o J'udskom rozume P relo;:' l . l ! L t _. P d B .
'A ' <-'. e aSI, rav a, ratlslava /983 236
237. (Carr spomma povodné vydanie An Essay Conccming Human Undcrsta' ' s. .. -
London 1690; cituje z piateho vydania z roku /706 znov u , d ' h .. £ . ndm g ,. 2 z:azky,
! W ti: / / d \v ane o ln _verymans L,br
. . . 10 Ion le .), Dent. London 196/ I viizok 245 ; p ' ary,
] 4 ! L k . . . L. , s. . I" ozn, prekl.) ]
.. oe e, op. CIt., s. 237.
30
i
strát bez akýchkol'vek čit, má svoju farbu a tvar. To je však také samozrejmé, že sa
treba pýtať, prečo Locke nedal takúto odpoveď. Možno si myslel, že alternativou
k stotožneniujednotliviny s jej vlastnost'ami a substrátomje stotožnenie jednotli-
viny iba s jej vlastnost'ami; chápat' vlastnosti tak, že patriajednotlivinám, bolo teda
účinným reduktívnym vysvetlením jednotlivín. Stolom teda budÚ vlastnosti,
o ktorých sme doteraz predpokladali, že ich má, jeho štvorcový tvar, hnedá farba,
jemná textúra, pevná konštrukcia atd'. Vlastnosti však nepatria medzi ve ci takého
druhu, ktoré možu existovat' nezávisle od niečoho, čoho by boli vlastnosťami;
inými slovami, musí ich exemplifikovat' nejaká vec inej povahy,jednotlivina, ktorá
má tieto vlastnosti. Keď jednotliviny zredukujeme na vlastnosti, nezostane nič,
čomu by vlastnosti mohli patrit'. a teda nebude možné, aby ich niečo exemplifiko-
valo. Takto sa stáva nezmyselná tak ideajednotlivín ako aj idea vlastností.
Ak za Lockovou teóriou substrátu sa skrýva tento sposob uvažovania, nemal by
sa ním nechat' presvedčit'. Pravda, pojmy jednotliviny a vlastnosti idú ruku v ruke
_ vlastnosti patria jednotlivinám a jednotliviny majú vlastnosti. To však ešte neblo-
kuje reduktívnu analýzu jednotlivín na skupiny vlastností, lebo vobec nie je zrejmé,
že skupina, trieda alebo súbor vlastností nie je niečím viac než len vlastnost'ami
samými. lnými slovami, skupina by mala mat' špecifické črty, ktoré nemajú vlastnos-
ti, napriklad - a to je dOležité - časopriestorovú lokalizáciu. Navyše, ČO by sa malo
zoskupovat' v jednotlivom stole-pevnost', štvorcovitost', hnedost' atd'. alebojeho
pevnost' ,jeho štvorcovitosť ,jeho hnedost'? Ak sú dovody súhlasit' s druhou alter-
natívou, do reduktívneho vysvetlenia sme dvakrát znovu zaviedli individualitu-
individualitu časopriestorovej lokalizácie a individualitu exemplifikácie vlastností.
Reduktívny prístup k jednotlivinám však netreba brať priliš vážne ako jedinú
altematívu k substrátovej teórii. Hlavným nedostatkom lockovskej argumentácie je
stotožnenie správnej tézy, že jednotlivý stOl má svoje vlastnosti, s reduktívnou
tézou. Povedat', že tento stó[ má vlastnosti byť štvorcový, hnedý, pevný atď.,
nepochybne znamená povedat', že nepatria niečomu inému, substrátu, ani to však
neznamená povedat', že nepatria ničomu, že sú iba skupinou dohromady nakope-
ných vlastností. Znamená to povedat' práve to, že patria jednotlivine alebo ich
exemplifikuje jednotlivina, indivíduum, ktoré má časopriestorovú lokalizáciu a je
v roznych časopriestorových a kauzálnych vzt'ahoch k iným jednotlivinám. Jed-
notliviny sú tým, čím sú, nie sú vlastnost'ami ani triedami vlastností, a ich typickým
znakomje mat' práve takýto vzt'ah k vlastnostiam. Nemožno ich redukovat' na to,
čím nie sú.
t
,
2. Predmety empiristov
Moderný empiricizmus zdedil mnoho od Johna Locka a jeho téza o substráte má
svoj pendant v teórii logického atomizmu dvadsiateho storočia. V skutočnosti Witt-
31
, i
I
I
ji
I' ,
iI' '
11"1
p,
1 1 ',1,
'1,1 I
II!,I
,
I,,!
.
gensteinov Traetatus obsahuje tcóriu ..predmetov". ktoré (aspoň podrajednej in-
terpretácie) sú rovnako bez čit ako Lockove substráty.25 ..Mimochodom, predmety
sú bezfarebné", píše Wittgenstein, čím svojím prirodzeným tajomným sposobom
vyjadruje myšlienku, že vlastnosti sveta, s ktorými sme oboznámenÍ, sú dósledkami
sposobov, ako ..predmety" vytvárajú štruktúry. Niekto by si takmermohol myslieť,
že hovorí o subatomámych časticiach modemej fyziky; medzi ňou a logickým ato-
mizmom je určite aspoň hrubá analógia, je však aj mnoho dovodov, prečo ich nesto-
tomovat'. Modemá fYzika napokon pripisuje svojim časticiam rozne špecifické vlast-
nosti.
Wittgensteinova teória je logická, nie fYzikálna. a jej obhajobu stavia na apriór-
nych základoch. Predmety teórie chápe ako zložky, ktoré vytvárajú "stavy veci"
a sú bez čÍt; stavy veci sú výsledkom štrukturálnych vzťahov medzi predmetmi
a na "makro" úrovni zodpovedajú jednotlivinám, majú vlastnosti a sú v roznych
vzájomných vzťahoch. Wittgensteinove predmety sa d'alej pokladajú za nezniči-
tel'né, lebo sú "substanciou sveta". Stavy veci vznikajú a zanikajú, predmety trvajú
večne.
V prospech existencie predmetov sa uvádzajú aprióme dovody a hoci Wittgen-
stein nemože ani ukázať na nijaký predmet, ani poskytnút' identifikačnú deskripciu
predmetu - jedno aj druhé vyžaduje, per impossibile, aby predmety mali črty -
myslí si, že može dokázat' ich existenciu. Moje poznámky na adresu Lockových
substrátov sa celkom hodia aj na Wittgensteinove predmety. Na úrovni bežných
makrojednotlivín predmety nepomáhajú pri individualizácii jednej jednotliviny od
druhej ani pri identifikácii jednotliviny ako jednotliviny, s ktorou sme sa už stretli.
Nepomáhajú ani pri klasifikácii jednotlivín do roznych druhov, lebo všetky predme-
ty sú podl'a hypotézy rovnaké .- v tom nám možu pomocť nanajvýš štruktúry.
A hoci Wittgensteinova téza umožňuje vysvetliť zmenu na základe preusporiada-
nia predmetov, je len malá nádej, že toto vysvetlenie sa dá ďalej viac obohatit'. Ak
teória predmetov má nejakú hodnotu, musí riešiť iné problémy, než sú tieto.
Porovnanie logického atomiznm s fYzikálnym atomizmom je možno mylné v tom,
že by mohlo naznačovat', že vzťah medzi bežnými jednotlivinami, napn'klad neja-
kým stolom, a Wittgensteinovými predmetmi spočíva v tom, že jednotliviny sú jed-
noducho utvorené z predmetov tak. ako sú utvorené z atómov. Pravú povahu teó-
rie a hlavnú úvahu, ktorou ju Wittgenstein podporuje, pochopíme, keď pozomost'
prenesieme z predmetov na ich koreláty v jazyku, "logicky vlastné mená". Hoci
v Traktáte možno nájsť aj iné argumenty v prospech existencie predmetov, hlavný
argument sa týka Wittgensteinovho vysvetlenia faktu, že vety majú význam, 1. j.
možu vyjadrovat' propozície. To je v skutočnosti hlavným zámerom knihy, hoci
teória predmetov sa uvádza pred teóriu významu - alebo skor predtým, než je
zrejmé, že je súčasťou teórie významu.
Podl'a Wittgensteinovho vysvet1enia vetného významu sú vety v podstate re-
konštrukciamt tých stavov vecí, ktorých existencia sa nimi dá vyjadriť. Veta "Tabby
je na pohovke" hovorí to, čo hovorí, preto, lebo vo vete sa nanovo vytvára situá-
cia, že Tabby je na pohovke. Ak to nie je na prvý pohl'ad jasné, je to preto, že ,jazyk
maskuje myšlienky" a gramatická forma vety zavádza, pokial' ide o jej pravú logic-
kú formu. Každá bežná veta. napríklad uvedená veta,je v skutočnosti vel'mi kom-
plexnou zloženinou pozostávajúcou z toho, čo Wittgenstein nazýva "atomáme
výrok")'''; iba atomáme výroky sú priamymi a nezamaskovanými modelmi alebo
obrazmi stavov vecí. Atomáme výroky sa skladajú z "logicky vlastných mien" -
alebo jednoducho ..mien", ako ich Wittgenstein nazýva - ktoré nemajú žiadny
deskriptívny obsah ani zmysel, ale iba zastupujú predmety. Argument v prospech
predmetov znie. že jazyk má význam, význam je vecou modelovaniaalebo zobrazo-
vania skutočnosti, a táto "obrazová teória" implikuje existenciu logicky viastných
mien a teda aj existenciu predmetov.
Mali by sme teda prijat' teóriu, že individuálne veci,jednotliviny alebo substan-
cic, ktoré priamo poznáme zo sveta, sú na základe takéhoto komplikovaného spOso-
bu _ prostredníetvom komplexnej štruktúry viet o týchto jednotlivinách - prejav-
mi Wittgensteinových predmetov? Mali by sme zájst' ešte ďalej a pokladať predmety
v nejakom zmysle za primárne alebo základné jednotliviny? Bežné jednotliviny
totiž vznikajú práve z nich a predpokladá sa, že majú mnoho čÍt, ktoré sa zvyčajne
pripisujú bežnýmjednotlivinám: ide o rozne súcna, hoci sa nepredpokladá, že do-
kážu existovat' nezávisle od kombinácie s inými predmetnů; sú vo vzájomných vzťa-
hoch; sú podkladom zmien stavov veci a pretrvávajú počas takýchto udalo stí
a procesov.
Aby som odpovedal najprv na rahšiu otázku, či predmety sú základnejšie než
bežné jednotliviny, treba povedať, že Wittgenstein zjavne nechcel priznať ich po-
staveniu ako konečných bodov analýzy viet viac významnosti, než im pripisuje
teória významu. Nebadať žiadny úmysel tvrdit', že každodenné jednotliviny sú "iba"
prejavmi "skutočných.. predmetov"; 1. j. Wittgenstein nepokladá jednotlivé stoly
a stoličky iba za ..logické konštrukcie" utvorené z predmetov, ak to má..znamenať
(ako to znamenalo pre Russel1a), že bežné jednotliviny treba preto pokladat' za
nereálne. Ak "zák1adný" znamená iba to, že má fundamentálnu úlohu pri poskytova-
ní jazykového významu, potom predmety sú v porovnanÍ so stolmi základné.
!5 L. Wítlgel1stein, Tractatus Logico-Philosophicus, pre/ožil P Cmorej, in: Antológia Z diel
filozofov, 9. zviizok, Logický empirizmus a filozofia prirodných vicd, Pra 'da, Bratislava
/968. [Carr spomíl1a prvé vydaníe v Anna1cn der Naturphilosophie /92/ a cituje s prekladu
D. F Pearsa a B. F McGlIinessa, Routledge & Kegan Pal/I, London 196/. (Pozn. prekl)j
33
32
Ťažšia otázka vyžaduje, aby sme vyniesli súd o celej teórii významu z Traktátu,
obrazovej teórii. Na jej adresu móžeme zaznamenať mnoho výhrad, niektoré z nich
formuloval sám Wittgenstein vo svojich neskoršÍch prácach. napríklad Filozo-
fiekýeh skúmaniach; všeobecný konsenzus znie, že sa jej treba vzdať. Podra
jedného dovodu vysvetľuje nanajvýš význam faktuálneho diskurzu, pričom sa
vyhýba všetkým zaujÍmavých druhom použitia jazyka, napríklad právnemu, mo-
rálnemu. náboženskému, filozofickému. V skutočnosti táto teória implikuje, že
sama je nezmyselná, lebo aprióme filozofické použitie jazyka nie je faktuálne.
Okrem toho ju motivuje referenčný prístup k významu - význam viet sa vysvet-
ruje pomocou referencie logicky vlastných mien na predmety - a takýto prístup
by dnes odmietli mnohÍ (hoci nie všetci) filozofi. Z týchto a iných dovodov sa
zvláštny argument v Traktáte v prospech predmetov pokladá za neakceptova-
tefný.
Z pohl'adu kategoriálneho opisu je však zaujímavejšie to, že Wittgensteinove
predmety v konečnom d6sledku nespÍňajú niektoré z najdóležitejších požiadaviek,
ktoré naša pojmová schéma vyžaduje od jednotlivých vecí. hoci spiňajú iné požia-
davky. Medzi črty jednotlivín, ktoré predmety nemajú, patrí to, že jednotlivé veci
existujú nezávisle; sú medzi nimi zaujímavé priestorové a časové, ale aj kauzálne
vzt'ahy; menia sa a zúčastňujú sa na udalostiach a procesoch; a čo je najdoležitej-
šie, majú vlastnosti, sú prostriedkami exemplifikácie vlastností - vlastnosti sú vlast-
nosťamijednotlivín a jednotliviny sú konkrétnymi exemplifikátrni vlastností. Pred-
mety nič z toho nemajú.
Tieto úvahy dokazujú iba to, že Wittgensteinove predmety sú úbohýrni príklad-
mi našej kategórie jednotlivých veci, nedokazujú však to, že nepatria do tejto kate-
górie. Napokonje aspoň teoreticky možné, že naša kategóriajednotlivých vecí sa
exemplifikuje v bežných makrojednotlivinách sveta len prostredníctvom toho, že
nejaký analogický, ale slabší pojem substancie sa exemplifikuje v ezoterickejších
jednotlivinách, akými sú Wittgensteinove predmety. Domnievam sa, že aj keby sme
akceptovali obrazovú teóriu, možno povedať nanajvýš to, že náš pojemjednotlivi-
ny je aplikovatel'ný iba preto, že je aplikovatel'ný Wittgensteinov pojem predmetu,
keďže obrazová teória komplikovaným sposobom pokladá aplikovatel'nosť pojmu
predmetu za podmienku toho, že máme a použivame akýkol'vek pojem. Medzi tý-
mito dvoma pojmami substancie nie je žiadny taký priamy vzťah, že by sa azda dalo
tvrdit', že pojem predmetu je súčasťou obsahu pojmu jednotliviny. lnými slovami, aj
keby sme predpokladali obrazovú teóriu, obsah kategórie jednotlivých vecí možno
objasnil' bez priameho odkazu na Wittgensteinove predmety. Keďže túto teóriu
v každom prípade nepredpokladáme, lebo ide o zdiskreditovanú teóriu vysvetlenia
významu jazyka, móžeme bezpečne uzavrieť, že naša kategória substancie nijako
nezávisí od Wittgensteinových predmetov.
34
Ďalším významným obhajcom logického atomizmu bol Bertrand Russell. ktoré-
ho verzia bola v porovnaní s Wittgensteinovou verziou silne redukcionistická
a obhajovalju v kontexte iných filozofických ciel'ov. 26 Russella v podstate zaují-
mala skór základná otázka epistemológie - čo vieme s istotou? - než otázka jazyko-
vého významu. a chcel formulovat' také vysvetlenie nášho mysleni a a hovorenia
o svete. ktoré predpokladá existenciu minimálneho počtu róznych druhov vecí
a stavov vecí. Occamova britva, podl'a ktorej entity nemožno zmncžovať viac, než
je nevyhnutné, Russella nabádala. aby pri formulovaní našich vier 7 o skutočnosti
robil minimálny počet existenčných predpokladov. Vyskytuje sa tu však analýza
zložených bežných viet na zloženiny atomárnych výrokov, a teda aj logicky vlas-
tné mená ako (aspoň niektoré) zložky takýchto výrokov. Pojem logicky vlastného
mena v skutočnosti vynašiel RusseU, pričom znamená slovo, ktoré je skutočne,
z logického hl'adiska, menom. Píše: ,,[M]eno [...] je jednoduchým symbolom pria-
mo designujúcim individuum, ktoré je jeho významom a ktoré má tento význam
samo osebe, nezávisle od významov všetkých ostatných slov."28 "John Smith"
evidentne nie je logicky vlastné meno.
Russell však potom má práve také problémy s uvedením prikladu mena ako
Wittgenstein; to najlepšie, čo može ponúknut', sú výrazy ako "toto" a .,tamto"
vzl'ahujúce sa na bezprostredné údaje vnímania, zmyslové údaje, napríklad bielu
škvmu vo vizuá1nom poli. Na rozdiel od Wittgensteina Russell rád stotoŽllil referen-
,. B. Russe/l, Filozofia logického atomizmu. preložil M. Zouhar, in: Organon P 7. 2000, č. I,
42-63; č. 2, 156- 175; č. 3. 281-301; č. 4,416-436. [Carr spomina prve vydanie The
Philosophy of Logical Atomism z roku 1918 a praktické vydanie D. E<: Pears (ed.), Russell's
Loglcal Atornism, Pontana, London 1972. (Pozn. prekl.)]
:7 Termín" viera" múže pósobit" trochu rušivo v tomto kontexte. V každom prípade pod ním
nemužno rozumiet' nábožensků vieru, ale určitý druh kognitívneho postoja k niečomu
(angli('tina v tomto zmysle rozlišuje ,. belief" a "faith ", pričom druhý termín rezervuj pre
náboženskú vieruj. Natíska sa alternatíva používat' termín ..presvedéenie" namiesto vyrazu
.,vierau. Nie vždy je to však uspokojivé riešenie. Po prvé. z výrazu "viem" sa dá fahko utvorit'
sloveso "verít''', kým od výrazu "presvedčenie" můžeme utvorít' íba spojenie "byť
presvedčený", čo nevyhovuje vo všetkých kontextoch Po druhé, niektoré kognitívne posto e
opisané anglickým výrazom "to believe" (O' verit".) sa zameriavajú na objekt ("to belleve ln
something "j, čomu v slovenčine najlepšie zodpovedá spojenie "verit' v níeéo/niekoho" alebo
verit' niečomu/niekomu'.; keb" sme používali t-yraz "byt' presvedéený" (napríklad "byt'
;renedčený o niečom U), nedo;tali by sme dobrý výsledok, lebo tento termín nezameriav ,
toho, /do je o niečom presvedčený, k objektu, ale k propozícii. Po tretie, chceme tý,:, prel mlt.
istú fóbiu v našej filozofickej komunite a navrhnút', aby sa do slovenskej fzlozoflckej
terminológie začlenili výrazy" viera" a "verit''', a tak sa očistili od bež l 1ých konotácií. ktoré
sa s nimi ,pájajú; malo by íst' teda o filozofický tcrminus tcchnicus- (Pozn. prekl.) ..
18 B. Russell, "Opisy", preložil D. Kamhal, in: Organon F 2. 1995. č. 2, s. 157. [Carr cituje
z anglického originálu Introduction to Mathematical Philosophy. A/len & Unwin. London
1920, s. 173. (Pozn. prekl.)]
35
ty mien so zmyslovými údajmi a teda ponúka verziu fenomenalizmu, ktorá má vel'a
spoločného s Humovým chápaním jednotlivÍn sveta. Russellov fenomenalizmus je
však jazykový. Jednotliviny, napríklad stoly a stoličky, nie sú jednoducho súbormi
zmyslových údajov; ide skor o to, že vety bežného jazyka o jednotlivinách možno
analyzovat' na vety, v ktorých sa pomocou logick-y vlastných mien referuje na
zmyslové údaje. Pre Russella to znamená, že bežné jednotliviny sú v istom zmysle
menej základné než zmyslové údaje. v skutočnosti sú .,nereálne". sú iba ..logickými
konštrukciami" zo zmyslových údaj ov. Vecami vo svete sú práve tieto prchavé
objekty súkromnej skúsenosti individuálnych myslí. Mysle sú takisto logické kon-
štrukcie zo zmyslových údajov.
Nemusím podrobne objasňovať mieru, do akej zmyslové údaje neilustrujú našu
kategóriu jednotlivých alebo individuálnych vecí, pojem, ktorého paradigmatickými
príkladmi sú verejne prístupné časopriestorové objekty v kauzálnom svete stolov,
stoličiek, stromov atd'. StruČlle sa musíme venovat' iba otázke, či RusselI nt'jako obja<;-
nil ten pojem jednotliviny, ktorý je evidentne náš. Naopak -- ignoroval hlavnú otázku
obsahu našej kategórie jednot1ivín v prospech otázky analýzy vlet o jednotlivinách,
ktoré budú spÍňat' požiadavky Occamovej britvy. Ťažko možno povedať, že sama
táto kategória implikuje takúto analýzu bežných každodenných jednotlivín na zmys-
lové údaje, lebo to je dosledkom túžby poistiť sa na každý prípad existencie.
Než uzavrieme tieto empiristické prístupy k substancii, bude zaujímavé všimnúť
si, že možno badat' isté paralely s Leibnizovým dielorn, ktorý bol v každom prípade
racionalistompar excellence. Leibniz fonnuluje dve teórie substancie,jedna z nich
stotožňuje substancie s entitami, ktoré nazýva "monádami", druhá ich stotožňuje
s exemplifikátmi .,úplných pojmov". Teória monád je druhom atomizmu, skor fyzi-
kálneho než logického, ktorý podl'a neho podporujú vedecké objavy (niektoré sú
dosledkami objavu mikroskopu) aj aprióme argumenty. Monáda .,je iba jednodu-
chá substancia, čo vytvára zložené substancie, čiže nemá časti.., Tam však, kde
vobec niet častí, nie je možná ani rozpriestranenost', ani tvar, ani delitel'nosť. Potom
sú tieto monády naozajstné atómy prírody, slovom, elementy vecí."29
V Monadológii sa ďalej rozvíjajú rózne zaujÍmavé tvrdenia o týchto jednoduchých
substanciách, ako je napríklad ich nezničitel'nosť a neschopnosť vzájomného kau-
zálneho posobenia, ich odzrkadl'ovanie všetkého ostatného ich druhu a ich schop-
nost' povzniest' sa nad momentálny stav bližšie k Bohu. Mnohé tieto tvrdenia od-
straňujú monády z našej kategórie substancie a umiestňujú ich v tomto ohl'ade na
to isté miesto ako .,predmety" a zmyslové údaje.
19 G. W Leibniz, Monadológia. preložil J. Cíger. in: Várossová, E. (ed.): Antológia z dicl
filozof ov, 6. zV3zok, Novoveká racionalistická filozofia. Epocha. Bratislava 1970. s. 339.
[Carr spomína povodné vydanie La Monadologie, Paris 17/4: cituje z: G. li. R. Parkinson
(ed.). Lcibniz: Philosophical Writings, Dent, London 1973. s. 179. (Pom. prekl.)J
36
,
,
Druhá Leibnizova teória substancie zrejme zarad'uje do tejto kategórie ako bež-
né jednotliviny, tak aj monády a všetky jednot ivin chápe k exe p fi áty pl-
ných pojmov. Píše: .,Celkom platí, že ked' sa n e ol.ko :edlk to.v pnplse Jednemu
a tomu istému subjektu a tento subjekt sa nepnplSUje mcomu memu, naz me ho
individuálnou substanciou"; keď zistí, že toto aristoteJovské vysvetleme Je .,len
nominálne", doplní ho takto:
prirodzenosťou individuálnej substancie a1cbo úplnéh bytia je m ť ,taký úpln o-
jem, že postačuje na to. aby zahmal a aby sa z neho dal dedukovat .vsetky prcdlk ty
subjektu, ktorému sa tento pojem pripisuje. Na druhcj strane akcldentom jC b Je,
ktorého pojem nezahfňa všetko, čo možno pripísať subjektu, ktor u s: tento oje
pripisuje. __ Kcd' Bob vidí individuálny pojem... Alexandra, ldJ v n.0 zar?ven
základ a dóvod všetkých predikátov, ktoré o ňom možno pravdlvo tvTdlt, napnklad
to že zvíťazil nad Dariom a Porom. 30
To s može zdal' na prvý pohl'ad celkom prijatel'né. Nie je napokon pravda, že
nejaká množina faktov o Yubovol'nom indivíduu bude vy erpávajú o opis ať
dané indivíduum jeho minulé, budúce aj súčasné stavy? Akje to tak, roto mnozmu
faktov, pravdivý h opisov indivídua, možno pokladat' za "úplný pojem". Leibnizo-
va téza však toho obsahuje viac.
Jej ďalší obsah vyjadruje implikácia, ktorú znej Leibniz odv j : kaž ý prav
divý výrok o individuálnej substancii je taký, že jeho predlkat Je obsla nutý
v subjekte, teda je "analytický" v súčasnej terminológii. Ak Alexander zvíťaztl nad
Dariom, potom výrok, ktorý tvrdí tento fakt, je analytický, lebo , .
keď výrok nic je identický, t. j. keď predikát nie je výslovne obs1a nutý v subjekte:
musí v ňom byť obsiabnutý fakticky. .. Subjektový výraz teda mUSl dy obsabo at
predikátový výraz sposobom, že človek. ktorý rozumie pojmu subjektu. by taklstO
usúdil. že mu predikát patríY . .
To však vytvára zrna-tok okolo nášho pojmu faktu o individuu: podYa Lelbmzovho
vysvetlenia sú všetky takéto výroky analyticky pravdivé alebo nevyhnutne neprav-
divé. Ak sa na Alexandra referuje ako na "vil'aza nad Dariom", poto by sme be
váhania mali akceptoval', že povedať, že Alexander zvÍťazil nad Danom, znamena
povedat' niečo analytické - "Víl'az nad Dariom zviťazil nad Dariom". Túto ontin-
gentnú pravdu o ňom však možno vyjadril', keď naňho bude e re erova yraz0n:-
"Alexander", Leibniz píše tak, akoby individuálne substancle malt defim 1U t;0ra
zahfňa všetky pravdy o danom indivíduu, alebo, čo je horšie, oby e mdlvldua
referovalo na takúto úplnú definíciu indivídua. Naopak, referuje na mdlvlduum.
., G. W Leibniz, Di!ocoursc on Metaphysics. 1686. Tento citát pochádza z: G. Ji. R. Parkinson
(ed.). op. cit., s. 18-19. ..
-'I G. W Leibniz. Discourse on Metaphysics. G. li. R. Parkmson (ed.). op. CIt.. s. 18.
37
esenciálnym vlastnostiam pomenovaných vecí, lebo takto by aspoň dospel
k dosledku. že všetky výroky, ktoré o pomenovanej jednotlivine tvrdia jej esenciál-
ne vlastnosti, budú nevyhnutne pravdivé. Ak l1apriklad o Alexandrovi platí (v
záujme argumentu), že je nevyhnutne synom Filipa Macedónskeho a keby "Ale-
xander" bol skratkou za ..syn Filipa Macedónskeho", veta "Alexander bol synom
Filipa Macedónskeho" bude nevyhnutne pravdivá; a práve toto Kripke chce.
Kripke však nejde touto cestou. Celkom vierohodne tvrdí, že mená vobec nie sú
skrátenými deskripciami a spolu s Mil10m ich pokladá za jednoduché referujúc
prostriedky. Označujú to, ČO označujú, bez toho, aby znamenali alebo kono o ah
nejakú vlastnosť danej veci. Nevyhnutnosť spájajúca esenciálne vlastnostI s lch
nositerrni neodráža význam, ktorý pripisujeme menám, ktoré používame. Esenciál-
ne vlastnosti jednotliviny v skutočnosti ležiamimo nášho používania jazyka a treba
ich objaviť.
To zrejme znamená, že esenciálne vlastnosti sú napokon kontingentné, že ak
jednotlivina nevyhnutne má nejakú vlastnosť, to, že ju má, je kontinge tn , a to}e
protirečivé. Zdanie protirečivosti sa stratí, keď sa zavedie rozdiel medzl eplstemlc-
kou nevyhnutnost'ou a možnosťou na jednej strane a na druhej strane nevyhnut-
nosťou a kontingentnost'ou vlastnenia vlastnosti. Kripke správne odlišuje (empi-
rické) roz1Íšenie a priori/a posteriori a bežné rozlíšenie nevyhnutné/kontingentné.
Súčast'ou významu týchto výrazov nie je to. že tieto rozlíšenia sú totožné alebo sa
ich aplikácie celkom prekrývajú, teda sú totožné intenziou alebo extenziou. Kant s
domnieval, že by mohlijestvovať syntetické aprióme pravdy, čo je možnosť, ktoru
empiristická tradícia celkom zavrhuje; Kripke zašiel doko cwa ešte ďalej a ?v . že
jestvujú aposterióme nevyhnutné pravdy. Predstavme Sl, ze "Alexander ngldne
designuje Alexandra vd'aka esenciálnej vlastnosti, že je synom Filipa Macedónske-
ho. Potom ide o nevyhnutnú pravdu, že Alexander je synom Filipa Macedónskeho,
lebo Alexander má nevyhnutne spomínanú vlastnost', a predsa by Kripke tvrdil, že
to je niečo, čo možeme objavit', a teda to musí byť empirické. Kým by sme nespo
znali pravdivost' tohto tvrdenia, bolo by epistemicky možné, že nemá spomínanu
vlastnost', hoci ju má nevyhnutne.
Teoretickú možnost' takejto kategórie právd možeme prijať bez toho, aby sme
verili, že jestvujú ne jaké príklady. Bremeno dókazu je na Kripkeho strane, aby uká-
zal, že jednotliviny majú esenciálne vlastnosti, a to znamená, že musí ukázať, .že
mená naozaj rigidne designujú jednotliviny. Aby sme pochopili celý význa teJt
tézy, musíme si všimnút' spojenie medzi pojmom rigidného designátora a pOJ aml
esenciálnych vlastností a možných svetov. V tejto súvislosti Kripke znovu zavadza
Leibnizovu ideu, že nevyhnutná pravda je pravdivá vo všetkých možných sve-
toch. Keď sa mená nazývajú rigidnými designátormi, sú v tom obsiahnuté dva
aspekty: po prvé, nemajú žiadny význam, nekonotujú žiadne vlastnosti toho, ČD
3. Rigidná designácia
Dósledkom Leibnizovej tézy je to, že jednotliviny sú exemplifikátmi úplných poj-
mov, že všetky vlastnosti jednotJivín sú obsiahnuté v subjektových výrazoch, kto-
ré ich zavádzajú do propozícií. Chceme však povedat', že jednotliviny majú mnohé
vlastnosti len kontingentne a jedným takým príkladom je aj to, že Alexander zvíťazil
nad Dariom. V skutočnosti je veľmi lákavé povedať, že jednotlivina má všetky
vlastnosti len kontingentne, lebo t'ažko pochopiť, ako mOže mať jednotlivina z našej
kategórie substancie ncjakú vlastnosť nevyhnutne. Špecifické entity ako čísla 2jav-
ne možu mať vlastnosti nevyhnutne - číslo 7 je nevyhnutne menšie ako číslo 8
a takisto je nevyhnutne nepáme, nie páme; a takisto má zmysel povedat'. že samy
vlastnosti majú určité vlastnosti na základe definície - vlastnosť byť človek nevy-
hnutne implikuje vlastnosť byť živočích, vlastnosť trojuholníkovitosti nevyhnut-
ne implikuje vlastnost' rovinnosti atd'. Takisto je možné, že jednotlivina má vlas-
tnosti, ktoré sú dósledkom j j príslušnosti do istého druhu; to však treba odlišiť od
toho, že má tieto vlastnosti nekontingentne. Napríklad Alexander patrí do triedy
rudí a to implikuje, že má vlastnost' byť živá bytosť; napriek tomu túto vlastnosť
móže mať ncvyhnutne iba v tom zmysle, že je nevyhnutným dósledkom toho, že je
človekom; navyše je čisto kontingentné, že Alexander patrí do triedy ľudí.
Mohli by sme teda uzavrieť, že jednotliviny majú vlastnosti iba kontingentne,
keby túto tézu nedávno nespochybnili viacerí filozofi, medzi ktorými je najvýznam-
nejším Saul Kripke. 32 Kripke tvrdí, že jednotliviny majú esenciálne aj kontingentné
vlastnosti a že túto skutočnosť odráža naše používanie mien na označovanie jed-
notJivÍn. Mená sú "rigidné designátory", ktoré referujú na tie isté jednotliviny
v tomto svete a vo všetkých možných svetoch na základe ich esenciálnych vlas-
tností. Inými slovarni, meno rigidne designuje jednotJivinu.
Ked'že Kripke svojou teóriou chce skor opraviť predchádzajúce vysvetlenia
fungovania mien, než explicitne vysvetliť jednotliviny ako také, l'ahko objavÍ chy-
by vo Fregeho a Russellovom prístupe k bežným menám, ktoré sú podľa nich skrá-
tenými deskripciami. Čo skracuje "A1exander"? Ak povieme "víťaz nad Dariom",
bude nevyhnutne pravdivé, ako sme videli, že Alexander zvÍt'azil nad Dariom, a to
je určite nanajvýš kontingentná pravda. Niekto by si mohol myslíeť, že Kripke chce
vylepšit' tento prístup tak, že mená by boli skrátenými deskripciami ekvivalentnými
-'2 S. A. Kripke. Naming and Necessity, /970. Tiefo prednášky, ktoré boli pó\'odne prednesené
na Princetonskej unh'erzite, boli znovu vydané v: S. A. Kripke, Naming and Ncccssity,
Blackwel/, Oxjord /980. Medzi ďalších hlavných obhajcov modemého esencializmu patria
llilary Putnam, David Lewis a Alvin Plantinga: pozri ich práce uvedené v zozname literatúry.
{Slovenský preklad A. Rišku: Pomenovanic a ncvyhnutnosť, Kalligram, Bratislava 2002.
V..<etky citáty pochádzajú zo slovenského vydania. v origináli Carr cituje podl'a anglického
vydania z roku 1980. (Pozn. prekl.)J
38
39
označujú; po druhé, označujú tie isté jednotliviny vo všetkých možných svetoch,
nielen jednotliviny v tomto svete. Ako to robia'! Tak, že jednotliviny majú určité
vlastnosti, ktoré sú pre ne esenciálne, a teda ich majú vo všetkých možných sve-
toch, v ktorých existujú, vrátane aktuálneho sveta. Ak Alexander má esenciálnu
vlastnosť, ktorú sme uviedli, potom ju má vo vl.etkých možných svetoch - to sa
mieni tým, že vlastnosť je esenciálna.
Predstavme si svet, v ktorom sa veci odlišujú od našich vecí v tom (inter alia),
že niekto s touto Alexandrovou vlastnosťou sa stal vel'kým filozofom a jeho učitel'
v našom svete (Aristoteles) sa stal dobyvatel'om celého sveta. Povedali by sme, že
meno "Alexander" označuje v danom svete to, čo v našom svete označuje meno
,,Aristoteles"? Kripke vraví, že nie. Meno "Alexander" je rigidný designátor. ktorý
rigidne označuje Alexandra v našom svete, a teda označuje to isté indivíduum - t.
j. to indivíduum, ktoré má tie isté esenciálne vlastnosti -- vo všetkých možných
svetoch.
Kripke v skutočnosti nespomína tento priklad o Alexandrovi, ale domnievam sa,
že korektne ilustruje jeho tézu. Uvádza málo príkladov esenciálnych vlastností,
napriek tomu však možno rozumne predpokladať, že v príklade o tom, že je nemož-
né, aby krárovná Alžbeta U. bola dcérou pána a pani Trumanovcov, naráža na
pravý povod indivídua:
Ako by mohla osoba pochádzajúca z iných rodičov, z úplne odlišnej spermya vajíčka,
byť práve touto ženou? Keď uvažujeme o tejto žene, možeme si predstaviť, že v jej
živote by sa vel'a vecí mohlo zmeniť: že by sa mohla stať žobrákom, že by sa
nevedelo o jej král'ovskej krvi atď.... Ťažšie je predstaviť si, že by sa narodila iným
Todičom. Zdá sa mi. že hocičo, čo má iný povod, by nebolo týmto objek:tom. 33
Podobne o konkrétnom drevenom stole hovorí, že by nemohol pochádzať z celkom
iného kusa dreva alebo z radu. Neexistuje možný svet, v ktorom by tento stol mal
tieto vlastnosti, takže jeho esenciálnou vlastnosťou je to, že bol vyrobený
z konkrétneho kusa dreva.
Je zaujímavé všimnúť si, že identity král'ovnej, Alexandra a tohto stola sa formu-
lujú pomocou iných indivíduí; mohli by sme sa oprávnene pýtať, ako a či vobec
esenciálne vlastnosti možu byť čisto univerzálnymi, všeobecnými charakteristika-
mi. Nemohli by potom mnohé indivíduá zdieľať esenciálne vlastnosti v tomto svete
alebo (čo je problematickejšie) v r6znych možných svctoch? Nevznikal by problém
pri rozlišovaní, ktorý z dvoch Alexandrových dvojníkov bol Alexandrom v možnom
svete, v ktorom mal identické dvojča? A ak nemáme jasno. čo v takomto prípade
povedať, zdá sa, že nech by to bolo akokol'vek, vobec to nepatrí do nášho použí-
vania výrazu "Alexander". Kripke by azda povedal, že všetky esenciálne vlastnosti
<., lbid.. s. /l8-/29
40
í
indivíduí majú indivíduájedinečne, keďže esenciálne v Ívaj.ú iné indiv!du ?tázk
potom znie, či si možno predstaviť nejaké indivíduum muno jeho skutocneJ Zlvotnej
histórie, a ak odpoveď je záporná, potom v žiadnom inom možnom v.ete emožno
postulovat' nijakého Alexandra. Výraz "Alexander" by teda nebol ngldnym deslg-
nátorom.
Myslím si, že hlavná námietka voči Kripkeho vy vetleniu s t k t h , že z la
dom nášho používania mienje spoločné pochopeme svetove.l hlstone, a OCI Sti
neznáme oblasti, kde sú epistemicky možné r6zne veci, disponujeme rozslahlym
poznaním kontingentných faktov o svete, s ktorým v zhode používame naše refe
renčné výrazy. Otázka, čo by sme, preboha, povedali o tom, ČO by Alexander Či
král'ovná Alžbeta, alebo tento stOl mohli či nemohli urobiť, alebo čím by sa mohh
alebo nemohli stať, nevzniká. Otázka, čo povedať o tom, čím bol Alexander
v nejakom imaginámom možnom svete, má málo spoločného s ašÍm používa ím
tohto mena. Zdá sa, že v prípade jednotlivín nie sú žiadne esenclálne vlastnostI, ak
sa nimi mieni to, že ide o vlastnosti, ktoré predpokladá naše používanie mien. Naše
mená označujú indivÍduá v skutočnom svete.
Hovoríme však "Aristote1es mohol zomriet' prv, než dospel", takže sa zdá, že
označujeme tohto človeka v inom než skutočnom svete. To je ilúzia. Toto slovo
označuje daného človeka v tomto svete - keďže iné svety nie sú - a tento výrok
tvrdí, že je kontingentné, že sa vobec stal dospelým. "
Niekto by možno chcel kripkeovskú tézu obhajovat' tak. že zavedemm aparatu
esenciálnych vlastností a možných svetov prinajmenšom názorne vysvetľuje, ako
hovoríme o možnostiach a nemožnostiach týkajúcich sa jednotlivín, keďže tieto
pojmy sú jasnejšie alebo lepšie sa s nimi narába než s modá1nymi pojmami ako , usí"
"nemohol by" atď. K.ripkeho terminológia možných sv t v bol v skutocnostl
prekvapivo úspešnou inováciou, mnohí filozofi pokladah jeho pOjm z celkom
priehl'adné a jeho tézu, že mená sú rigidné designátory, za samozrejmu ravd .
Musíme si však <lať pozor, aby sme nestratili zo zretel'a to, že táto téza nevyjadruje
naše skutočné používanie mien, aj ked' ju v konečnom dosledku prijmeme ako -
difikáciu nášho hovorenia o jednotlivinách, ktoré je filozoficky transparentneJsle
než súčasná prax. ., . .
Zdá sa však že sám Kripke má oprávnené pochybnosti o tejto poslednej udajnej
výhode, leb v novom predslove k Pomenovaniu a nevyhnutnosti hovorí
o preložitel'nosti slovníka možných svetov do modálne o jaz ka: , '
[A]k sa niekto chce vyhnúť pocitu Weltangst a filo7..ofickým zmatkom, ktore mnohl
filozofi pripisujú terminológii "svetov", odporúčam používať "možný stav (alebo
I
.
-'4 Prirodzene wkélo pochopenie obsahuje mnoho nepravdivých predpokladov o minulostí:
ide o 10. že' sa zdieTajů nepravdivé viery a tvoria sůčasť východiska našho používania mien.
41
notlivín pripúšťa veci ako stoly a stoličky, hory a potoky, mestské hodiny, rudí
a davy atd'. Otázka, ako správne vymedziť, čo majú tieto veci spoločné, čo ich
odlišuje od všctkých nejednotlivín, sa však nedá adekvátne zodpovedal' zmienkou
o nezávislej existencii, lebo bez vysvetlenia samej nezávislosti sotva znamená niečo
viac ako individualitu. takže sa nepohneme vpred. Okrem toho, ako možno stoly
a hory pokladal' za nezávislé od stromov a údolí, alebo davy za nezávislé od rudí?
Pojem nezávislosti sa azda nedá vysvctlil' priamo, ale pomocou ostatných čít jed-
nodivin.
Mali sme príležitost' všimnúť si, že rovnako ústrcdnou črtou jednotlivin je to, že
majú vlastnosti - alebo, ako sa rozmanito nazývajú, "atribúty" či "akcidenty".
Pojmy jednotJiviny a vlastnosti naozaj idú ruku v ruke, lebo v lastnosť je vlastnos-
t'ou niečoho, čo ju exemplifikuje. Hoci nie všetkými exemplifikátmi sú jednotliviny
_ tento stol exemp1if1kuje vlastnosl' pevnosti, ale krása takisto exemplifikuje vlast-
nosl' atraktivity __ všctky jednotliviny nepochybne exemplifikujú vlastnosti, do-
konca aj mnoho vlastností, ktoré samy excmplifikujú iné vlastnosti. Azda by sa
mohlo tvrdil', že keď vlastnosl' excmp1ifikuje inú vlastnost', ide iba o to, že nejaká
jednotlivina má obe tieto vlastnosti - krása exemplif1kuje atraktivitu iba v tom
zmysle, že krásna vec je atraktívnou vecou. Keby to však aj bolo vo všeobecnosti
pravda, vlastnosti patria aj iným entitám, napríklad udalostiam alebo procesom.
Napríklad druhá svetová vojna bola udalost', ktorá trvala od roku 1939 do roku
1945, teda mala nejaké časové vlastnosti a okrem nich aj mnoho ďalších vlastností.
Nemažeme teda povedať, že jednotliviny jednoducho sú tými entitami, ktoré majú
vlastnosti, možeme povedat' iba to, že majú vlastnosti, ako ich majú aj iné entity.
Jednotliviny takisto nemožeme porovnával' s udalosťami a procesmi v tom. že
svoje vlastnosti majú roznymi sposobmi, keďže, ako je známe, jednotliviny móžu
menil' svoje vlastnosti, ale udalosti a procesy majú stabilnú množinu. ktorá ich
vymedzuje. Pravda, John Smith bol počas rokov mnohým a udalosl', že John Smith
sa žení, sa uskutoční, keď jednu množinu vlastností vymení za inú množinu; táto
udalost' však trvá určitý čas a mohla by sa zmenil', ked' zo zaujímavej by sa stala
nudnou, keby farár bol pomalý a hostia by príliš mrmlali. Druhá svetová vojna
nadobudla a stratila mnoho vlastností od jej začiatku do konca. Jednot1ivmy, uda-
losti a procesy možu teda nadobúdat' a strácať vlastnosti.
Možno však jednotliviny porovnať s udalosl'ami a procesmi v tom, že udalosti
a procesy sú iba zmenou vlastností jednotlivín alebo iných udalostí a proces ov?
Jednotliviny sa zúčastňujú na udalostiach a procesoch tým, že sú miestami zmeny,
tým, že nadobúdajú jedny vlastnosti a strácajú iné. Jednotlivina može trval' bez
zmeny určitú dobu - nič sa jej nestáva - a teda svojou podstatou nie je menlivou
entitou, ale keď mení svoje vlastnosti,jestvuje nejaká udalost' alebo proces. Potom
však to isté platí aj o udalostiach a procesoch: móžu zostat' nezmenené počas ich
h!stória).sveta" leb.o ,.'kontrafaktuálna situácia". ktoré sú azda lepšie. Treba pamiitat'
j na to, ze termmologm "svetov" možu často nahradit' modálne vy , P ovedc ,J e mo ' ,
ze...".35 . znc.
fi 1de dokon a tak ďaleko, že v poznámke pod čiarou ku koncu predslovu spochybní
Ilozof1cke výhody možných svetov:
kMo é sv ty" nechápem t: že poskytujú reduktívnu analýzu v nejakom filozofic-
y yznacnom zmysle. cize tak. že odhal'ujú definitívnu povahu .. .
z epIstemologického a1ebo metafYzického hl'adiska _ modáln ych ' t CI uz
. ., ď 1 b v . . opcra orov, propo-
ZICI a . a e o z ,1ch exp lkujú... lavn a povodnámotivácia pre "analýzu pomocou
mo ych svetov - a Sp?So , akým vyjasnila modá1nu logiku - spočíva v tom, že
u znlla, aby sa v modalnej logtke uplatnila tá istá množinovo-teoretická technika
teone modelov, ktorá sa ukázala taká úspešná pn aplikácii na extenzionálnu logiku. 36
Ul. Čo snbstancie sú
Zh e. Doteraz ,som ar en!oval proti niektorým tvrdeniam charakterizujúcim
stot love prve. su s a cle, Je n tlivé alebo individuálne veci vo svete okolo
nas. NaJPrv,sme vldeh: ze Je ot lVmy nemožno analyzovať na množiny vlastností
a loc ovskeho su s!ratu. a vldeh m , p e.čo neanalyzovať jednotliviny len ako
mnozmy vlastnostI. DaleJ sme odmleth teonu zastávan u ' nl . ektorym ' I ." ,. fil
fin. k' ,. sucasnYlll1 1 o-
ZO I, ton na základe komplexneJ logickej anal y ' zy bežn y ' ch vie t poklad ., . dn
r . v. ' dru . . aJuJe ot-
Ivmy za c tý . h reJ Je?n duchých predmetov alebo zmyslových údaj ov.
euspo oJl 1 sa h aj Lelbmzove teórie substancie- atomistická teória monád
J stot zneme Jednothvm s exemplifikátmi úplných pojmov. Napokon sme id r v
Je tak1sto veľa dovodov odmietnuť najnovší P rístu p k J . ednotliv l . na ' m ak v : 1, ze
t ..d' hd ., . ore1eren-
om ngl n . eSlgnatorov, pnčom táto teória sa spája s aparátom možných sve-
tov a esencmlnych vlastností. Všetko však nebolo iba ne g atívne leb . b v
S' ' I .. " ' o pne ezne
e zaznamenava 1 mektore vyznamné fakty, ktoré nepochybne patria jednotlivi-
nam.
š:obe ná z.hoda panuje v tom, že jednotliviny sú nezávislé súcna. Pravda, táto
ezavlslost sa mterpretovala rozne, pričom niektorí J . u chá p u tak st riktn v 1
edn " e,ze en
. a, vec .vo ves mr: vsa da poklad t' za substanciu. Descartes pokladal Boha za
edi e bytle, ktore m?ze vystupovat v tejto pozícii, a Spinoza bol presvedčený, že
Je mm Boh-alebo-pnroda, teda vesmír sám Mene i stri ktne ' chap ' an o . " t ' b
.. . J 1e pnpus a, a y
toto postaveme malo vlacero vecí. a my možeme povedat', že n8Ša kategória jed-
'5 S. A. Kripke. op. cit., s. 25.
." Ibid., s. 28.29.
43
42
trvania alebo, altematÍvne, postupne meniť svoju povahu. V porovnanÍ s udalosťami
a pr?cesmi jednotliviny sú však špecifické v tom. že nie sú zmenami vlastností iných
vecI.
Taki to smc si všimli - a teraz to možeme pripustiť ako ďalšiu črtu spoločnú aj
u alostI m a proc:som.- že jednotliviny sú v roznych vzťahoch k iným jednotlivi-
nam. To Je v skutocnostl samozrejmý dosledok toho, že majú vlastnosti, lebo mnohé
vlastnosti sú vo svojej povahe vzťahové. SÚ dva druhy vzťahových vlastností
kt? é s my sú.k tego iálne,. a zr jme pre ten istý dovod čiastočne vymedzujú kate
gonu Jednothvm. Su mml, pnrodzene, časopriestorové vlastnosti lokalizácie
v priestore a časc a kauzálne spojeniamedzi vecami.
1. Aristotelove subjekty
vetl nie j.e n tl vin us spÍňať dve požiadavky: na jednej strane musí vysvet-
lIt s eclfic u mdl lduahtu JednotlivÍn, ich nezávislú existenciu; na dI"Uhej strane
mUSI stanoVIt' rozdlel medzi jednotlivinami a príhodami, ako sú udalosti a procesy
čo sa ukázalo komplikované. '
.vysvctlenie, ktoré splní tieto požiadavky, dostaneme, ked' vhodne doplníme
Aristotelovu charakteristiku prvých substancií. Najprv musím zaznamenat' a vvricšiť
zdanlivý konflikt, ktorý sa objavil v doterajšej formulácii jeho názoru. PomoŽe nám
ujasnit' si, že jednotliviny nie sú vlastnosti a Aristote1ovu ústrednú tézu že rozdie1
medzi nimi (na ontologickej úrovni) odráža rozdiel medzi referenciou a redikáciou
(na úrovni myslcnia a jazyka).
Z anliv konflikt spočÍva v tom, žc podra AristoteIa ,,[substanciou]
v na vlastncJso , prvo h avnom zmysle sa nazýva to. čo sa ani nevypovedá
o neJakom [subJekte], am me Je v nejakom [subjckte]", ale substanciu identifikoval
ako prvú spomedzi predikábilií. Ako substancie možu byť predikábiliami ked' ich
nemožno "o" ničom vypovedat', teda predikovat' ich o subjekte? Konflikt možno
vyri šit: k, že p druhom predikábilií budú druhé, nic prvé substancie; ak na
o pnstúplme, Aristotelov zoznam kategórií bude mať o jednu položku viac ako
Jeho zo n predi. bilií. Alternatí vne možno povedať, že Aristote1ove kategórie
pozostavaJu z devmtJch druhov predikábiliÍ a prvej substancie.
Vo vete "Sokrates jc človek" subjektový výraz "Sokrates" referuje na jednotlivi-
nu Sokrates a predikátový výraz "človek" predikuje o Sokratovi to, že je človek.
Po l'a. všcobecnej teórie p edikábilií. však platí, že byť človekom znamená byť
neJ ym druh m substancle. Obsahuje teda veta "Sokrates je človek" predikáciu
prve] substancle? Podra mňa neobsahuje. Predikuje sa v nej iba vlastnosť vlast-
n sl'.byl' č vek, nie rvá substancia ako taká. Sokrates, prvá substancia, sa'nepre-
dikuJe o mcom: byť clovek (mať túto vlastnosl', ktorá odlišuje substanciu a spadá
pod druhú substanciu) sa predikuje o prvcj substancii.
44
};
Pre Aristotela podstatnou dcfiničnou črtou substancií, ako je Sokrates, je to, že
sa nedajú predikoval' o ničom, "vypovedal' o" ničom. Výraz "Sokrates" sa nikdy
neobjaví ako predikátový výraz vo vete a v tom je jeho výnimočná úloha, ktorú
nemá spoločnú so slovami pre vlastnosti. Vlastnosl' sa može predikovat' o vlastnosti,
ako je tomu v prípade substancie; na rozdiel od substancie sa však vlastnosl' sama
može o niečom predikovať.
Napriek zjavným výhodám tejto tézy možno uviest' nejaké problémy, na ktoré
prima facie naráža. Vo vetách ako "Tullius je Cicero" a ,.Toto je John Smith" použitie
mena jednotliviny zdanlivo naznačuje, že substancia sa vypovedá o niečom, na čo
referuje subjektový výraz. Pravda, tento problém sa dá riešil' tak, že tieto vety budú
vyjadrovat' propozície o identite, nie subjekt-predikátové propozície. Takisto jestvujú
vety, v ktorých sa vlastnosti vypovedajú o vlastnosti ach, ale v ktorých subjektový
výraz má inú formu než v prípade, ked' sa vyskytne ako predikátový výraz: povie-
me skor "Krása je atraktívna" než "Krásne je atraktívne" a v protiklade s tým šťast-
nou náhodou použÍvame výraz "biely" (ako variant výrazu .,belost"') v subjektovej
aj predikátovej pozícii. Takéto vety možno podl'a Johna Stuarta Milla 37 prisposobil'
aristotelovskej téze tým, že doraz na slove "krása" bude obyčajnou gramatickou
konvenci ou.
Vel'kou výhodou Aristotelovej tézy je to, že spája dohromady tri inak matúce
rozlíšenia, ktoré navyše súvisia s roznymi oblast'ami. Prvýmje rozdiel, ktorý zavá-
dzame"v skutočnosti" medzi jednotlivinami a vlastnost'ami, resp. "atribútmi"; dru-
hýmje jazykový rozdiel medzi subjektovými a predikátovými výrazmi; tretí sa týka
jazyka aj myslenia a ide o rozdiel medzi referovaním a predikovaním či "opisova-
ním". Anielen to: takisto naznačuje, že korelácie medzi jazykom, myslením
a skutočnosl'ou nie sú len šťastnou náhodou. Pokial' sa však táto korelácia ne-
vysvetlí, na Leibnizovej kritike toho, 'že ide o "nominálne" vysvetlenie individuali-
ty jednotlivín, niečo bude.
Druhá polovica Strawsonových Individui sa venuje práve tejto otázke; tu mo-
žem iba stručne naznačit' jeho ricšenie. Rozdiel medzi subjektom a predikátom pred-
stavuje rozdiel v tom, ako zavádzajú svoje "termy" (nejde o slová, ale o to, čo zastu-
pujú _ jednotliviny alebo všeobecniny) do propozícií: "Subjektový výraz v istom
zmysle sám reprezentuje nejaký fakt a do tejto miery je úplný. Predikátový výraz
sám nereprezentuje nijaký fakt a do tejto miery je neúplný."38 Subjektové výrazy
(aspoň v prípade výrazov pre jednotliviny) sú úplné v tom, 'že hovorca a adresát
poznajú "nejaký odlišujúci empirický fakt o tom, čo zavádzajú". Rozdiel medzi jed-
notlivinou a všeobecninou podYa Strawsona zahfňa rozdiel v sposobe, ako ,.zosku-
-" J. S Mill. A System of Logic. osme vydanie. Longman. Lom/on /872. s /5.
!13 P F Strawson, op. ciL, s. /92.
45
pujú svoje termy v tvrdeniach": "Term móžeme pokladať za princip združovania
iných termov. Možno povedať, že zdntŽuje práve také termy, žc ak je asertÍvne
zviazaný s hociktorým z nich, výsledkom je nielen signifikantná, ale aj pravdivá
propozícia."39 Strawson sa domnieva, že práve na základe špecifického sposobu.
ako j ednotli viny zoskupujú svoje termy, móže vysvetliť úplnosť subjektových vý-
razov, to, prečo jednotliviny sú paradigmatickými príkladmi subjektových termov,
a to, prečo jednotliviny nemažu vystupovať ako predikátové termy.
Ak poskytneme strawsonovské vysvetlenie aristotelovskej teórii individuality
jednotlivín odlišných od vlastností, stále musíme vysvetliť rozdiel medzi jednotlivi-
nami a udalosťami alebo procesmi. Až keď to urobíme. mažeme v skutočnosti po-
vedať, že sme charakterizovali nMU kategóriu substancie. Anstotelovskú tézu teda
treba doplniť a na to mažeme využiť inú črtu, ktorú sme si na jednotlivinách všimli.
2. Princípy identity
Jednotlivina je niečo, ČO má principy alebo kritériá identity určujúce dve veci:
individualizáciu danej jednotliviny spomedzi ostatných jednotlivín jej druhu
a reidentifikáciu danej jednotliviny ako tej istej pri inej príležitosti. Keď to pridáme
k aristotelovskej téze, výrazne pokročíme k jedinečnému opisu našej kategórie sub-
stancie. Substancie, naše individuálne alebo jednotlivé veci, sa od seba odlišujú
svojimi kritériami identity a v tom je ich špecifická individualita alebo nezávislá
existencia.
Budem to ilustrovať na jednoduchom príklade. Čo znamená byť stolom,jednot-
livým stolom? Prirodzene, stoly sú určitým nábytkom s istou funkciou, ktorej opis
možno nájsť v slovníku. Byť jednotlivým stolom však znamená mať jedinečnú exis-
tenciu odlíšiternú od existencie všetkých ostatných stolov. Tento stol, na ktorom
práve píšem, nie je totožný so stolom v jedálni. Vedieť, čo stoly sú, znamená poznať
viac než len slovníkovú definíciu, lebo treba poznal' kritériá identity stolov. Na
jednej strane sem patrí schopnosť odlíšit' tento stůl od stola v jedálni a počítať ich
ako dva, nie ako jeden stOl; na druhej strane sem patrí schopnosť sledovať histórie
týchto stolov - ak nie úplne a v praxi, tak aspoň teoreticky - a to vyžaduje schop-
nosť rozpoznat' stol ako numericky totožný so sto lom, s ktorým sme sa už stretli.
Byť stolom teda znamená byť niečím, čo je odlíšiterné od ostatných jeho druhu
a čo sa dá rozpoznať ako numericky totožné s tým, s čím sme sa stretli pri predchá-
dzajúcej príležitosti. Jednotlivina má kritériá individualizácie a reidentifikácie, ktoré
spoločne tvoria jej kritériá identity.
Kritériá identity stoličiek sa budú vermi podobat' kritériám identity stolov
a v skutočnosti to bude platiť pre kritériá identity všetkých jednotlivín, ktoré sú
" Ibid_. s 174.
46
.
t
fYzickými objektmi. Treba takisto očakávat', že celkom hlavnou zložkou týchto
kritérií bude časopriestorová existencia fYzických objektov- Napríklad jeden stol sa
dá odlišit' od iného, kvalitatívne rovnakého stola na základe odlišnej časopriestoro-
vej lokalizácie. Nejaký stól budeme pokladať za totožný so stolom, s ktorým sme sa
stretli pri inej príležitosti, ak spatne v čase možno sledoval' postupnosť mlest na
miesto a éas výskytu původného stola, pričom každý prvok postupnosti prilieha
k nasledujúcemu prvku. V skutočnosti mažeme povedat', že jednotliviny, ktoré sÚ
fYzickými objektmi, majÚ takéto kritériá identity: kritérium individualizácie posky-
tujú definičné črty daného druhu indivídua a priestorovo ho odlišujú od iných
indivÍduí tohto druhu; kritérium reidentifikácie dostaneme, ked' toto kritérium dopl-
níme o časopriestorovú kontinuitu objektu.
Sú aj iné jednotliviny než časopriestorové objekty a móžeme si všimnúť dva
důležité druhy: mentálne stavy a nositerov mentálnych stavov, mysliace veci
napríklad osoby a zvieratá. Nečudo, že kritériá identity týchto dvoch druhov
jednotlivín referujú inter alia na časopriestorové vlastnosti. Mentálne stavy,
napríklad jednotlivý stav viery v propozíciu P, sú časovo vymedzitefné javy,
vznikajú a zanikajú. Navyše sú vlastníctvom tých, ktorí ich majú; tento men ál y
stav patrí napríklad Johnovi Smithovi, nie Joeovi Brownovi. Ked'že John Smlth Je
jednotlivina priestorového druhu, kritériá identity stavu viery sa viažu na priesto-
rovú existenciu bežných fyzických objektov. Pravda, John Smith nic je bežným
fYzickým objektom a nesmieme očakávať, že kritériájeho identity budú totožné
s kritériami pre stoly. Otázka osobnej identity je sporná, osoby sú fYzické objekty,
ale zároveň nositermi mentálnych stavov; kritériá identity osůb reflektujú tento
fakt.
Jednotliviny můžu byť aj iných typov, pričom niektoré zaujÍmavé typy predsta-
vujú skupiny utvorené z už spomínaných typov, napríkladjednotliviny ako tento
jedálenský nábytok, toto auto alebo aj táto stolička, ktorú můžeme chápal' ak
komplex častí, ktoré možu byť samostatnými jednotlivinami. K zaujímavým komplI-
káciámjednoduchých kritérií identity fyzických objektov vedie to, že možno od-
strániť stoličku z jedálne alebo zadné sedadlo z auta, a priestorovo ho oddeliť od
zvyšku komplexu. Keď sme vyriešili otázku osobnej identity, opať musíme čelit' ešte
komplikovanejším otázkam identity davov, rodín, spoločností atď: ..
Medzi jednotliviny zarad'ujeme miesta v priestore aj čase. Inýrrn slovanl1, mlesta
sa v mnohých ohradoch pokJadajú za podobné fYzickým objektom, často sa ozna-
čujú menami a vždy sa dajú identifIkovat' pomocou ich priestorových vzťabov
k iným miestam a veciam. Lokalizácie v čase - okamihy, dni, roky atd'. - majú po-
dobné postavenie k miestam. Nie je však pravda, že kritériá identity miest nevyuží-
vajú časové fakty, alebo vice versa v prípade okamihov atd'., lebo kritériá miest. aj
časov v každom prípade podstatne využívajú referenciu na časopriestorové fYZlC-
I
47
ké objekty, a teda na druhú časopriestorovú dimenziu. Medzi jednothviny zrejme
tiež zarad'ujeme zvláštne entity ako Platónov výzor, Platónovu výšku atd'. , exempli-
fikácie vlastností v jednotlivinách íných typov. [ch kritériá identity nevyhnutne
využívajú kritériá identity týchto exemplifikujúcichjednotlivín.
Takto sa napokon dostávam k otázke rozdielu medzi jednotlivinami a udalosťami
či procesmi. Nazdávam sa, že otázka je v skutočnosti chybne postavená, keďže
predpokladá, že udalosti a procesy nie sú jednothvinami: teraz treba pripustiť, že to
protirečÍ paralelám, ktoré sme medzi nimi dokázali objaviť. Ťažkosti, na ktoré sme
narazili, keď sme hovorili o ich odlišnosti od jednotlivín, možno rahko interpreto-
vať tak, že odrážajú fakt, že v konečnom dosledku samy sújednotlivinami. Práve
sme však videli, že nie všetky jednotliviny sú toho istého druhu a různe jednotlivi-
ny sa dajú identifikovať pomocou roznych kritérií identity. Keďže medzi udalosti
patrí zmena vlastností iných jednotlivín, ich identita bude závisieť od identity tých
iných jednotlivÍn, a ked'že sú časovými javmi, ich identita bude mať aj časové
aspekty. O týchto kritériách individualizácie a reidentifikácie sa azda najľahšie roz-
mýšra v súvislosti s príkladmi, ako je bitka pri Hastingsu alebo potopenie Titanicu,
ktoré sa ra o vymedzujú v čase a zahiňajú predtým identifikované jednotliviny,
a potom sa tleto príklady zovšeobecnia.
SÚ jednotliviny "nezávislé súcna" v takom zmysle, v akom nimi nie sú udalosti?
Nuž, existencia udalostí závisí odjednotlivín, ktorých sa týkajú, takže udalosti nie
sú nezávislé prinajmenšom v tomto zmysle. Aj jednotlivinám však chýba tento druh
nezávislosti; aj jednotliviny totiž existenčne závisia od miest a časov, na ktorých sa
vyskytujú, a vlastností, ktoré majú - na to, aby samy existovali, musia mať aspoň
nejakú časopriestorovú lokalizáciu a nejaké vlastnosti. Všetky jednotliviny, vráta-
ne udalostí, majú individualitu alebo nezávislú existenciu len v tom zmysle, ktorý
som objasnil: majú kritéria individualizácie jednej od druhej a reidentifikácie na
roznych miestach.
Udalosti a procesy majú spomedzi jednotlivín vo všeobecnosti nejaké špecific-
kosti. Okrem toho, že zahfňajú zmeny v iných jednotlivinách, čo sme už videli, sú
špecifické v tom, že sa dajú zaviesť do propozícií nielen pomocou subjektových
výrazov, le aj pomocou slovies: "John Smith sa smeje" zavádza udalosť pomocou
slovesa. Ziadna iná jednotlivina sa nedá takto zaviesť a mala by sa formulovat'
teória udalostí a procesov v rámci Aristotelovej teórie jednotlivín. Udalosti a procesy
však nepochybne sú jednotlivinami a skutočným opakom jednotliviny je vlastnosť
alebo "všeobecnina". Mnoho udalostí v skutočnosti na seba berie podobu fyzic-
kých objektov a to platí aj o ich kntériách identity. Hurikán Alica sa može presúvať
a prechádzat' mnohými zmenami, ale napriek tomu je to udalosť.
48
, Á'
! ,
\ !
3. kapitola: Esencia a akcident
!-
I. Substancia a akcident
-;
Výraz "substancia" sa tradične dáva do protikladu k výraZům "akcident" alebo
"atribút". Jednotliviny sa dávajú do opozície s vlastnost'ami, akcidentmi či atribút-
mi, ktoré exemplifikujú. Metafyzická diskusi a o charakteristike tejto kategórie sa
dlho viedla pod hlavičkou "problém univerzálií". O chvÍfu sa budem stručne veno-
vať niekol'kým hlavným pozíciám, ktoré filozofi zastávali, ale najprv by som mal
zdůrazniť. že charakteristika substancie z predchádzajúcej kapitoly je nepriamo aj
charakteristikou vlastností. Substancia a atribút,jednotlivina a vlastnosť sú korela-
tívne entity, teda to, čo sa povie o jednej, upiera sa druhej z nich.
Najprv si vezmime aristotelovskú tézu: jednotliviny sa nikdy o ničom nevypo-
vedajú, o ničom sa nepredikujú, teda do propozície sa nikdy nezavádzajú pomocou
predikátu. Vlastnosti sa preto predikujú o iných veciach, hoci s jednotlivinami majú
spoločnú možnosť, že sa o nich predikujú iné vlastnosti. Po druhé. všimnime si
skutočnosť, že jednotliviny majú kritériá identity. Možno aj o vlastnostiach zmyslu-
plne povedat', že majú kritériá identity? Možno napríklad povedať, že vlastnosť
červenost' má nejaké kritérium, na základe ktorého sa individualizuje od iných kva-
litatívne rovnakých vlastností, a kritérium reidentifikácie, ktoré umožňuje, aby sme
ju pri inej príležitosti rozpoznali ako numericky tú istú? Samozrejme, že nemožno.
Vlastnosti nemajú numericky rOzne, ale kvalitatívne rovnaké duplikáty, ktoré by
mohlo kritérium individualizácie odlišiť. Ak nejaká vlastnosť je kvalitatívne neodlí-
šiteľná od červenosti, potornje to červenosť. Ďalej, ked'že vlastnosti nemůžu mať
kritériá individualizácie, nem6žu mať ani kritériá reidentifikácie, Jebo tieto kritériá
čiastočne závisia od kritérií individualizácie. Vlastnosti sa preto odlišujú od jednot-
livín v tom, že ich možno vypovedať o iných veciach a nemajú kritériá identity.
Ako sme videli v poslednej kapitole, pre Aristotela jestvoval druh "substancie",
ktorá podYa jeho chápania patrila medzi vlastnosti a ktorá, mŮžeme doplniť, má
s vlastnosťami spoločnú absenciu kritérií identity. Takéto "substancie" Aristoteles
nazýval "druhé" a v záujme jasnosti by bolo najlepšie poznamenať, že vůbec nie sú
jednotlivinami, ale špecifickým druhom vlastnosti. Aristoteles mal na mysli rody
a druhy, na ktorých jednotliviny participujú, napríklad vlastnosti byť človek, zvie-
ra, živá vec. Každá prvá substancia, každá jednotlivina, spadá pod niekol'ko ta-
kýchto klasifikácií; klasifikácie tvoria hierarchie, takže rozne jednotliviny majú spo-
ločný druh, různe druhy zase rod atd'. Rozdiely medzi druhmi možno do istej miery
49
prirovnať špecifickým rozdielom medzi dvoma jednotlivinami, ktoré z nich robia
dve, to však neznamená, že druhy majú kritériá identity. Nemožu existovať dva
kvalitatÍvne rovnaké druhy, ktoré sú však numericky r6zne, lebo to je špecifický
znak jednotlivín.
Podľa Aristotela sa veda zaobcrá klasifikáciou roznych druhov jednotlivín, ich
rodov atd'., a takto mažeme postupovať v celej hierarchii. Veril, že príroda sa rozpa-
dá na stabilnú a obmedzenú množinu takýchto rozlišení, množinu "prirodzených
druhov", ako by sme ich nazvali. Na základe vývoj a, ktorý veda zaznamenala od
jeho čias, by sme odmietli mnoho stránok jeho názoru. Darwinovská evolúcia za-
bczpečuje, že prirodzené druhy nie sú stabilné, a fYzikálne vedy ukázali cestu z čisto
deskriptívnej, klasifikačnej vedy k teoretickej špekulácii a explanácii. Prirodzené
druhy všakjestvujú a opísať ich špecifické postavenie medzi vlastnosťamije ná-
ročné.
1. Problém univerzálií
Skúmanie kategórie vlastností má dlhú históriu ako problém univerzálií. Existujú
vobec vlastnosti alebo je to význačné privilégium jednotlivin? Úplnú odpoveď
musím odložiť do poslednej kapitoly, ktorá bude o existencii entít spÍňajúcich fun-
damentálne črty našej pojmovej schémy, a zatiaJ' budem predpokladat', že ich exis-
tencia je aspoň možná. Teória, ktorá popiera ich existenciu, je nominalizmus. Pred-
stavuje extrémny názor, že okrem jednotlivín nič iné nie je, hoci, pravda, v na.<;om
myslení a hovorem o skutočnosti robíme rozmanité zdanlivé existenčné predpokla-
dy. Táto teória pripúšťa, že j estvujú všeobecné slová. napríklad "červený", "zvie-
ra" a "spravodlivost"', ale ich postavenie ako všeobecných slov odráža skor naše
používanie .než nejakú črtu, ktorú by zastupovali. Biskup Berkeley a David Rume,
aby som uVledol aspoň dvoch, boli silnými kritikmi verzie doktríny zo sedemnáste-
ho storočia o existencii vlastností, teórie všeobecných ideí, a zdorazňovali, že všet-
ky idey sú jednotlivé. 40 Jediné, čo je všeobecné, je naše používanie týchto ideí na
zastupovanie mnohých vecí. Napriklad "všeobecná idea" bielej je len konkrétnou
ideou, ktorá sa rozmanito aplikuje.
Možno však formulovat' argument, podl'a ktorého idey musia byť v relevantnom
zmysle všeobecné, nech sa ich všeobecnosť prejavuje akokol'vek. Napríklad idea
bielej je v podstate niečím, čo sa dá aplikovat' na r6zne jednotliviny, a teda spÍňa
tradičnú a nespochybnitel'nú požiadavku kladenú na vlastnosti. Nech predstava,
40 G. Berk /ey. Treatise Conccrning thc Principlcs of Human Knowledge, 17JO, pozri najmii
uvod; tato práca je hrnutá do súboru Everyman:. Library Berkeley: A Ncw Theory of
VlslOn and Other Wntmgs, Dent, London /957. D. Hume, Treatise on Human Nature 1739
kniha /.. /. ča. ( 7. kapitola; l'ahko dostupným ydanim je L Selby-Bigge (ed). Daviď Hume
A Treat!se of Human Nature. Oxford Unviersity /'ress. 1967.
50
,
že mentálne obrazy nemajú špecifické črty, ako to nejme predpokladala Lockova
teória všeobecných idcí, má akékoJ'vek problémy, všeobecnosť idei alebo vlast-
ností nemožno v skutočnosti spochybnif. O to sa však nominalizmus usiluje. Podl'a
neho je všeobecná len aplikácia jazyka a žiadne entity, ktoré by sa exemplifikovali
v róznych jednothvinách, neexistujú. Všeobecný výraz "bie1y" sa vzťahuje na mnoho
vecí, ktoré nazývame biele, ale nie preto, že by mali spoločnú vlastnost' belosti.
Spoločné majú iba to, že sa na ne vzfahuje výraz "biely". . .
Nech je tento názor hocako neprifažlivý, treba priznat', že pramení z nespokoJnostl
s altematívnymi názormi, ktoré majú vlastné problémy. podra Platóna vlastnosti
majú nadradený druh existencie, lebo v skutočnosti sú najreálnejšimi vecami vo
vesmíre; na druhej stranejednotliviny obývajú tienistý, neskutočný svetjavov. 4 \
V jeho analógii, ktorá mala vysvetlif, ako jednotliviny majú vlastnosti, sa vlastnosti
pokladali za ideály a jednotliviny len za obyčajné "kópie", nedokonalé "napodobe-
niny". Platónova teória ideí - čo je bežný preklad jeho výrazu Eidě - mala slúžit'
mnohým filozofickým úlohám, nielen tejto, a je obdivuhodné, ako prosto to robila.
Nie je však prijatel'ným riešením problému vlastnenia vlastností.
Platónova teória hovori, že napríklad okrúhle veci sú okrúhle preto, lebo partici-
pujú, imitujú alebo zdiel'ajú ideu okrúhlosti. Idea je entita existujúca v špecifickej
nečasopriestorovej sfére ideí a je ideálom a štandardom okrúhlosti. Sama je okrúhla
par excellence a všetky ostatné veci sú úbohým tieňom okrúhlosti. Námietky sú
zrejmé. Okrúhlosf samu, to, čo majú spoločné všetky okrúhle veci, nemožno zmys-
luplne pokladat' za okrúhlu - o nič viac, než ideu malosti nemožno pokladat' za malú
alebo ideu trvania za trvalú. ČO je horšie, a Platón si správne uvedomoval tento
problém,42 teória sa pokúša vysvetlit' skutočnost', že mnohé veci majú spoločnú
nejakú vlastnost', zavedením niečoho iného, čo takisto má túto vlastnost'. Jeho
vlastné výhrady spočívali v tom, že teória podl'a neho vedie k nekonečnému regre-
su. participácia na idei, imitácia idey, "zdiel'anie" idey zjavne vyžaduje nejakú tretiu
vec ("tretieho muža"), ktorú by okrúhle jednotliviny a idea okrúhlosti "zdiel'ali",
aby sa vysvetlili ich podobnosti. A tak ďalej.
Aristoteles pokladal Platónove t'ažkosti za priamy dósledok chápania vlastností
ako jednotlivín a toho, že k vlastnostiam majú rovnaké vzt'ahy ako jednotliviny.43
4/ Pozri napriklad Platón, Štát, 5. kniha. in: Dialógy II.. Tatran, Bratislava /990. {Carr uvádza
preklad s úvodom od Desmonda Leea vydaného nakladaterstvom Penguin, Harmondsworth.
/955. (Pozn. prekl.)] . .
42 pozri napriklad Platón. Parmenides. in: Dialógy lI.. TaJran. Bratislava 1990. [Ca,.,. . pomma
vydanie in: Hamilton , E. - Cairns, H. (eds.): Plato: Thc Collected Dialogues, pantheon
Books, New York. 196/. (Pozn. prekl.)]
43 Aristoteles. Metafyzika, 7. kniha, in: Martinka J. (ed.): Antológia Z diel filozof ov, 2. zviizok,
Od Aristotela po Plotina. Pravda. Bratislava /972. [Carr uvádza vydanie in. McKeon, R.
(ed.): The Basic Works of Aristotlc, Random House, New York. 194/. (Pozn. prekl.)]
51
Jeho riešenie t'ažkostí spočívalo v tom, že vlastnosti celkom a priamo umiestnil do
sveta jcdnotlivín, pričom ich existencia úplne závisela od existencic jednotlivín.
Okrúhlost' sama neexistuje, existujú len jednotlivé okrúhle vect. Túto vlastnost'
možno nájst' v jednotlivinách, ktoré ju cxemplifikujú, nikde inde. Druh, napriklad
druh človeka. nie je nejaká samostatná entita, ktorá existuje či može existovat' cel-
kom nezávisle od J'udských bytostí, ale existuje v jcdnotlivinách, ktoré.iu exemplifi-
ku.iú, a vd'aka nim. To však nie je nominalizmus, lebo nepopiera existenciu vlastnos-
tí; idc skor o vysvetlcnie ich existencic - a celkom dobré vysvetlenie, keď ho
doplníme k téze, že jednotliviny sa nevypovedajú o ničom.
Azdaako dosiedok vývoj a odkláňajúceho sa od obrazu stabilných druhova rodov
v prírode mnohÍ filozofi začali popicrat', že vlastnosti ako také aj podobnosti mcdzi
jcdnotlivinami existujú, a v nominalistickom duchu pokladali naše výrazy pre vlas-
tnosti za konvenčné povýšenie určitých podobností na vlastnosti. Táto teória zalo-
žená na podobnosti čelí námietke, ktoru okrem iných formuloval Russell: nie sú
podobnosti všeobecné, nie iba jednotlivé, a teda nezavazuje sa táto forma nomina-
lizmu aspoň k jednému druhu všeobecniny?44
2. Esenciálne akcidenty
"Substanciu" som dal do opozície voči "atribútom" alebo "akcidentom"; od sedem-
násteho storočia sa tieto posledné dva výrazy použÍvajú ekvivalcntne. Predtým,
v tradícii siahajúcej až kAristotelovi, sa zaviedol rozdiel medzi esenciálnymi
a akcidcntálnymi vlastnosťami alebo atribútmi, teda rozdiel medzi esenciou
a akcidentom. Lockovo odmietanie scholastickej doktríny o substančných formách,
ktorá vyra"tala priamo z aristotelovskej tradície, mu umožnilo používal' výrazy .,atri-
búe' a "akcident" ekvivalentne; inÍ filozofi nasledovali tú istú prax.
V súčasnosti je však esencializmus opať v móde a zdá sa. že máme na krku ne-
šťastný výraz "esenciálny akcident". Opať sa zavádza rozdie1 medzi vlastnosťami,
ktoré niečo má esenciálne alebo nevyhnutne, a vlastnosťami, ktoré má akcidentál-
ne alebo kontingentne. V ďaka tomuto protikladu možno celkom zmysluplne hovo-
riť o ,.esenciálnych akcidentoch" a "akcidentálnych akcidentoch". Vlastnosti, kto-
ré má jednotlivina, iná vlastnost' alebo druh nevyhnutne. exemplifikujú "de re
nevyhnutnost''', na rozdie1 od ,.de dicto nevyhnutnosti".
Tento posledný rozdie1 možno formulovať nasledovne, pričom v záujme argu-
mentu pripust'me, že čísla majú niektoré alebo dokonca všetky svoje matematické
vlastnosti esenciálne. Veta .,Počet planét je 9" pripisuje číslu 9 čisto kontingentnú,
akcidentálnu vlastnosť, nie je to však, prirodzene, matematická vlastnost' čísla. Veta
,,9 je súčtom 4 a 5" pripisuje číslu 9 nevyhnutnú vlastnost', esenciálnu vlastnosť,
.. B. Russell. Thc Problems of Philosophy. Oxjord University Press. /959. s. 55.
52
}o
pričom mať túto vlastnosť je sůčasťou toho, o číslo 9 e. poro aj e s tým vša
vetu Starí mládenci sů neženatí". Zdá sa, že aj tu sa subjektu pnpISUJe nevyhnutna
vlas ost'; nezodpovedá to teda vete ,,9 je sůčtom 4 a 5"? PodYa opísanej tradície
rozdiel spočíva v tom, že prvá veta pripisuje nevyhnutnú vlastnost' len v tom zmys-
lc, že to, čo daná veta vyjadruje, je nevyhnutnou pravdou na základe jazykov h?
používania, lebo starí mládenci sú neženatí na základe definí ie; .á veta pnpl-
suje nevyhnutnú vlastnost' v celkom inom zmysle, že to, ČO vYJadruJe. Je nevy ut-
ne pravdivé na základe faktu o čísle 9. Prvá veta je príkladom nevyhnutnostl d
dieto, druhá nevyhnutnosti de re. De re nevyhnutnost' charakterizuje vzťah ed 1
esenciálnymi, neakcidentálnymi, nevyhnutnými vlastnost'ami (esenciálnyml akcl-
dentmi) a ich nositermi. .
Nechcem vážne obhajovat' predpoklad, že čísla majú esenciálne vlastnostl, lebo
je pravdepodobné, že vzťah medzi číslami má ten istý status ako vzťah medzi starý-
mi mládencami a vlastnost'ou byť ženatý, teda ide len o de dieto nevyhnutnosť.
Čísla sú však zrejme najlepšou ilustráciou tézy o de re modalitách, lebo je. ,,: l'lI i
.. prijaterné tvrdit', že de re vlastnosti vobcc neexistujú. V druhej api ol sme v d h,
že Kripke, okrem iných, nedávno argumentoval v prospech tezy, ze Jed?ot 1Vmy
majú esenciálne vlastnosti, ktoré majú vo všetkých možných svetoch, a vldeb sme,
aké problémy táto téza so sebou nesie. Zdá sa, že jednotlivina má len kontin en é
vlastnosti, okrem tých vlastností, ktoré nevyhnutne má preto. lebo exempbfikuJe
určitý druh: ked' je Sokrates človek, nevyhnutne je živou bytost'ou. nic je však de
re nevyhnutné, aby Sokrates bol človek.
Aristote1es si myslel, že druhy majú esenciálne vlastnosti, že napriklad druh
človek má takto vlastnost' "byť rozumný". Vlohou vedy bolo klasifikoval' druhy
podra týchto de re nevyhnutných vlastností, pričom aktom intelektuálneho nazre-
tia mažeme "vidieť" ich nevyhnutnost', ked' zoskupíme mnoho prípadov. 4s De re
nevyhnutnosť vztiahnutúna druhy ilustrujú aj také tvrd nia, ako je nap ad Desc -
tovo tvrdenie, žc esenciou mysle je myslenie, esenclOU telesa rozpnestranenost,
a Leibnizovo tvrdenie že esenciou rudskej mysle je poznanie večných nevyhnut-
ných právd. (Leibni v skutočnosti formuloval argument v prospech existenc e
Boha na základe skutočnosti, že existujů esencie, lebo tieto esencie niekde mUSIa
existovat' a kde inde by mohli existovat' než v božom rozume?) Títo mozofi by
pokladal/za ilustráciu de re nevyhnutnosti aj matematické pravdy, napríklad to, že
trojuholníková plocha má uhly rovné dvom pravým uh om... .. . .
Matematické príklady možno chápat' podobne ako antrnetlcke - z.reJme tlu truJ.u
len de dicto nevyhnutnost'. A čo vlastnosti ostatných druhov? ZreJme neexIstuje
45 Aristoteles. Druhé analytiky. lI. knihu. 9. kapitola. in: R. McKeon, op. cit.
" G. W Leibmz, Monadológia, s. /85.
53
žiadny dobrý dóvod predpokladať, že druhy majú svoje vlastnosti inak ako kontin-
gentne, okrem triviálne nevyhnutných pripadov. napríklad keď vlastnosť byť člo-
vek zahiňa vlastnosť byť živočich, čo sú zjavne nevyhnutnosti de dieto. Zrejme je
len kontingentnou vecou, aké vlastnosti dohromady tvoria druh prirodzene, teda
v prlrode, nie v dosledku definicie. Vodík a kyslík sa skutočne spájajú a je dokonca
kontingentné, že prirodzenými dosledkami tohto spojenia sú tie chemické a fYzikálne
vlastnosti, ktoré má voda. Ako potom može byť v nejakom zmysle nevyhnutnou
črtou vody, že ju tvorí vodík a kyslík, ako možno o prirodzenom druhu vody pove-
dal', že má túto vlastnosť na základe de re nevyhnutnosti? To isté zrejme platí
o prirodzených druhoch všeobecne a keďže nemáme iných kandidátov na de re
nevyhnutné vlastnenie vlastností, mali by sme uzavrieť. že nič také neexistuje.
Filozofi ako napriklad Kripke a Putnam 47 však znovu oživili aristotelovskú tradí-
ciu a naše myslenie a hovorenie o prirodzených druhoch sa opať vysvetfuje po-
mocou de re modalít. Výrazy pre prirodzené druhy sa pokladajú za ďalší príklad
rigidných designátorov. Než sa budem venovať súčasnej verzii tézy, že prirodzené
druhy majú esenciálne vlastnosti, pozriem sa najprv na Lockovo chápanie výrazov
pre prirodzené druhy.
II. Prirodzené druhy
V nedávnej knihe J. L. Mackie uvádza pomeme jasnú minimálnu interpretáciu toho,
ČD filozofi mienili označoval' ako "prirodzený druh": danýmjavomje zákonité hro-
madenie vlastností. Túto interpretÍlciu nazývam minimálnou, lebo sa nezavazuje
ani k používaniu výrazov pre prirodzené druhy, ani k existencii de re esenciálnych
vlastností takýchto javov. Ako príkJady prirodzených druhov Mackie uvádza "che-
mické prvky a zlúčeniny (na rozdiel od zmesÍ), napríklad zlato, vodu, kuchynskú sof
a rozne druhy rastlín a zvierat". Pokračuje:
Prirodzené druhy jestvujú, lebo vlastnosti sa nedistribuujú mcdzi vcci náhodne
a nezávisle, alc majú tcndenciu tvoriť zvazky. Zhruba můžeme povedať, že všade,
kde nájdeme nejakú množinu vlastností (ktoré možno využil' napríklad na vymedze-
nie množiny mačiek), nájdcme aj mnoho ďalších vlastností spoločných tricdc objck-
tov vyčlenených prvou množinou, vrátane množstva iných množin vlastností.
z ktorých každá možc slúžiť ako altematívna definičná množina danej tricdy, ktoré sú
charakteristické aj spoločné mačkám. 48
47 Pozri state zaradené do s. P Swartz (ed): Naming, Necesslty. and Natural Kmds, Cornell
University Press, 1977.
48 .J. L Mackie, Problems from Locke, Oxford University Press, 1976. $. tf7.
54
(Dodáva, že je to len približné, lebo nie všetky mačky majú vlastnosti. ktoré sú vo
všeobecnosti pre ne typické.) .
Mackieho charakteristiku vylepším len uvedením viacerých príkladov ne-pnro-
dzených druhov, teda druhov veci, pre ktoré máme slová, ale oré eprej,dú testo
,,bromadenia vlastností". Okrem Mackieho chen:ických z esl. G dny prtklado Je
pOda), ide o výrobky ako stoličky, lode a topanky; v ram l Iu skeh? .druh Ide
o druhy vymedzené ich sociálnymi úlohami.-:-napriklad. rezlde tl a kral :,!o su en
príklady triedy druhov, ktoré sa nezaraďuJu pod hlavlcku "pnrodze e . vo vse-
obecnosti ide o to že určité druhy nám vymedzila sama príroda a dala lm mnozstv
vlastností, ktoré.e objaviť a vďaka ktorým ideasprávnej klasifikácie substanclí
a druhov má zmysel. .
Lockovské aj kripkeovské vysvetlenia nášho použÍvania výrazov pre pn odze-
né druhy možno uviest' pomocou Lockovho odlíšenia nominálnYc a realnych
esencií substancií. Prirodzené druhy sú príkladmi toho, čo Locke nazyva substan-
cie, ktoré dáva do opozície k modom a vzt'ahom. O »ideách substancií" íše: .
[Idc o] také kombinácie jednoduchých ideí. k ré ,sa chápu ko tupkyne Je notb-
vých vecí jcstvujúcich osebe. Z nich je hypotetIcka alcbo nejasna Idea sub.stancle v k
takej vždy prvá a hlavná. Ak sa teda k substancii. pri oji jedn uc?á Idea urcltej
sivobielej farbya idea určitého stupňa váhy, tvrdostI, kUjnostI a tavItelnosti, dostane-
me ideu olova. Kombinácia idei určitého tvaru spolu so schopnosťou pohyboval' sa,
myslicť a usudzovať spojená 50 substanciou, vytvára bežnú ideu človek .49 , v
Pre porovnanie, mody a vzťahy nesubsistujú osebe: napríklad mo y u "ta zloze-
né idey, ktoré, nech sú hocijako zložené, ne? sahujú pr dpoklad, ze stvuJu o ebe,
ale ich pokladáme za závislé od substancll alebo za lch vlastnostI ; ako pnklad
uvádza idey signifikované slovami »trojuholník", "vd'ačnost''' a "vražda':. Z kl d-
nú myšlienku som obhajoval v druhej kapitole, že individuálne substancle su tym,
čo subsistuje osebe. .
Naše idey substancií rozdel'ujeme na idey indivíduí, ako sú t nto,I<:ál , ten-
to človek táto hruda zlata, a idey substančných druhov, ako su krahk, c10vek
a zlato _ Aristotelove prvé a druhé substancie. V prípade substančných. dru-
hov konkrétne prirodzených druhov, Locke rozlišuje nominálnu esenclU od
reáinej esencie. 50 Nominálnou esenciou druh je z ožená abstrakt,ná idea (ko,m-
plex ideí), ktorá nám zastupuje rozne vlastnostI daneho d u, a akla e kto c
ho rozoznávame ako to, čím je, na základe ktorých mu pnrad UJeme Jednothv
veci. Napríklad nominálnou esenciou zlata je idea ž1tej, žiariacej farby,. ve keJ
váhy v pomere k vel'kosti, kujnosti, taviternosti atd'. Nominálnou esenClOU c10-
49 1. Locke. Rozprava o l'udskom rozume. $. 134--135.
'0 1. Locke. Rozprava o l'udskom rozume, $. 376 a nasl
55
1. Lockov jazykový nominalizmus
V priebehu nasledujúcej diskusie odsuniem dva zaujímavé aspekty Lockovej úva-
hy, ktoré nie sú príliš d61ežité pre moju terajšiu tému. Jednýmje jeho antagonizmus
voči scholastickej verzii teórie prirodzených druhov, teórii substanciálnych foriem. Sl
Lockova fundamentálna námietka voči tejto teórii mierila proti predpokladu, že
substančné druhy možno spoznal' aprióme a že možno nájsť apriómu vedeckú
klasifIkáciu substancií, ČO je viac, než odhal'ovanie definícií, ktoré sme sami priradiJi
týmto výrazom. Keď Locke poukazuje na zbytočnosť takéhoto "postupu", fomulu-
je nominalistické tvrdenie, že druhy sú naším výtvorom, teda., žiaľ, popiera existen-
iu prirodz ých ov. Druhou.témou, o ktorej s m už hovoril v druhej kapitole,
Je Lockov nazorna Ideu substancle vo všeobecnostI. Toto "niečo. no nevicme, čo",
ktoré je nositel'om vlastností odlišujúcich jeden substančný druh od iného, tiež
patrÍ - ako sme videi i v citátoch .- do individuálnych ideí substancií, íde však
o vágnu a nejasnú ideu.
Keď prijmeme, že prirodzené druhy jestvujú a že veci ako zlato majú vnútomú
reálnu esenciu a pozorovaternú nominálnu esenciu, vzniká otázka. ako sa používa-
jú výrazy prc prirodzené druhy. Zdalo by sa, že výrazy ako "zlato", .,králik" a "voda"
znamenajú v našom používaní relevantné druhy na základe niektorých ich vlast-
ností: ako inak by mohli referovať? Veci musíme pokladal' za zlato, vodu alebo
králiky na základe určitých čit, ktoré z nich robia to, čím sú. Otázka však znie aké
črty prirodzených druhov sú teda integrálne nášmu používaniu výrazov pre priro-
dzené druhy? Mohla by správna odpoveď zniel', že takéto výrazy vyčleňujú dané
druhy na základe ich pozorovateľných vlastností vystupujÚcich v tom, ČO Locke
nazýva nominálnou esenciou. alebo ich vyčleňujÚ na základe vnútomých "skry-
tých" konštitúcií, ich špecifIckých reálnych esencií?
"Medzi nominálnou [esenciou) a menom jestvuje také Úzke spojenie". píše Loc-
ke, "že meno nejakého druhu veci može byt' prisúdené iba jednotlivej veci, ktor
obsahuje túto [esenciu], čím zodpovedá abstraktnej idei, ktorej znakom je to men ."s:
Nominálna esencia zlata je súčasťou používania výrazu "zlato": ešte presvcdčlveJ-
šie možno povedal', že pozorovateYné črty zlata tvoria obsah idey zlata, že ide
o atribúty, ktoré výraz "zlato" konotuje. Locke však komplikuje tento obrázo tým,
ako l'udia _ "najma tÍ, ktorých vychovávali v učenosti panujúcej v tejto častl sve-
ta" _ vkladajú do svojho používania substančných výrazov. niečo viac, k kré
referenciu na vnútomú reálnu esenciu. ,,[E)udia... naozaj predpokladaJu urclte
zvláštne [esencie) substanciÍ, podYa ktorých sa tvorí každé indivíduum daného
druhu a na ktorých sa zúčastňuje. .. A tak sa beŽlle používajú špecifIcké mená, pod
ktoré bývajú zarad'ované jednotlivé substancie, na veci, akoby sa tieto rozlišovali
podYa takých zvláštnych reálnych [esencií)."s3 Evidentne nemyslí iba na scholas-
tickú tradíciu, ale na rcferovanie na reálne esencie ako vnútorné konštitúcie, z ktorých
plynú vlastnosti nominálnych esencií.
Keď si Locke všimol túto bežnú prax rudí prekračoval' pri používaní "ýrazov pre
prirodzené druhy nominálnu esenciu, zdorazňuje jej zbytočnosť, ako to chápe n.
Keby sme poznali reálnu esenciu druhov, malo by zmysel vybudoval' našu klasl -
káciu na nich na základe takých vlastností, ale domnieva sa, že také pozname
nemáme (nemali sme a nemohli by sme mať). Stretávame sa s črtami tvoriacimi no-
minálnu esenciu substancií sveta a s našimi substančnými výrazmi sa evidentne
asociujú práve tieto známe črty. lnými slovami, je zbytočné pokúšať sa klasifikoval'
druhy na základe iných čit, než sú tie, s ktorými sme oboznámení.
Lockov ,,jazykový nominalizmus", ako ho možno nazýval', sa zjavne nedá obhá-
jil' prinajmellŠom z dvoch d6vodov. Po prvé, závisí od jasného odlíšenia pozorova-
tel'ných vlastností od nepozorovateYných vlastnosti, ČO je rozlišenie, ktoré pokra-
čujúci vývoj vedya zlepšovanie pozorovacích technik, nových nástrojov a reví.zia
definicií existujúcich deskriptÍvnych výrazov stále viac znejasňuje. Aby som 11.u-
stroval poslednú myšlienku, všinmime si napn1dad sposob, ako sa výraz "magnetic-
ký" zmenil pri v1ičšej znalosti dokonca aj bežne pozorovatel'ných vlastností magne-
tických materiálov, ako napríklad vývoj v e1ektromagnetizme menil význam ohto
výrazu, ktorý sa kedysi asociovaI iba so správani rudy. Zn: ena v ,:observ cn?
význame" výrazu odráža spojenia, ktoré veda zavledla medzl kedysl nespojenyml
veka by bola idea určitého druhu postavy so schopnosťami pohyboval' sa, mys-
lieť a usudzovať.
V súvislosti s druhom je však e..;te niečo ďalšie, myslí si Locke, ČO rovnako treba
označiť výrazom "esencia" -- rcálna vnútomá konštitúcia daného druhu. ktorá je
zodpovedná za to, že má tieto vlastnosti, idey, vystupujúce v nominálnej esencii.
Tento druhý druh esencie nazýva "reálnou" esenciou a ak rozdiel mcdzi nimi nebude-
me vymedzoval' pomocou ideí, možno ho formulovať takto: reálna esencia druhu je
skutočná vnútomá konštitúcia substancie, konštitúcia spoločná všetkým jednotli i-
nám toho istého druhu; z toho vznikajú vlastnosti, ktoré poznáme z pozorovania
a tieto jednotliviny rozoznávame pomocou nich ako jednotliviny tohto druhu, čo je
nominálna esencia. VnÚtomou reálnou esenciou napríklad zlata teda bude špecific-
ká atomická štruktúra, ktorá ho odlišuje od ostatných prvkov, a nominálna esencia
bude pozostával' z toho vyplývajúcich pozorovateľných vlastností, síl a schopností,
na základe ktorých identifikujeme kus kovu ako kus zlata.
" Ibid.. 3. kapitola.
" J. Loeke, Rozprava o rudskom rozume, s. 359.
ji .f. Loeke, Rozprava o I'udskom rozume, s. 3 J 6- 317.
57
56
alebo do onca neznámym javmi - n príklad.vytváranÍm elektriny pri pohybe mag-
etu v c evk . !ednodu e rozdeleme medZ1 pozorovaním a teóriou, ČO dlho bolo
ustrednym Clel om empmcizmu. určite nie je nepochybné.
,,,Keby sme t? v,šak aj nes ochybnili, určíte neplatí, že veda nepozná hlbšie "skry-
te ob rva ne vlastnost hmoty, ako predpokladá Locke. Lockovo vysvetlenie
pou ;lv ma vyrazov pre pnrodzené druhy vychádza z tohto pesimizmu, ktorý -
h C1 v Jeho dobe ne.bol nepodložený - celkom nahradilo podstatné poznanie ta-
chto vlastností. Nlelen pri štúdiu fyzikálnej hmoty, ale aj v biológii sa veda vyví-
Jala v sk() och a kotrme coch., Všetky tieto vedy čiastočne klasifikujú svoje pred-
mety na základ n?voobJavenych hlbších mechanizmov prírody, pričom rnnožstvo
t v. pozorovatelnych vlastností hmoty sa vystopovalo až k vlastnostiam mikr k-
k'h t ' h I oso
pIC yc cas 1 roznyc, ma ri ov. N zn losť eda ne o kytuje argument, ktorý by
podporovallockovske rozbseme medzJ realnyIl11 a nommáJnvmi esenci am ' a ' 1 do '
. k' .. "., J 1 nas e y
Jazy ?vy. nommahzmus. ktory spaJa vyrazy pre prirodzené druhy s nominálnymi
eSenClaml.
Než pr jdeme u Kripkeho altematívnemu vysvetleniu nášho použÍvania výra-
zov re pnrod:ene druhy, lat a. óraz iť, že Lockovo vysvetlenie aspoň neob-
sahuj hybu, ze druhy aju kn a ldenttty. ReáJne aj nominálne esencie róznych
matenalov a druhov v pnrode su lba vlastnosti Š p ecifické tým , to druhom .
, d ' v . ,pncomsa
spr ;ne p:e po lada, e. - aj keď možno objaviť viac vlastností, ktoré tieto druhy
n:a ju :- nejes ju du lik ty druhov.s tými_is i nomináJnymi alebo rcálnymi esen-
c1am . mal e , J re ln senc.le na lba danému druhu a v tom zmysle ide
o "kritena IdentIty ; nemdlvlduabzuj u Jeden druh od iného kvalitatívne neodl'v, -
tel'ného druhu. ' lS1
Lockovo vysvetlenie ho navyše nezavazuje k viere v esenciálne vlastn t . de
h ' I .. os 1,
re n ;y utn v astnosh ,rodzentch druhov, a to aj napriek jeho dvojakému
pouzlvamu vyrazu "esenCla . Nommálnou aj reálnou esenciou sú iba vlastnosti
ktoré daný druh má, pričom nemá zmysel hovorit' o tom, ktoré vlastnosti má ne
vyhnutne a k oré áhodne. Zostalo na Kripkem, aby zaviedol de re nevyhnutnosti
do "!.svetlem pnr enýCh hov. Ba čo viac, Kripke to robí spósobom, ktorý
vyuz1va nevy nutne v astnostl ako základ kritérií identity cez možné svety.
2. Kripkeho jazykový realizmus
Lock teda páJa výrazy pre P?rodzené druhy s nominálnou esenciou. Ak nejaký
kus lat y Il1;a vse ky re! v tne pozoro atel'né vlastnosti, sily, dispozície atd'., ide
o zlato, vnutoma konstttúc1a nevstupuje do h ry . Kri p ke na druhe ,j stran ,.
k " ,. ' e, spaja
ta yto vyraz s realnou esenClOU substancie, takže ak tento kus látk y má s '
, , trukt ' . d pravnu
vnutomu s Uru,l e o zlato a pozorovatel'né vlastnosti nevstu p u 1 ú do hry Kri . k
h"l . . p e
nec ape rea nu esenclU substancie ako súčasť významu výrazu pre substanciu, ale
58
"
napriek tomu ju pokladá za súčasť používania výrazu. Výrazy "zlato", "králik"
a "voda" sa pripisujú kusom látky preto, že majú relevantnú vnútomú konštitúClU.
Výrazy pre prirodzcné druhy nemajú význam, nekonotujú vlastnosti, ale rigidnc
označujú daný druh _ referujú tcda na ten istý druh vo všetkých možných svetoch.
pričom totožnost' druhu znamená totožnost' reálnej esencie. 4
Než sa pozrieme, ako Kripke rozvinul túto ideu, pristavme sa krátko pri nickto..
rých Mackicho tvrdeniach v prospech kripkeovského používania výrazo v pre pri-
rodzené druhy. 55 Mackieho prvé tvrdenie znie, že kripkeovské použitie sa mimoriad-
ne hodí pre explanačnú vedu, lebo explanácia vo vede často alebo zvyčajne má
podobu odharovania vnútomej kouštitúcie substancií, z ktorých vznikajú pozoro-
vaterné črty sveta. Táto črta vedeckého vysvetlenia by však nemala dokazovat', že
kripkeovské vysvetlenie pravdivo objasňuje naše používanie týchto výrazo v . Ne-
pochybne platí, že reálna esencia substancií by nemohla vystupoval' pri používaní
výrazov pre substancie, keby nebolo explanačnej vedy, ked'že v takom prípade by
jednoducho neboli známe. Takisto je pravda, že pri klasifikácii látok vedec bežne
bcrie do úvahy reálnu esenciu substancií - spomeňte si napríklad na klasifikáciu
prvkov do periodickej tabuťky. Z toho v žiadnom prípade nevyplýva, že explanač-
ná veda závisí od nejakého vopred existujúceho kripkeovského vysvetlenia použí-
vania výrazov pre prirodzené druhy alebo že nejaké komplexy pozostávajúce
z vlastností reálnych a nominálnych esencií sa nespájajú s týmito výrazmi.
V skutočnosti Mackic uvádza výrazy ako "spánok" a "žltačka" ilustrujúce skutoč-
nost', že nejaký jav možno identifIkovat' výlučne na základe jeho pozorovatel'ných
čit, a napriek tomu ho vedecky vysvetlit'. (Ešte lepšími príkladmi by boli zmyslové
javy, napríklad sladkost'.) Lockovské používanie výrazov pre prirodzené druhy by
nevylučovalo vysvetlenia na základe vnútornej štruktúry substancií, takže existen-
cia explanačnej vedy sotva dokazuje, že kripkeovské vysvetlenie je správne.
Ak Mackiemu rozumiem správne, jeho druhá myšlienka znie, že kripkeovské
používanie týchto výrazov zabezpečuje, že l'udia si rozumcjú, ked'že ich spájajú
s charakteristickým súborom observačných výrazov. V skutočnosti sám Mackie tu
zrejme nasleduje Lockovo vysvetlenie našej nešt'astnej tendencie spájaf výrazy
pre prirodzené druhy s tým, čo pokladal za nepoznatefnú reálnu esenciu vecí;
konkrétne to má zabezpečit', že všetci hovoríme o tých istých veciach. keď použí-
vame tieto výrazy. Tento problém, pravda, vzniká z toho, že prirodzené druhy sa
v prírode nevyčleňujú na základe obmedzeného množstva vlastností v prípade kaž-
dého druhu, ale skór na základe rnnožstva spolu spojených vlastností. Každý člo-
vek, ked' použije výraz pre prirodzený druh, bude mat' na mysli nejaký obmedzený
-.--'-
\4 S. A. Kripke. op. cil., 3. prednáJko passim.
jj ./. L Mockie, op. cit., s. 93 o nos/.
59
počet takýcht vl,astností - nominálnu esenciu, na základe ktorej on spoznáva.
povedzm . neJaky kus zlata ako zlato - a nemáme žiadnu záruku, že tento rozsah
vlastnosti sa nebude meniť od jednej osoby k inej. V skutočnosti máme množstYo
dovodov očakávat', že do ist i miery sa budú tieto rozsahy meniť v závislosti od
toho, akú skúsenosť má daná osoba s daným druhom. Ako je potom možné že
úspešne komunikujú? -'
. Akje ackieho.interpretácia správna, Lockovo riešenie spočíva v tom, že každý
clovek taJne referuje svojím výrazom na skrytů konštitúciu substancie a keďže táto
konštitúcia sa nemení od jednej osoby k druhej, hovorí sa o tej istej ve i. Nazdávam
sa, že to o o s tva pokladať za riešenie. Jedným dovodom je to, že l'udia (podra
Locka vsetcI 1 udla, ale v skutočnosti vačšina ľudí) nemajú žiadnu predstavu o tom
je touto vn tomou onštitúciou, takže takáto referenci a nemóže zmenit' význa
v razu pre nrodzeny druh. Iný dovod spočíva v tom, že reálna esencia, na ktorú
taJn referuje kaž,dý používatel' napríklad výrazu ,,zlato", sa zrejme identifikuje ako
to, co zodpovedá za obmedzený rozsah vlastností tvoriacich nominálnu esenciu
lata pre daného hovorcn, a že vlastnosti žltosť alebo kujnosť (aby sorn uviedol
Jeden možný príklad) sú pravdepodobne výsledkom tých častí reálnej esencie zlata
ktoré .sú odlišné od iných častí zodpovedných za nejakú alternativnu nominálm
esenclU, napnKlad tavitel'nost' a veľkú hmotnost' v pomere k veľkosti.
Locke sa v. skutočnosti domnieval, že naše používanie výrazov pre prirodzené
druhy treba vzdy pokladať za neuspokojivé. Naše poznanie dokonca aj pozorova-
tern h vlas s í, s!l a chopn?stí zlata či vody nemóže byť úplné, takže nikdy
emozeme spaJa nas vyrazy s uplnou norninálnou esenciou a tak zabezpečiť iden-
tlt referent od Jedneho hovorcu k druhému. Prirodzene, Mackieho návrh (ktorý
uV.ledol protI tomu, aby sme vychádzali z pokročilého vedeckého poznania) že
pkeovské oužÍvanie vý azov by tento problém prekonalo, je správny; to ;šak
est nehov n v prospech knpkeovského používania. Jestvuje totiž jeden j ednodu-
c y p ostnedok, ako ten problém odstránil' a zabezpečiť identitu referenta pre
vsetk ch o rcov, p lc m výrazy. by sa použí ali lockovským sposobom
v SpOjItoStI S ClstO nommalnou esenclOU: hovorCOVla by sa dohodli na nominál-
nych esenciách prirodzených druhov, dohodli by sa na skupine vlastností sil
a schopností, ktoré by všetci konotovali daným výrazom. V ich moci ako použtva-
teľov daného jazyka to určite je, keďže to funguje (ako sám Locke pripúšl'a) pri
mod ch a zt'ah ch ak? ,, ražda" a "trojuholníkovitost"', a štandardne to funguje
v pra e n spresnovanI pra ny h údov; nejestvuje žiadny zdanlivý dovod, prečo
by to lste nemohlo fungovat pf! vyrazoch ako "králik", "voda" a "zlato".
Tvrdenie, že výrazy pre prirodzené druhy sú rigidné designátory, sa však nepo-
núka ako odporúčanie, ako používal' tieto výrazy, ale ako téza o tom, ako sa skutoč-
ne použÍva.jú. Treba ju teda posudzovať v tomto duchu. V stručnosti táto téza znie.
že výraz pre prirodzený druh ako rigidný designátor je refercnčným nástrojom,
ktorý nemá žiadny deskriptívny obsah; vo všetkých možných svetoch označujc
ten istý druh. Totožnost' druhu je totožnosťou reálnej esencie. Dosledkom teJto
tézy je to, že prirodzené druhy majú esenciálne de re nevyhnutné vlastnosti, ktoré
sú vlastnosťami ich reálnych esencií.
Zoberme si príklad. 56 Voda je prirodzený druh a náš výraz ho označuje bez toho,
aby konotoval vlastnosti ako byt' tekutý, byt' bez chuti, byt' bezfarebný alebo
pozostával' z vodíka a kyslíka. Výraz "voda" je referujúci, nie deskriptívny výraz.
Objavili sme však, že voda sa skladá z vodíka a kyslík-a, takže výraz" voda" označuje
substanciu H O, ČO je reálna esencia. Z toho vyplýva, že výraz "voda" označuje
HP v každo:;' možnom, nielen v skutočnom svete, pričom nezáleží na tom, aké in
vlastnosti v takýchto možných svetoch voda podYa nás bude alebo nebude mat.
Ak v nejakom možnom svete existuje substancia, ktorá má všetky fenomenálne
vlastnosti ktoré má voda v skutočnom svete, je však utvorená z vodíka a chlóru,
výraz "v da" ju nebude označovať; ak tu existuje substancia s reálnou esenciou
H,O, ktorej fenomenálne vlastnosti sa odlišujú od vlastností našej vody, ba dokon-
c je jedovatá, má kyslú chuť, je pevná pri vel'mi vysokých teplotách atd'., iš.lo y
o substanciu označenú výrazom "voda". Kripke by povedal, že prvá substancIa Dle
je a druhá substancia je vodou.
Kripkeovská téza podYa mňa pripúšťa ešte bizarnejšie prípady, keďže sú možné
svety, v ktorých druhy substancií majú spoločné s druhmi substancií zo skutočn -
ho sveta bud' ich reálne, alebo nominálne esencie, ale majú celkom odlišné esencle
toho druhého druhu. Bizarnost' tohto tvrdenia možno ukázal' na tom, že prerušenie
spojenia medzi reálnou a nominálnou esenciou, ktoré platí v skutočnom svete, pred-
stavu je rozpad prírodných zákonov, ktorými sa riadi reálny svet. Mo la by.m,ať
voda podobu králika alebo mohli by králiky pozostávat' iba z chlóru?'? Nevldlrn
nijakú možnoSt', ako obmedzit' ideu možných svetov tak, aby Kripkeho prÍstup
vylúčil tieto prípady. Požiadavka, že všetky možné svety majú so skutočným sve-
tom spoločné jeho prírodné zákony, je rovnocenná popretiu toho, že možu jest o-
vat' svety s takými substančnými druhmi, ktoré majú spoločnú iba reálnu alebo Iba
56 S. A. Kripke. op. cit., s. 22.
" Dan O 'Connor mi povedal. že podl'a pristupu založenom na rigidných designátoroch by
smc mali pripustit' možné svely. v klorých sa málna esencia veci dokonca _neodl šujC o
nominálnej esencic; to znamená, že vnútorne sú všetky sub,ftande neslrukturov ne
a pozostávajú z neanalyzovatel'nej kaše. Takéto svety by naďalej .fungovali ako kauzalne
systémy. nemali by však žiadne odóvodnenie. V lakýchto možnY ch svetoch (ktorý h by ohlo
byt' nespočitatcl'ne mnoho) by .fa makro.ftruktlÍr)' a správanie nedali vysvetllt na zakla e
mikroštruktúry a mikromechanizmov. Akú relevantnost' by mohol mat' náš ved c? /ovnl
v lakých svetoch? Taklsto mi pripomenul, že v našom svete je mnoho komplikaclI. ktore
mllsia naše vedecké klasi/ikucie zaznamenat' - vrátane izomerov, alotropov a izotopov.
61
60
nominálnu esenciu. Výrazy pre prirodzené druhy potom nemožno pokladať za ri-
gidné designátory. keďže zmysel tohto tvrdenia by sa stratiJ. Ústrednou témouje
zdoraznenie, že možno rozlišil' de re nevyhnutné vlastnosti od kontingentných
vlastností druhovo Esenciálnou vlastnosťou vody je pozostávať z Hp, má však aj
kontingentné vlastnosti ako tekutosť za normálnej teploty.
Do tohto obrázku patrí aj to, že v možných svetoch druhy možu mať všetky
fenomenálne charakteristiky druhov v skutočnom svete; móžu teda jestvovať kva-
JitatÍvne neodlišitel'né druhy. čo je v rozpore s mojím tvrdením, že vlastnosti vo
všeobecnosti (ktorých špecifickým prípadom sú druhy) nemajú numericky odliš-
ných, ale kvalitatívne rovnakých dvojnÍkovo De re esenciálne vlastnosti sú nástro-
jom zabezpečeni a identity druhov, ktoré inými slovami poskytujú kritériá individu-
alizácie a reidentifikácie cez možné svety. Kripke nielen chápe funkciu výrazov pre
prirodzené druhy ekvivalentne k funkcii vlastných mien, ale aj druhy chápe ako
druh jednotliviny. Mali by sme pam8tať na Aristotelovu diagnózu prob lémov Pla-
tónovej teórie ideí.
Predpoklad, že naše používanie výrazov pre prirodzené druhy predpok1adá aký-
si rozpor medzi reálnou a nominálnou esenciou, ktorý tento obrázok obsahuje, je
neprijatel'ný. Úlohou vedy je práve objavovať prírodné zákony spájajúce nezvy-
č nejšie vlastností hmoty s roznymi silami, schopnosťami a tendenciami prirodze-
ných druhov, pričom tieto spojenia sa bežne chápu ako prípady "prírodnej nevy-
hnutnosti", hoci sú kontingentné a empirické. Pravda, tieto nevyhnutnosti nemajú
nič spoločné s Kripkeho de re nevyhnutnosťami; to, že voda je svojou esenciou
Hp, a teda má takúto konštitúciu nevyhnutne, sa celkom odlišuje od "nevyhnut-
nosti", ktorá je podl'a vedy dosledkom fenomenálnych vlastností. Táto činnosť
vedy však vedie k tomu, že naše výrazy pre prirodzené druhy sa používajú sposo-
bom, ktorý nepripúšťa, neumožňuje, taký rozpad spojenia medzi reálnou
a nominálnou esenciou, ktorému musel čeliť Kripke po týchto objavoch. Predtým:
áno; je to však vec iba "epistemických modalít", ako tento termín vysvetlil Kripke,
je to iba vec toho, "že na základe všetkého. čo vieme, veci by sa mohli mať tak
a tak". Vieme, že voda je O a že pri bežných teplotách je kvapalná, bez chuti,
podstatná pre život atd'., a poznáme spojitosti medzi týmito vecami. Toto všetko je
súčasťou nášho používania výrazu "voda" a boli by sme vo vel'kých rozpakoch pri
"možnom svete", v ktorom sú tieto vlastnosti oddelené. Naše používanie slova
"voda" sa vzťahuje na tento svet a nemá nič spoločné s imaginárnymi príkladmi.
Hovoríme: "Voda by mohla byť pevná. mať kyslú chuť a byť jedovatá", a pritom
nevyjadrujeme našu neznalosť. Vyjadruje sa tým však iba kontingentnosť zosku-
povania vlastností tvoriacich druh. Aj veta "Voda by mohla byť HCI" by rovnako
mohla prijatel'ne vyjadrovať taro istú kontingentnosť. Nejestvujú de re esenciálne
vlastnosti prirodzených druhovo
62
l
t
Musím zopakoval' aj kritiku Lockovej teórie z poslednej časti, že predpokladala
príliš jednoduché delenie medzi teorctickými a observačnými vlastnosťami. Táto
kritika platí aj na Kripkeho prístup. Ba čo viac, výhrady z druhej kapitoly o možných
svetoch v súvislosti s mcnami ako rigidnými designátormi, sú zjavne relcvantné aj
tu. Možné svety ani zd'aleka nic sú transparentné filozofické cntity a nesrubujú
žiadnu filozofickú jasnost'. Potom nie sú relcvantné pre vysvetlenie našej skutočnej
praxe týkajúcej sa prirodzených druhova ich výrazov.
Krátku zmienku si zasluhuje myšlienka, že pri bližšom skúmanÍ by sa konil::c
koncov mohlo zdal', že Kripkeho de re modality sú v skutočnosti formou de dieto
modality. Táto teória nemá ani tak vysvetl'ovať, čím sú prirodzené druhy, ale pria-
mo má vysvetl'ovat', ako naša prax referovania na prirodzené druhy predpokladá,
čím by ma1i byt'. V takom prípade nejde o tézu o realite, ale o tézu o jazyku. To je
však nesprávne, lebo zase predpokladá protiklad medzi realitou a naším myslením
a hovorením o nej, vd'aka čomu kategoriálny opis by bol málo dolcžitý. Kripkeho
téza je nepochybne tézou o používaní jazyka, ale takou bola aj Aristotelova téza, 7£
jednotliviny sa nedajú predikovat'.
Myslím si, že Kripke má pravdu v jednej veci: opísat' nejaké pravdy ako "nevy-
hnutné, ale aposteriórne", napnldad v prípade viet "Sokrates je človek" alebo
"Voda je Hz O", nie je kontradiktorické. (To však, mimochodom, neznamená, že tieto
pravdy sú nevyhnutné, ale aposteriórne.) Iní fi lozofi zdorazňovali, že poj my nevy-
hnutnej pravdy, apriómej pravdy a analytickej pravdy umožňujú, aby veta vyj ad-
rovala nevyhnutnú pravdu, ktorá súčasne nie je ani analytická, ani aprióma. To
robia napríklad Harré a Madden v knihe Causal Powers (Kauzálne sily).5
Treba však zdorazniť jeden sposob, ktorým sa Kripkeho empirické nevyhnut-
nosti odlišujú od Harrého a Maddenových empirických nevyhnutností. Oni sami
tvrdia, že rozvíjajú teóriu kauzálneho pósobenia, ktorá je lockovská, a fakticky vy-
chádzajú z rozdiclu medzi nominálnou a reálnou esenciou. Aspoň v krátkosti (keď-
že o tom budem hovorit' vo štvrtej kapitole), centrálnym pojmom ich vysvetlenia je
pojem "silnejjednotliviny": jednotliviny (napríklad kusy hmoty, príslušníci druhu)
majú rozne observačné vlastnosti dispozičného druhu, ktoré vychádzajú z vnútomej
konštitúcie jednotlivín. Podl'a ich názoru nevyhnutnOSť charakterizuje vzl'ah me-
dzi vnútomou konštitúciou a dispozičnými vlastnosťami či. jednoduchšie, medzi
reálnou a nominálnou esenciou. Vedec sa pokúša objaviť, aké zákony kauzálneho
pOsobenia fungujú v prírode, a teda objavuje empirické nevyhnutnosti. . .
Verim, že na základe požiadaviek vedeckého vysvetlenia možeme pOChOpIl' me-
čo, ak nie všetko, o tom, ako Harré a Madden používajú výraz "nevyhnutnost''':
58 R. Harré E. H. Madden. Causa\ powcrs: A Theory of Natural Nccessity, Blackwel/, Oxford
1975, passlrn.
63
mohlo by sa povedať, že vysvetlenie by malo ukázať, prečo to a to musí platit';
prcčo napriklad oheň musí spotrebovávat' drevo, prečo voda musí byť kvapalná
pri bežných izbových teplotách atd'. Locke sa takisto domnieval, žepoznanie reál-
nej esencie by ukázalo, prečo rozne substancie musia mať črty obsiahnuté v ich
nominálnej esencii. Nevyhnutnost' teda vstupuje na scénu aspoň v kontexte vy-
svetlenia; nevyhnutnosti objavené vedcom vysvetľujú to, čo chce vysvetliť. Na
dmhej strane, Kripkeho nevyhnutnosti sú zrejme celkom nezávislé od akejkorvek
explanačnej roly, lebo jeho teória oddeľuje reálnu a nominálnu esenciu. Ako by sa
mohla napríklad nevyhnutnosť, že voda je HP - t. j. že nie je možný svet, v ktorom
voda nie je HP - explanačne spájat' s vlastnosťami vody obsiahnutými v jej nomi-
nálnej esencii v našom svete, ktoré by nemusela mať v iných svetoch?
64
4. kapitola: Kauzálne posobenie
I
I. Dva problémy: príčina a kauzálny princíp
Fyzický svet pozostáva z jednotlivín - fYzických aj živých objektov. Medzi týmito
jednotlivinami sú vzájomné priestorové a časové vzťahy, ktoré sa vačšinou kon-
štantne menia. Medzi jednotlivinami navyše často sú interaktívne vazby v tom
zmysle, že jedna kauzálne posobí na druhú. Primárnym problémom akéhokol'vek
metafyzického podniku, ktorý sa podiel' a na kategoriálnom opise, je pochopil' ten-
to vzťah.
Dve samozrejmé otázky sú: čo tento vzťah zahřňa a čo sú jeho argumenty?
Tieto otázky nie sú celkom nezávislé, hoci nie vždy je jasné, ako odpovede na jednu
otázku obmedzuje triedu možných odpovedí na druhú otázku.
lný problém sa týka vlády zákona vo svete jednotlivín. Tu sú opal' obsiahnuté
dvepodriadené otázky: je príroda uniformná, 1. j. vedú podobné príčiny k podobným
účinkom; a druhá otázka: má všetko, čo sa stáva, príčinu? Posledná otázka leží
v samom srdci starého problému slobodnej vole. Ak všetko má príčinu, ako můžu
l'udia uplatňovať slobodu vol'by vo svojom konaní?
,,Problém kauzálneho pósobenia", ktorý zahfňa všetky tieto veci, viedol v súčasnej
filozofii k otázkam týkajúcim sa analýzy špecifických, dispozičných vlastností
a k otázkam súvisiacim s analýzou kondicionálnych tvrdení. Medzi ne patria tzv.
,,kontrafaktuálne" kondicionály, napríklad "Ak by kengury nemali chvost, prevrá-
tili by sa", a v súvislosti s nimi sa opal' zdalo nevyhnutné znovu zaviesť aristote-
lovský esencializmus.
V tejto kapitole nedokážem posúdiť všetky aspekty problému kauzálneho poso-
benia a keďže kategória kauzálneho pósobenia je hlavným predmetom nášho skú-
mania, iba málo poviem o probléme vlády zákona. Vláda zákona v každom prípade
vystupovala ako predpoklad v tradičnej metafYzickej špekulácii, ktorá prekračova-
la kategoriálny opis, a jasne sa spája s iným principom poznatel'nosti vesmíru, prin-
cípom dostatočného d6vodu. Moja úvaha sa bude týkal' kategórie kauzálneho
pósobenia samého a fažkého problému, ako chápať kontrafak.1:uálne kondicionály.
"
1. Aristotelove štyri príčiny
Než vstúpime do súčasných otázok o kategórii pričiny, musím stručne vysvetliť
Aristotelovu doktrínu o "štyroch príčinách", aby som ukázal, že v našom kategori-
álnom vysvetlení nemusíme rozlišovať podobný počet druhov kauzálnych entít.
65
Ako nedávno poznamenal AckrilJ, aristotelovskú doktrínu možno lepšie nazval'
"doktrínou štyroch druhov ,preto': Aristoteles rozlišuje rozne druhy odpovedí,
ktoré možno dal' na otázku ,Prečo?' alebo ,Z akého dovodu?' ."59 Bežný názov
naznačuje, že Aristoteles hovoril o štyroch druhov kauzálnych javov, azda
o jednom rode so štyrmi druhmi. Zhustený, ak nie záhadný výklad podáva Aris-
toteles takto:
V jednom zmyslc sa prÍčinou nazýva to, z čoho niečo vzniká a čo v ňom pretrváva,
naprÍklad bronz je prÍčinou sochy, striebro príčinou čaše a takisto aj rod týchto dru-
hov bronzu a stricbra. V inom zmysle je to forma a podoba. to jest pojem bytnosti
a jeho rody, napríklad pomer dvoch ku jednej je pričínou oktávy, všeobecne, počet
a časti pojmu. Ďalej, pričinou sa nazýva to, čo jc prvým počiatkom zmeny alebo
pokoja, napriklad príčinou je póvodca nejakého rozhodnuti a, otec je pričinou dieťaťa,
všeobecne. pósobiacc je príčinou spósobeného a mcniace zmeneného. NapríkJad
pričinou sa nazýva cier, to jest účeJová pričina, napriklad zdravie je pričinou pre-
chádzky; Jeho na otázku, prečo ide niekto na prechádzku, odpovedáme, aby bol
zdravý. a myslíme si. že touto odpoveďou sme uviedli príčinu. 60
Štyri veci, ktoré sa tu rozlišujú ako "pričiny", sú štyri faktory, ktoré možu vystupo-
val' pri vysvetleniach nejakých jednotlivých javov. Keď budemc používať Aristo-
telove príklady, prikladom vysvetlenia zaloŽCllom na .,látkovej príčine" je odvola-
nie sa na látku pohára, aby sa vysvetlila jeho matnosť; vysvetlenie založené na
"fonl1álnej pričinc" alebo "escnciálnej pričine" uvádza matematický vzťah medzi
notami v akustickej teórii; vysvetlenie 7.aložené na "pohybovej pričine" spomína
otca ako povodcu dieťaťa; a vysvetlenie založcné na "účelovcj príčine" sa odvolá-
va na túžbu po zdraví pri vysvetrovaní, prcčo sa nickto prcchádza.
Keď akceptujeme Aristotelovu fonnálnu a látkovú "pričinu", zjavne nemusíme
rozlišil' kauzálne entity porovnatcrné s pohybovými príčinami; musíme iba súhlasil'
s vysvetleníami 7.aložcnými na formálnej a látkovej príčinc. Takéto vysvetlenia sa
odvolávajú na substancic a ich esencie, čo sme už dostatočne zohradnili v našom
kategoriálnom opise nášho myslenia a hovorenia. Nemusíme teda rozširovať zoznam
kategórií v tomto smere.
Účelové príčiny sú inou vecOU. Nedostatočné zohradnenic zvláštnosti vysvet-
lení založených na účelovej príčine a špecifický druh entít, na ktoré sa odvolávajú,
vyvolali množstvo nejasností. Ak účelová pričina a pohybové príčiny sa pok1adajú
za ten istý druh veci, narazíme na hádanku, ako sa kauzálne posobenie može usku-
točňovať spiitne - ako ncskoršie zdravie může byt' príčinou skoršej činnosti - aj na
5. J L. Acknll. Arislotle the Philosophcr, OX;.ford Unive,'sity Press. /98/. s. 36.
&! Aristoteles, Fyzika, pre[ožil J. Špaňár. in: Martinka.l. (ed): Antológia z dicl filozofov, 2.
zvazok, Od Aristotcla po Plotina, Pravda, Bmti.,1ava /972, 2. kmha, 3. kapitola, 5. 92-93.
[Carr cit14e z Barnesovho p,'ek/adu Aristotle. Oxford University Pn!ss. Oxford /982. 5. 52.
(Pozn. prekl.)]
66
otázku ako možno nicčo zapríčinil' neskorším stavom, ktorý sa zhodou okolností
nezrcalizuje. V pripade konania rudí je zvyčajným riešenÍm odvolal' sa na intene u,
ktorou sa dosahuje ncjaký cier, stav alebo udalosť predchádzajúca dané konam ,
ako pričinu daného konania, a takým sposobom uchoval' správne časové poradte
kauzálnej operácie. Toto riešenie však nie je ihneď poruke p všet ý h vysvetl -
niach založených na účelovej pričine a v každom pripade vobec Dle Je potrebne,
iba ak pri zmicšani úče10vej a pohybovej pričiny. V skutočnosti musíme uz.n al' šp :
cifické postavenie vysvetlcnia na základe cierov. d6vodov, ú el v mte .cll
a všeobecnejšie na základe funk:ciÍ, ktorým slúži konanie a udalostI v zlveJ a nCZlveJ
prírodc.
Musímc však preto uznat' špecifickú kategóriu účelových pričin, rovnocennú
kategórii pohybových príčin? V skutočnosti musíme at', že ciele dov dy, úč.ely,
intencie atd'. sú rozne druhy veci, ktoré je lcpšic nezmtcšavať do Jedneho pOjmu
účelovej pričiny. V skutočnosti je l pši: poj m ,, čelove ričin( neod elitel' e
pripojil' k idci vysvetlenia a neutvaral' speclficku kategon b la pod tymto a-
zvom. V každom pripade pohybová pričina zaticňuje - a to hlstoncky v metafYZ1kc
aj na základe fundamcntálnosti v našom myslení a ho orení o s ut čnosti -:-vvšctk
tieto rozne druhy veci, ktoré vystupujú vo vysvetlemach zalozenych na uceloveJ
pričine. Práve pojem pohybovej pričiny je katcgoriálny.
II. Zahma kauzálne posobenie nevyhnutné spojenie?
1. Locke verzus Rume
Z tých tém, ktoré rozderovali fi1ozofov pri hradaní vysvetlcnia našej ka egóri
pričiny, bola od sedernnásteho storočia ústredná otázka, či tak to vys;e lemc mU l
zavicst' ,,reálne spojenic" medzi príčinou a jej následkom. Protlkladne nazo m??:-
no oprávncnc nazval' lockovské, rcsp. humovské, lebo podra,Johna L cka t pncl-
ny vynucujú účinky, a teda majú k nim skutočnú v !-}U, ktor,a pres huJe p'ne t o:
vú a časovú blízkost', kým podYa Davida Huma mc Je kauzalne posob mc ,DlC m
iba uniformita kocxistencic príčiny a účinku v pricstorovej a časoveJ bhzkos l:
Pozrieme sa na to, ako sa tieto protichodné názory rozvinuli a ako sa prczentuJu
v prácach súčasných filozof ov. , ..
Lockova pozícia, ktorou možcme užitočnc začat', zahřňa nevyhnutne spoJeme
medzi príčinou a jej účinkom, teda zahřň.a vicru, že účinky musía vyplýval' zo s o-
jich príčin. Napríklad oheň má moc tavit' zlato, keď teda vložíme kus zlata, do ohna,
roztaví sa; tento dosledok sa však nestal len náhodou - nemohol sa nestal. Zlato sa
musí roztaviť, keď sa dostane do styku s ohňom.
67
N pojem ily a naše idey individuálnych sil, ktoré patria jednotlivým sub-
stancIam (napnkJad zlatu a ohňu), podl'a Locka pochádzajú z našej skúsenosti so
zmenou okolo nás. "Zmysly informujú mysel' každý deň o zmene jednoduchých
id í, k oré p zoruje vo veciach vonkajšieho sveta... zisťuje tak, že pri jednej veci
eXIstu e oz osť, aby si niektorú zo svojichjednoduchých ideí dala zmeniť, pri
druhej eXIstUje možnost' túto zmenu sposobiť. Tak sa dostáva k idei, ktorú nazý-
ame. lo . Ho orí e naprikJad, že oh ň má moc roztopiť zlato". 61 Navyše naj-
jaSnejSlU Ideu sIly zIskavame z konama našej vOle zameraného na našu myseJ'
a telo: ,,[N]achádzame v sebe silu začat' alebo nechat', pokračovať alebo skončiť
ro::Y né i nosti našej mysle a pohyby nášho tela iba prostredníctvom nejakej
nasej myshenky alebo uprednostnením zo strany mysle... Táto sila... je... to, ČO
nazývame vol'ou." Sila a pričina sú dva pojmy, ktoré sú úzko prepoj né. Locke
píše: :,Keďže sila je zdroj. z ktorého pochádza všetka činnost', nazývajú sa [sub-
stancle], v ktorých sú tieto sily obsiahnutné,príčinami. keď prejavujú túto silu
v čin sti. ubsta ci ], ktoré sa z nich vytvárajú. alebo jednoduché idey, ktoré
sa pnvadzaju do nejakeho predmetu v dosledku rozvinutia tejto sily, nazývajú sa
účinkami." Oheň, ktorý má silu tavit' zlato, sa preto označuje ako príčina a tavenie
zlata je účinkom.
Napokon Locke tvrdi, že účinok si akákol'vek príčina vynucuje vo veľmi silnom
zmysle. Keby sme naprikJad poznali skutočnú kouštitúciu ohňa, pochopili by sme,
ž: zlat , .k oré vložíme, sa musí tavit' "práve tak, ako všetky vlastnosti trojuhol-
níka z l a dajU sa d ukovat', ak sa daj objavit', zo zloženej idey troch priamok
hra IcuJuCICh plochu . Keby sme poznalI reálnu esenciu (či, dnes by sme poveda-
II, mlkroštruktúru) každej substancie, mohli by sme dedukoval' jej Účinky; mohli by
sme vidiet: aké dosledky musí mať na iné veci, aj to, akÚ farbu atď. musí sama mať.
Analýza kauzálneho posobenia bola ústrednou témou Rumovej filozofie priro-
dy a podstatná časť jeho myšIienok priamo odporuje názoru, aký zastával Locke.
Rume sa v zásade pokúša podat' také vysvetlenie prírody, ktoré je dobre prispo-
sobené našej skúsenosti s ňou, a zdorazňuje, že nemáme žiadnu skúsenosť so silou
alebo nevyhnutným spojením ako takým. Naša skúsenosť 8 kauzálnym posobením
e iba sk enost'ou s nel/stále spojenými objektmi; pri kauzálnom posobení pozoru-
jeme pnestorovú a časovú súmedznosť toho, čo nazývame príčinou a účinkom
predchádzanie účinku príčinou a - čo je najdoležitejšie - nemennosť koexistenci
vecí podobných pričine S vecami podobných účinku. "Rovorime napriklad že vib-
rácia t jto struny je príči 10u tohto konkrétneho zvuku. ČO však mienim týmto
tvrdemm? '.. To, že po tejto vibrácii nasleduje tento zvuk a že po všetkých podob-
M J. Locke, Rozprava o I'udskom rozume, 2. kniha, 21. kapitola, s 211. Nasledujtíce lri citáty
sÚ 7 tejlo a nasleduJÚcej kapitoly-
68
ných vibráciách nasledujú podobné zvuky. "62 Okrem tohto nemáme skúsenosť 80
žiadnym iným spojením medzi pričinami a účinkami.
Locke by spokojne akceptoval, že naša skúsenost' je v tomto obmedzená. "Ak
by myseľ dokázala odhalil' silu alebo energiu l'ubovol'nej pričiny, dokonca aj bez
skúsenosti by sme mohli predvídal' účinok a mohli by sme sa o ňom s istotou vyslo-
vovat' už na základe myslenia a usudzovania", píše Hume 63 a Locke by s ním súhla-
sil, Ž nikdy nedokážeme odvodiť účinky iba z ich príčin. Napriek tomu podl'a
Locka možeme dospiet' k idei sily alebo nevyhnutného spojeni a odvodením z našej
skúsenosti, čo je pravý význam jeho chápania, ktoré som opísa!. !akéto tvrdenie j ,
žial', nezlučiteľné 50 základným empiricizmom Locka aj Huma: ,,ziadne uvažovame
nám nikdy nemože dať novú, povodnú, jednoduchú ideu.. ako tento fiiozof sám
uznáva" píše Rume. Locke by mal tvrdit', že nemáme žiadnu takú ideu, ak sme ju
neodvodili priamo zo skúsenosti alebo nezložili z takých ideí.
Locke si myslel, že naša skúsenost' s našimi želaniami poskytuje priamu skúse-
nost' so silou, čo Hume l'ahko vyvrátil. V Úvaháeh venoval (azda zbytočne) pat'
strán jej vyvráteniu a uvažuje o nej v dodatku k skoršiemu Traktátu. kde píše:
,,Keďže ani zďaleka nevnímame spojenie medzi aktom vole a pohybom tela, pri-
púšťa sa, že žiadny účinok nie je nevysvetlitel'ný pomocou sil a esen':.ie myslenia
a hmoty. Ani vláda vole nad našou mysl'ou nie je pochopitel'nejšia. Učinok sa tu
dá oddeliť a od1íšit' od príčiny a nemožno ho predvídať bez skúsenosti s ich ne-
ustálym spojením. ''64 Nemáme skúsenosť so silou alebo nevyhnutným spojením,
ale zo skúsenosti musíme iba objavif, aký vplyv má naša vóľa na naše mysle
a telá; "skúsenosť nás iba učí, ako jedna udalost' stále nasleduje po inej, ale
nepoučuje nás o tajomnom spojení, ktoré ich viaže dohromady a robí ich neod-
delitefnými".65
Spojenie medzi príčinou a jej účinkom nemože, uzatvára Rume, obsahoval' ne-
vyhnutnost', ako to postuloval Locke. Kauzálne posobenie je iba súmedznost'ou.
následnosťou a trvalým spojením. "Všetky udalo sti sa zdajú celkom vol'né
a oddelené. Jedna udalosť nasleduje po druhej, nikdy však nemóžeme pozorovať
6:? D. Hume. An lnquiry Concerning Human Understanding, 1748; vydané s úvodom C. W
Hendela (Bobbs-Merri/l. New fOP'k. 1955). s. 87-88. [NeúplnIl sloveru'ký preklad V. Thiebena.-
Úvahy o rudskom rozume, in: Antológia z diel filozofov, 5. zvazok, Novoveká empirická
a osvictenecká filozofia, Vydava/efstvo po1itickej litemlúry. B,.atislava 1967. Citáty od lluma
v tej/o knihe nie sú p,-eložené v slovenskom p,'eklade. (Pozn. prekl.)]
M lbid. s. 75. Nasledujúci citát je z tej istej strany.
.. D. J{ume, Treatise, s. 682. [Neúplný slovenský preklad V. Thiebena: Traktát o fudskcj
prirodzenos t i, in: Antológia z diel filozofov, 5. zvázok, Novoveká empirická a osvietenecká
filozofia. Vydavaterstvo politickej litemtúry. B,'atislava 1967. Citáty od lluma v /ejto knihe
nie sú p,'e/ožené v slovenskom preklade. (POZ1/. prekl.)]
Oj D_ Hume, [nquiry. s_ 77. Nasle-dujúce dva ciláty sÚ zo s_ 85, resp. 87.
69
Ak Hume tvrdí (i), proti jeho definícii možno namietnut', že účinky možno privo-
diť pomocou viac než jednej prÍčiny: napriklad smrt' m6ž by ' .nás dk?m jedu,
choroby, vysokého vekuatď.; vyparovanie vody možno SPOSOblt zvysem teplo-
ty alebo znížením tlaku vzduchu. Nemožno akceptovat', že tieto rozne prÍčmy vy-
volávajú rózne účinky, teda to, že C je príčinou E, nemože súvi ieť s tým: že C je
nevyhnutnou a postačujúcou podmienkou E. Bližšie preskúmame Humovych slov
v jeho explicitnej definícii v Úvaháeh a Traktáte v skutočnosti ukazuje, že alte 1a-
tíva (ii) lepšie vystihuje jeho zámer: ked' C je pričinou E, pre Huma to Zllamena 1 ba
to, že C je postačujúcou podmienkou E. . '
Keď sa lepšie pozrieme na Humovu teóriu, musí nás zarazIt', že povedal malo
o argumentoch, ktoré spája vzl'ah kauzálneho pósobenia, o tom: čo príčina
a následok sú. Rušivým momentom jeho spisov je to, že ich nasa uJe na vysoko
teoretickú úroveň a iba zriedkavo uvádza priklady. V definíciách z Uvah aj Traktá-
tu hovorí o pričinách a účinkoch ako o "objektoch", čo je však vágny ten:n ín . !e-
den príklad kauzálneho pósobenia uvedený v Traktáte znie. že "pohyb Jed e o
te\esa sa uskutočňuje impulzívne ako pričina pohybu iného telesa", a tu sa zda, ze
prÍčiny aj účinky sú skor procesy alebo kvality než objekty v nej om priamom
zmysle. Iným prikladom je to, že "pohyby nášho tela, myšlienky Clty mysl ... sa
riadia vofou", kde prÍčinu a následok by sme mohli pokladať za "obJekty" v eJakom
širšom zmysle, lebo sa tu referuje na jednotlivé súcna. Príklady v Uvaha..e " b z
ohradu na oficiálne definície obsah.ujúce výraz "objekty", zjavne naznacuJu, ze
pričinya účinky sú udalosti alebo azda vlastnosti jednotliví : impulz jed j bil ar-
dovej gule odovzdáva pohyb inej guli; akt vOle produkuje pohyb nasIch pler;
vibrácia struny je príčinou konkrétneho zvuku.
Ako námietku proti Humovej definícii, ktorá smeruje do jadra jeho zámero ,
možno uviest': nie všetky postačujúce podmienky sú v skutočnosti pričinami a le
všetky pričiny sú v skutočnosti postačujúcimi podmienkami: Eahko možno náJ ť
priklady ilustrujúce oba pripady. Po noci neustále nasled Je deň,. a ,te noc Je
postačujúcou poďmienkou dňa na základe významu, ktory sme pnpls h t muto
technickému termínu; noc však nepokladáme za príčinu dňa. Keď v neJakeJ man-
chesterskej továmi odbije šest' hodín, z továmí v iných mestách, ru ia ne enne
odchádzajú. odbitie hodin však sotva je pričinou týchto udalosh. Tleto pnklady
ukazujú, že ostačujúce podmienky nie vždy predstavujú vzt'ahy p činy úči :
Hoci by sme zjavne chceli trvať na tom, že v oboch príkladoch JestvuJe neJaky
základný kauzálny proces alebo množina kauzálnych procesov, ktoré by vysvetfo-
vali tieto postupnosti, nemáme dovod myslief si, že to isté musí byť vždy pravda -
po daždi v nejakej časti Anglicka móže vždy nasledoval' to, že rybári v Jap? s u
pijúčaj; to však nieje pričinou ich konania. V každomprípade Humova teonaJe
stále podkopaná.
vazbu medzi nimi. Javia sa nám ako súbežné, nikdy nie ako spojené." Ako formálnu
definíciu "príčiny" Hume ponúka: "ide o objekt, po ktorom nasleduje iný predmet.
pričom po všetkých predmetoch podobných prvému z nich nasledujú predmety
podobné druhému z nich"; alebo, ako napísal v Traktáte: ..lde o objekt, ktorý pred-
chádza a je súmedzný s iným objektom, a všetky objekty podobné prvému z nich
sú v podobných vzťahoch predchádzania a súmedznosti s objektmi, ktoré sa po-
dobajú druhému z nich."""
Aby sme pochopili vývoj humovských teóriÍ kauzálneho posobenia, je užitočné
zaviesť technické pojmy ..nevyhnutnej" a "postačujúcej podmienky". V kontexte
našich úvah ich možeme chápať nasledovne. Nech ..C" zastupuje nejaký objekt,
udalosť alebo kvalitu jedného druhu, a "E" objekt, udalo sl' alebo kvalitu iného
druhu. Povcdať ..C je postačujúcou podmienkou EU znamená povedať "E vždy
sprevádza C", inými slovami. "Vždy, keď existuje C, aj E existuje". Jednoduchý
priklad: použitie ťaŽllej sily na kus ocele zvyšuje jej teplotu, takže možeme povedať,
že nat'ahovanie je postačujúcim dovodom zahriatia ocele. Povedať "C je ncvy-
hnutnou podmienkc:u E" znamená povedaf ..C vždy sprevádza E" alebo "E nikdy
neexistuje bez C". Co je zaujímavé, móžeme použil' ten istý priklad: zohrievanie
ocele je nevyhnutnou podmienkou toho, že sa natiahne. (Z príkladu by malo byť
jasné, že keď C je postačujúcou podmienkou E, E je nevyhnutnou podmienkou C.)
lným príkladom móže byť Humov pripad s vibrujúcou strunou, ktorá produkuje
konkrétny tón: vibráciu struny vždy sprevádza vydávanie tónu, takže vibráciu
móžeme nazývať pos ačujúcou podmienkou tónu, ktorý je preto nevyhnutnou
podmienkou vibrácie. Dalším príkladom by mohlo byl' to, že prÍtomnosf kyslíka je
nevyhnutnou podmienkou života a život je preto postačujúcou podmienkou prí-
tomnosti kyslíka.
Je jasné, že humovskí teoretici kauzálneho posobenia možu pokladať tieto dva
technické pojmy za vermi užitočné pri vyjadrovaní ich stanoviska, lebo tvrdia, že
kauzálne posobenie je vecou istej formy opakovaných postupností javov, ktoré
nazývame príčinou a následkom. pričom žiadny prvok nevyhnutnosti sa nevyža-
duje. Ako máme predstavil' Humovo vysvetlenie týchto výrazov? Žial', jeho úvahy
o kauzálnom pósobení ako nemennom spojení sú dvojznačné.lebo tvrdenie, že C je
prÍčinou E, možno chápal' tak, že (i) C je nevyhnutnou a postačujúcou podmien-
kou E alebo (ii) C je postačujúcou podmienkou E. Ak CaE sa konštantne spájajú
(ako napríklad konkrétna vibrácia vzduchu a konkrétny tón), nikdy nemáme jedno
z nich bez druhého. Keď sa však C vždy spája s E, E by smc mohli mať bez C
(vibrácia tejto konkrétnej struny sa 0Aiy spája s nejakým konkrétnym tónom, ale to
robia aj vibrácie inýchpodobných strun).
fA D. Hume, Trcatise. s.170
71
70
Medzi prÍklady, podl'a ktorých príčiny nemusia byť postačujúcimi pOdmienka-
mi, patria: brnknutic na strunu može byť pričinou nejakého konkrétneho zvuku.
nie však vtedy, keď struna je vo vákuu, kde by po brnknutí nenasledcval žiadny
zvuk; škrtnutie zápalkami takisto može byť príčinou ich horenia, nie však vtedy,
ked' sú vlhké alebo povrch pri1iš hladký. Kauzálne posobenie sa teda ncprejavuje
nemennými postupnosťami udalostí, a teda nemože byť ekvivalentná postačujú-
cim podmienkam. Ba čo viac, súčasná veda nedokáže apriórne vylúčiť možnost',
že v prírode je fundamentálna nedeterminovanosť, takže nejaká udalosť mMe
zapríčinit' inú udalost' v jednom prípade, nie však v inom celkom rovnakom prÍpa-
de.
Okrem týchto problémov možno uviest' silný argument v prospech tvrdenia. že
Hume neobháji analýzu na základe postačujúcich dovodov a v konečnom dosled-
ku musí uznat' nevyhnutné spojenie. To možno tvrdiť z dvoch dovodov. Po prvé,
čiastočným iel'om v jeho prácach je určiť povod idey nevyhnutného spojenia,
ktorú obsahuje naša predstava o kauzálnom posobení. Po druhé, jedna z jeho defi-
nícií pričiny, ako ešte uvidíme, zahiňa práve tento pojem.
Po prvé, naša idea kauzálneho pOsobenia zahrna podl'a Humovho chápanla
nielen priestorovú a časovú súmedznosť, následnosť a nemennú koexistenciu -
v konečnom dosledku obsahuje nevyhnutné spojenie medzi pričinou a účinkom.
"Nejaký objekt može byť súmedzný s iným objektom a može ho predchádzaťbez
toho, aby sme ho pokladali za jeho pričinu. Musíme zobrať do úvahy nevyhnutné
spojenie", pripúšt'a. Problémom, ako ho on chápe, je vysvetJit', ako takáto idea
vzniká, ked'že naša skúsenosť kauzálneho posobenia sa dá zjavne adekvátne opí-
sat' bez nej. Objavenie jej povodu Hume pokladá zajeden zo svojich najviičších
filozofických úspechov. V skúsenosti s individuálnou postupnost'ou príčina - ná-
sledok sa nedá nájsť žiadny dovod v prospech tejto idey; ale "po častom opakova-
ní zist'ujem, že ked' sa objaví jeden z objektov, mysel' je zvykom podmienená uva-
žovať o jeho zvyčajnom sprievodcovi, uvažovať o ňom v silnejšom svetle na základe
vysvetlenia jeho vzťahu k prvému objektu. Práve táto impresia alebo podmiene-
nos!' mi poskytuje ideu nevyhnutnosti:' 67 Po častej skúsenosti, že po veciach typu
C nasledujú veci typu E, skúsenosť s novým prikladom C vzbudzuje očakávanie
príkladu E na základe toho, ČO Hume nazýva "domnelá podmienenosť mysle". To je
povodom našej idey nevyhnutného spojenia, Hume však súčasne verí že ukázal
že táto idea sa nedá legitímne aplikovať na kauzálne postupnosti. "Slo om, nevy
hnutnosť je niečo, ČO existuje v mysli, nic v objektoch; takisto nie je možné, aby
sme si utvorili čo len najvzdialenejšiu ideu o nej ako kvality v telesách. Buď nemá-
me žiadnu ideu nevyhnutnosti, alebo nevyhnutnosť nie je nič iné, iba podmiene-
67 lbíd.. s J 56.
72
t
nost' mysle prechádzať od pričin k účinkom a od účinkov k príčinám podľa ich
jednoty, s ktorou sme mali skúsenost'."68 . .
To je od základov pomýlené. Keďže Hume adekvátne vysvetlil povod našeJ Idey
nevyhnutného spojenia, obhajoval napokon Lockovo tvrdenie, že naša idca kau-
zálneho posobenia ju obsahuje. Ba čo viac, sotva može trvat' na tom, že ak a ra
táto idea získa, je nelegitímne pripisovať ju niečomu iba preto, že sme JU nezlskah.
z toho _ to by znamenalo obhajovat' striktnejší empiricizmus, než bol Lockov. Ked
ju raz získame, mala by sa dat' pripísať viičšiemu množstvll javo v než tomuto;. a pr č
nie postupnostiam pričina -- účinok vo svete? Najvačšia ťažkosť v Hun10veJ POZICll
spočíva v tom, že musí trpiet' rozdiel medzi tým, čo naša pojmová schéma predpo-
kladá, že vo svete existuje, a tým, čo vo svete naozaj existuje, lebo pripusti 1, že naša
idea kauzálneho posobenia zahiňa nevyhnutné spojenie, hoci nič také vo s ete
neexistuje. To vyvoláva závažné otázky, o ktorých hovorím na inom mieste v kmhe:
ale azda stačí povedať, že v tomto kritickom okamihu mohol Hume akceptovat
jednoduchšie a prijatel'nejšie rozlíšenie, konkrétne medzi tý , čo aša P?jm vá
schéma pokladá za existujúce. a tým, s čím máme priamu skusenost. HOCl skuse-
nosť máme s nemennosťami, ktoré sa adekvátne opisujú pomocou nevyhnutnýc
a postačujúcich podmienok (ak sa tomu naozaj podobá), prečo by sme sa mah
obmedzovať na svet bez lockovských nevyhnutnostÍ?
Druhý dovod, prečo obviňovať Huma z !oho, že skÍzol do lockovs ého svet-
lenia, tkvie v jeho nešťastnej definícii v Uvaháeh, kde po vysvet1en na za lade
postačujúceho dovodu píše: "alebo, inými slovami, keby nebolo prveho objektu,
druhý by nikdy neexistoval" .69 To ani zďaleka nevyzerá ako iná formulácia analýzy
založenej na postačujúcej podmienke, ale skor ako vysvetlenie založené na nevy-
hnutnej podmienke. Hovorí, že oheň je príčinou tavenia zlat , lebo zlato y a
netavilo bez ohňa, čo znamená. že oheň je nevyhnutnou podmlenkou tavema. Co
je však horšie, prekonáva ešte aj analýzu založenú na nevyhnutnej ,podrnie ke;
lebo nás privádza do oblasti kontrafaktuálnych predpokladov a analyza zalozena
na nevyhnutnej podmienke by sa týkala iba toho. čo sa stáva nemenne. Predpokla-
dajme, navrhuje sa, že v rozpore s faktom sa oheň nedostal d styku so zla om; zlato
by sa potom netavilo. Akje však oheň nevyhnutnou podmlenkou (v nasom ech-
nickom zmysle) tavenia zlata, nič sa nehovori o tom, čo by sa stalo v taký hto
hypotetických situáciách, lebo s týmje logicky konzistentné, že lato by a aj tak
tavilo: nevyhnutné podmienky sa týkajú len toho, čo sa stáva, me toho, co by sa
stalo alebo mohlo stat" ani toho, ČO by sa bolo stalo alebo bolo mohlo stať. Prek -
nanie aktuálnych nemenností smerom ku kontrafaktuálnym hypotetickým situácl-
.. lbid., s. 165.
69 D. lIume, lnqmry. s. 87.
73
2. Mill a Mackie: moderní humovci
Humovo vysvetlenie nie je zjavne uspokojivé a vedie k Lockovmu východiskové-
mu bodu. Než sa bližšie pozrieme na lockovské teórie, budem sledovať niektoré
rozpracovania Humovej teórie v diele Johna Stuarta MiHa z devatná"teho storočia
a v diele súčasného filozofa J. L. Mackieho.
Mil10v System 01 Logie (Systém logiky; prvýkrát publikovaný roku 1843) sa
v podstate pokúša určiť systém pravidiel objavu a dokazu vedeckých zákonov,
z ktorých najdůležitejšie sú pre Milla "zákony následnosti" alebo pričiny a účinku.
O kauzálnom působení hovorí podrobne, ale napriek tomu mnohé veci zostávajú
nejasné. Príčiny pokladá za postačujúce podmienky ich účinkov, podobne ako
Hume, a do istej miery zlepšuje Humovo vymedzenie argumentov tohto vzťahu.
"Pre každú udalosť", píše Mill, "existuje nejaká kombinácia objektov alebo udalostí
nejaký súbeh pozitívnych a negatívnych okolností, po ktorých vždy nasleduj
daný jav".70 Udalosl' je vel'mi zriedkavo (ak vůbec) dasledkomjedného anteceden-
ta, ale plynie z komplexu antecedentov, "pričom súbeh všetkých z nich je nepostrá-
dateJ'ný na vytvorenie, t. j. na zabezpečenie, že po ňom bude nasledoval' dosle-
dok". Hoci každý z antecedentov je nevyhnutný pre dosledok - a teda v kontexte
v ktorom sa vyskytuje důsledok, je nevyhnutnou podmienkou dosledku - Mill si
vermi jasne uvedomuje, že bežne označujeme len jeden takýto antecedent ako
"príčinu" a ostatné označujeme ako "podmienky". "Ak teda človek je z konkrétneho
taniera a následne zomrie, teda nezomrel by, keby z neho nejedol, l'udia by mali
sklon tvrdil', že pričinou jeho smrti bolo to, že jedol z daného taniera. Nemusí však
byt' nemenné spojenie medzi jedením z daného taniera a smrt'ou: medzi okolnosťa-
mi, ktoré nastali, však určite je nejaká kombinácia okolností, ktorých nemenným
dosledkom je smrt''', a ďalej naznačuje, že medzi úplné podmienky by patrila kon-
krétna telesná konštitúcia a zdravotný stav.
Millova analýza je nepochybne subtílnejšia a důmyselnejšia než Humova lebo
si uvedomuje komplexnost' príčin, postavenie individuálnych podmienok ako ne-
vyhnutných v okolnostiach, ktoré vedú k danému dosledku, a uznáva našu bežnú
prax výberu nejakej okolnosti spomedzi ostatných, ktorú označujeme ako "príčinu".
"Filozo,ficky poved né, príčina je", zdůrazňuje, "súhm všetkých pozitívnych
a negatIvnych podmlenok; celok rubovol'ne opísaných kontingentností, z ktorých
nemenne plynie dosledok, ked' nastanú." Na týchto stranách Min poučnc hovorÍ
o tom, ako (filozoficky neodóvodnene) vyberáme "pričiny". Pokladal by za prijatel'-
né napríklad také návrhy, ako je CoUingwoodov,71 že ako príčinu udalosti vyberáme
"akúsi kl'učku, ktorou manipulujeme s danou udalosl' ou. .. Príčinou modriny j e úder,
ktorý človek dostal do členku; príčinou malárie je poštipnutie moskytom"; alebo
návrh H. L. A. Harta a A. M. Honorého,72 že "bežnému pojmu je ústredná predsta-
va, že príčina je svojou podstatou niečo, ČO zasahuje alebo sa mieša do priebehu
udalostí, ktoré by za normálnych okolností nastali"; sú teda prijaterné potiaJ', po-
liar sa nepovyšujú na analýzu kauzálneho pOsobenia, ktorá z nej robí niečo iné než
postačujúcu podmienku účinku. A Millovo vysvetlenie je subtílnejšie než Humovo
v tom, že jasne stanovuje pluralitu postačujúcich podmienok, "pluralitu prič n".
Mill vylepšuje Huma aj v tom, že jasne špecifikuje kauzálne argumenty. Učinky
sú preňho vždy udalost'ami, pričiny sú alebo zahfňajú udalosti, procesy, trvalé
vlastnosti vecÍ alebo dokonca "negatívne podmienky", ktoré predstavujú absen-
ciu niečoho z tohto. Všetky tieto veci nepochybne možno v bežnej reči nazýval'
"pričinou", hoci každá z nich predstavuje skor otázku, ktorú musí metafyzik riešiť,
než definitívnu odpoved' na analýzu kauzálneho posobenia. Jedno vylepšenie oproti
Humovej teórii, konkrétne jeho uznanie protipasobiacich príčin. však vyvoláva
u Milla rozpaky. Predpokladajme, že príčinu udalosti E predstavuje množina pozi-
tívnych podmienok CI, C2 a C3 a množina negatívnych podmienok -C4 a -C5.
Mill si uvedomuJe, že pričine mOžno zabrániť alebo proti nej působiť inou pričinou
(napríklad škrtnutie zápalkou nezapričiní horenie, ak bola vlhká) a pokúša sa tomu
prisposobil' svoje vysvetlenie. Protipůsobiacimi príčinami by mohli byt' podra jeho
teórie pozitívne podmienky, napriklad C4 a CS, ktoré vystupovali ako nega ív e
podmienky v pričine udalosti E. To, že ide o nedostatok Millovho vysvetlema, Je
jasné zo skutočnosti, že takéto podmienky by boli pričinami len v inom zmysle, ež
vymedzuje oficiálna definícia, lebo nie sú postačujúcimi podmienkanli. Ba čo vmc,
analýza založená na postačujúcich podmienkach je jasne ohrozená, lebo vyžaduje,
že pričiny sú svojou povahou tým, čo sa vždy stáva. Ako pričina potom maže
nespOsobil' svoje účinky?
Milla tu azda možno obhajovať tak, že pojem "príčiny" v skutočnosti nikdy
neobmedzillen na pozitívne podmienky, ale vždy sem zaraďoval aj negatívne pod-
mienky. V jednom aspekte však teória evidentne zlyháva a čo je zaujímavé, spaso-
bom vel'mi podobným zlyhaniu Humovej koncepcie. Mill v konečnom důsledku
uznáva, že nestačí povedat', že pričiny sú postačujúce podmienky, lebo niektoré
ám je vermi váŽily krok na ceste k lockovskej teórii, lebo ako by sme si mohli mys-
liet', 7£ v danej. hypotetickej situácii by sa zlato nebolo tavilo. ak v aktuálnom prípa-
de postupnostI oheň - tavenie je tavenie vyvolané ohňom, a nejde len o sÚbežný
ale nespojený jav? '
70 J S. Mill. System of Logic. s. 214. Všetl..}' citáty sú z teJfo a na.,'!edujúcich troch ,.trcin.
" R. G. Collingwood. "On the So-Called Idea ( f Causation", Proceedings of thc Arislotelian
Socicty. zv, 38. 1938,
,. HLA. Harf A. M HonOP'é. Causation in tbe Law. Oxford University Press. 1959. s. 42,
75
74
postačujúce podmienky nie sú pričinami. Ako sme už poznamenali, deň nasleduje
po noci, ale nie je ňou zapríčinený. Píše: "Ak jestvuje ne jaký význam, ktorý nespor-
ne patrí danému výrazu nevyhnutne, je to bezpodmienečnost To, čo je nevyhnut-
né, to, čo musí byl', je tým, čo bude, nech o všetkých ostatných veciach budeme
predpokladal' čokoJ'vek. Následnost' dňa a noci evidentne nie je nevyhnutná v tomto
zmysle." Uzatvára: "Nemenná postupnosl' teda nie je synonymom kauzálneho po-
sobenia. pokiaJ' táto postupnost' nie je bezpodmienečná okrem toho. že je nemen-
ná".7J Mill sa tu nepochybne pokúša zachránit' svoje vysvetlenie založené na po-
stačujúcej podmienke tým, že bezpodmienečnú nemennost' bude pokladať za
špecifíckú formu nemennosti. pričom nevyhnutnost' sa v konečnom dosledku bude
pokladat' za nemennú postupnost'. Ako tieto citáty ukazujú, aj Mill zjavne zly hal.
Bezpodmienečnosť treba chápat' pomocou kontrafaktuálnych kondicionálov, lebo
implikuje, že udalost' C, ktorá je pričinou udalosti E, by naďalej sposobovala E, aj
keby.m ostatné veci zmenili. Ak jedcnie vyváženej diéty je príčinou dobrej pleti,
bude nielen vždy sposobovat' dobru plet', ale bude to robiť "bez ohradu na čokoľ-
vek, čo možeme predpokladať o ostatných veciach". Prečo, možeme sa spýtat', by
tomu tak malo byť, ak nie je nevyhnutné spojenie medzi pričinou a účinkom? Nao-
zaj, ak možeme použil' terminológiu možných svetov, bezpodmienečná nemennosť
je nemennost' vo všetkých možných svetoch (v špecificky vymedzenej podmnoži-
ne všetkých možných svetov), ČD sa pokladalo za prijateľnú interpretáciu lockov-
skej nevyhnutnosti, ako uvidíme neskor.
To. že Mill neudržal ducha svojej analýzy založenej na nemennosti, má svoje
paralely s Humom, lebo obaja pokladajú za nevyhnutné prekročil' obyčajné ne-
mennosti smerom ku kontrafaktuálnym kondicionálom. To isté platí o poslednom
humovcovi, naktorého sa pozriem, o súčasnom filozofovi J. L Mackiem, u ktorého
sa tento krok spája s ďalšou chybou, ktoru sme našli v Humovom chápaní.
V stan nazvanej "Causes and Conditions" ("Pričiny a podmienky") Mackie ana-
lyzuje tvrdenie "A zapríčinilo B" sposobom. ktorý do vel'kej miery závisí od Millo-
vej práce. hoci sa do nej odkláňa vo významných smeroch. Podľa tejto analýzy
tvrdenÍm .,A zapričinilo B" zvyčajne nemienime to, že A bolo postačujúcou pod-
mienkou, nevyhnutnou podmienkou alebo dokonca postačujúcou a nevyhnutnou
podmienkou B. Mienime skor nieČD komplikovanejšie: "takzvaná pričina je... ne-
postačujúca [in.mfficient], ale nevyhnutná [neeesswr] súčasl' podmienky, ktorá
sama nie je nevyhnutná [unneeessary], ale je postačujúca [sufficient] pre daný
výsledok."74 Zo zrejmých dovodov to Mackie skracuje na "INUS podmienku"
'.' J. s. Mill, op. cit., s. 222.
74 J. L Mackie, "Causes and Condilions". Ameriean Philosophieal Quarterly, zv. 2, /965.-
znovu rydané in: E. Sosa (zost.), Causation and Conditionals. Oxford University P,'ess. /975.
76
a ilustruje ju jednodu(, hým príkladom skratu, ktorý zapričinil požiar. Skrat je INUS
podmienkou. lebo v kombinácii s inými faktormi (niektoré z ni h m žu by:
v Millovom duchu negatívne) spOsobuje požiar. hOCl sám by 10 nedokazal, a Jestvu]u
iné sposoby, ako bypožiar mohol vzniknúl'. Č je zaují navé, táto a alt im i uje.
že kauzálne tvrdenia nešpecifíkujú, aké ďalšle podmlenky sa podlel alI na ucmku,
iba predpokladajú, že nastali. .
Toto vysvetJenie založené na INU S podmienke predstavuje základ Mackleho
prístupu ku kauzálnemu posobeniu v tejto stati a ponúka ho opat' vo sv jej zložitej
a domyselnej knihe The Cement of the Vniverse (Spojivo vesmíru).15 J:Ilavnou
inováciou v knihe je však nehumovské vysvetlenie kauzálneho jazyka: pOJmu ka.u-
zálneho p6sobenia. ktorým narábame, v protiklade k vysvetleniu kauzahty, ako.exls-
tuje v objektoch vo svete. Podl'a Mackieho analýza založená na INU S pod l1 n e
teraz primerane rekonštruuje naše kauzálne tvrdenie len v.tedy, keď za edle meco
viac než komplexné pravidelnosti. To, že A je lNUS podmlenkou B, sa mterpretuje
v kontrafaktuálnom zmysle - teda B by nenastalo za takých okolností, keby sa
A nevyskytlo. "Nevyhnutné" a "postačujúce" podmienky tu nadobúdajú i ý zmy-
sel, než majú naše technické termíny. a analýza založená na. INU S podmle.nke sa
svojím významo m stala viac lockovská než humovská. Mackleho vysvetleme kon
trafaktuálnych implikácÍí kauzáJnych tvrdení má vel'kú vnútomú hodnotu a lockov l
sa z neho možu učit', ale predstavuje typické zrútenÍe humovských analýz. Mackle
čelí tomu istému problému, na ktorý narazil Rume, že teória poskytuje jedno vy-
svetlenie nášho pojmu kauzálneho posobenia a iné vysvetlenie, založené n čiste
nemennosti, týkajúce sa objektov vo svete; tento rozdiel medzÍ našimi po]maml
a tým. o čomsú, sadá veľmi ťažkoudržať.
3. Moderná lockovská teória
Videli sme že humovci sú rýchlo nútení 711viest' do svojho vysvetlenia prvok, ktorý
je cudzí icl zámcrom týkajúcim sa nemennosti, takže sa musím,e pozriel' n locko -
skú alternatívu. Humovi a jeho prívržencom som venoval dost pozornostI, pretoze
bremeno d6kazu musí byť na jeho strane, ked'že vel'ká časť filozofického sveta bola
presvedčená, že kauzálne p6sobenie zahfňa reálne nevyhnutné spojenie, nech to
znamená ČDkol'vek. V skutočnosti podfa niektorých filozof ov, vrátane Kanta, kto-
rého teória prirody umiestňuje problém kauzálneho p6sobenia do centra filozofie,
tento fakt ukazuje, že pojem prÍčiny nemožno odvodil' zo skúsenosti. Títo filozofi
by otvorene odmietli Humov empiricizmus. . ,. ,
Preto sa teraz pozrieme na súčasný pokus vypracovat' lockovsku teo zalo en
na nevyhnutnosti, ale najprv sa spýtajme, či Locke lepšie uspel neZ Jeho nvah
75 .I. L. Mackie, Tbe Cement of tbc Universe, Oxford Unive7'si/}' Press, /974.
77
pre myslenie humovcov, ako je napríklad pohybujúca sa biliardová gufa, ktorá
narazí do druhcj gulc, a tak sposobíjej pohyb. O jednotlivinách sa predpokladá, že
majú určité kauzálne sily a schopnosti. t. j. majú dispozicic, ktoré sa prcjavujú za
roznych okolností. a treba ich vysvetlil' pomocou povahy alebo rcálnej esencic
rýchto jednotlivín. Napríklad kus medi sa roztiahne, ked' sa zahreje, a bude viesť
elektrinu, keď budc pod napatím; pohár kyseliny sírovej popáli kožu a lakmusový
papierik očervenie. Takéto dispozičné vlastnosti sú ich silami a schopnosl'amí. tre-
ba ich vysvetlil' pomocou reálnych konštitúcií vplývajúcich a ovplyvňovaných
jcdnotJivín. Napokon, teória vkladá nevyhnutnosl', ktorá podrajej autorov charak-
terizuje kauzalitu, do vzt'ahu medzi (i) povahujednotliviny a príležitosl' realizovať
jednu zo svojich síl (alebo schopností) a (ii) prejav danej sily (alebo schopnosti).
Stručnejšie. prírodná nevyhnutnosl' dáva do vzl'ahu povahy a sily: niečo s danou
povahou musí prejavil' túto reakciu za relevantných okolností podobnc, ako nicčo
s konštitúciou mcdi musí viesl' elektrinu.
Mohli by sme povedať, že pre Harrého a Maddena kauzálne posobenic je v prvom
rade vzt'ah medzi povahou a dispozičnou sílou jcdnotliviny, pomocou ktorej si jej
povaha vynucuje alcbo zapríčiňuje danú silu; kauzálne pOsobenie je v odvodenom
zmysle vzťah medzi povahou jcdnotliviny a udalosl' ou prejavujúcou silu, podfa kto-
rého si jednotlivina v danom prostredí na základe svojcj povahy vynucuje alebo
zapríčiňuje udalost'. V oboch prípadoch vidiel' výrazný odklon od vtičšiny súčas-
ných humovcov, ktorí kauzálne pósobenie chápu ako spájanie udalostí v tom zmysle,
že ncjaká jedna udalosl' je príčinou inej súčasnej alebo ncskoršcj udalosti Výhodu ich
lockovskej teórie by Harré a Madden mohli vidieť v tom, že veda jednoducho chce
vysvetlil' udalosti pomocou nájdenia vnútomého mechanizmu sveta, na základe skú-
mania reálnej esencie jednotJivín. Navyše vedec beŽlle hfadá príčiny nie tejto či
tamtej konkrétnej udalosti, ale typov udalostÍ, lebo chce vedieť, prečo meď vedie
elektrinu a prečo kyselina sírováje žieravá; hfadá preto reálne esencie veci.
Všetka evidencia však nie je na strane lockovcov. Nie vždy hl'adáme vysvetlenie
typov udalostí, hoci naše vysvetlenia musia slúžiť ako vzor iným prípadom, lebo
často chceme napríklad vediet', prečo brzda zlyhala alebo prečo Vezuv vybuchol
roku 1978. Hl'adáme nejakú takú udalost', ako je napríklad preseknutie hadičky
alebo rýchly nárast tlak-u plynu, ktoré sú zodpovedné za tieto následky. Takisto
platí, že vo všednom živote sa takéto prípady bežne nedostanú na povrch vecÍ
a priamo nezahmajú reálne esencie daných materiálov. Veda však má tento ďalšÍ
závazok; napriek tomu dokonca aj tu je zjavné, že kauzálne posobenie sa najčastej-
šie pokladá za spojivo udalo sti s udalost'ou, hOCI samo spojivo je dosledkom reál-
nych esencií veci. BeŽlle hovoríme o zahrievanÍ medi (to je udalosl'), ktorá zapríčiní
jcj rozt'ahovanie, nie o reálnej povahe medi zapríčiňujúcej rozt'ahovanie, keď sa
med' zahreje. Jazyk vedy azda viac ovplyvnil Hume neŽ Locke.
v špecifik cii argum tov kauz lneho vzt'ahu. Príčiny sú pre Locka substancic: čo by
vsak podla neho malt substancle byt'? Na výber máme druhy látky (napríklad zlato
alebo ohcň) a jednotlivé prípady alebo vzorky takýchto druhov (kusy zlata, jednotlivé
ohnc . ktoré nazývame ,je otliviny" - inými slovami, Aristotelove druhé a prvé sub-
tancle. V prospec dema, ž: Locke al na m sli hy, možno argumentoval' tým,
z: ch en:e VYSV t lt. Javy n základe mIkroskopIckých vlastností hmoty spoločných
vsetlJ'lllJednot1ivmam daneho druhu, a tým mal Locke na mysli, zdá sn, rcálnu esenciu
ubs ncií_ a druhe stran: ovorí o sile a teda kauzálnej účinnosti vole; neodlišujú sa
zclanta svoJou uzal u uCl.nnosl'ou? Ked' ako pravý lockovský názor uprednostní-
me druhy pred Jednothvma.nu, nad'alej čelíme otázke, či má na mysli substancie identi-
fikované pomocou ich reálnych alebo nominálnych esencií. Ako sme videli v tretej
kapi e, podl'a neho azy vedy označujú substancie na základe ich nominálnych
sencll- v ou nereferujeme (ako by sme povedali) na H 2 0, ale na bezfarebnú kvapa-
hnu b.e chutI, kt?r má také a také ďa1šie vlastnosti - a teda by sme zrejmc malí vybrať
druhu mterpretaclU, no povod kauzálneho posobenia chce evidentne umiestnit'
do rimámych kvalit substancií, ktoré tvoria ich reálne esencie.
U in y ú pre Lock buď.substanciami, alebo kvalitami substancií. Čoje zaují-
m ve, me su udalo t'aml, hOCI. l záleží na tom, či ho interpretujeme tak, že účinky
chape ako stvoreme alebo zmcenle substancií, alebo zmenu ich kvalit. Jeden druh
k álneho pos?benia, re kto1 sa Lockova terminológia hodí celkom dobre,je to,
z laď: ktoreho napnklad .mikroštruktúra soli kauzálne zodpovedá za jej vlastnú
speclficku chul' a podobu, aj za to, že vylepšuje chuť jedla alebo sa rozpúšťa vo
vode. Zdá sa dostatočne jasné, že substancie sú účinkami vzhľadom na ich nomi-
nálne esencie a kvality, ktoré sú účinkami, sú pozorovateľné, lebo sily, na ktoré
L e refer:u:l , produkujú pozorovatel'né zmeny. Tu je Locke najtesnejšie spatý so
svoJlmempmclzmom.
Silnú námietku voči humovskému názoru založenom na pravidelnosti ach ne-
dávno sformulovali R. Harré a E. H. Madden. 76 Táto teória vďačí za mnohé Locko-
vým :šli nkam, najma r zlíšeniu reáln ch esenciÍ substancií od ich nominálnych
esenCll, Je r zprac?va a pom rne d.etall e; tvrdí sa, že vyhovuje ako skutočnej
vedeckeJ praxI, tak aj skusenostl, ako JU chape zdravý rozum.
Centrálnym pojmom Harrého a Maddenovej teórie je pojem "silnej jednotlivi-
ny" aše bežné ko ie vo svete a. vede sa podl'a nich týka práve takýchto jed-
oth;m. , eď roz sIam . o kauzahte a konaní", píšu, "ide o také predstavy, ako je
Jama rastlma. ktora Sl preblJa cestu hore za svetlom, ako je pulzujúci, vzdúvajúci sa
pohyb protoplazmy v amébe: m To silne kontrastuje s príkladmi, ktoré sú typické
76 R. Harré -- E- H. Madden. Causa\ Powers, Blackwell. Oxford. /975.
" Ibid., s. 7. -
79
78
da na}vačšou ;ýhod u, kto Harré a Madden uvádzajú v prospech vysvet-
lema a zalneh.o poso?ema na zaklade nevyhnutnosti, je eliminácia zvláštneho
problem mduk le: Z umova práca tak.vyzdvihla. Jedným z "ústredných pilie-
r v h ovske] teone ]e Humovo tvrdeme, že v princípe nie je spor medzi tvrde-
mm, ze udalost' nastala, a popretím, že jej dósledok nasledoval' Harré a Madd
eria. že ich teória to jednoducho vyvracia, ked' ukazuje, kde' je spor. Problé:
md cl , pro lém, prečo tvrdil', že bud cnosť by sa mala podobať minulosti, je
pod a lch do ledkom um?vh tvr ema: toto tvrdenie implikuje kontingentné
Sp ]enle me l povahaml,a slla.ml, takže zmenu v behu prírody nemožno vysvetliť
m od o anlm sa na kauzalne sIly, anI odvolaním sa na zmeny v povahách samých
]ednotllvm. Hum v problém však nezmizne, keď prijmeme Lockovu teóriu založcnú
na n:vyhnut o tt. Pro_blé indukcie je problémom nášho poznania sveta aj sveta
sameho, a t ona alo ena na nevyhnutnosti neumožňuje I'ahšie získať poznanie.
Doko ca a] ked pn]meme nevyhnutné kauzálne spojenia, je aposterióme
a kon mgentné, ktoré z nich existuje, a bude otvorené, či sme ich správne identifi-
k vah. o m žno pokladat' za dosledok skutočnosti, že hoci nevyhnutnost' preko-
nava u?1V lnosť al pravid lnost', napriek tomu ju obsahuje. Harré a Madden
nep plera]U toto spo]eme, tvrdm však, že kauzálna nevyhnutnosl' je niečo. čo
mozn p.ozo ova '. Ak ;šak ne yhnutnosl' i plikuje pravidelnosl', ako móžepozo-
rovame lba ]edneho pnpadu vlesť ku kauzalnemu poznaniu? V skutočnosti sa im
nepodarilo formuloval' argument v prospech lockovského prístupu na základe
Humovho problému indukcie.
. S t mto n dostatko sa však spája významný príspevok Harrého a Maddena.
Vldeh sme, ze Locke a] Hume spájali poznanie skutočnej konštitúcie hmoty so
sch pnost'ou aprióme predikova ', aké účinky musí mat'. Ako, muselo sa im zdat',
by Sl C mohlo vynucovať E. ak mečo v C neumožnilo predvídať E ako nevyhnut-
ný dosledok? Harré a Madden, naopak, pokladajú spojenie povaha - sila za ne-
vy utné, ale aposterióme, niečo, čo možno objavil' experimentom. Zdá sa že to
lepšle vyhovuje našej explanačnej praxi vo vede než Lockovo vysvetleni: lebo
neo akávame, že naše teórie mikroskopickej povahy hmoty budú mat' za ásle-
dok ] , ktoré majú vysvetl'ovat': tavenie pevných látok vysvetI'ujeme na zákla-
de urcIteho druhu molekulárneho usporiadania; takéto usporiadanie by však rahko
mohlo mať c l o opačný účinok. V tom majú Harré a Madden výhodu pred
o kom, vzmka ak ter skutočné nebezpečenstvo, že ich nevyhnutnému spo-
Jemu nezostala zladna uloha, ktorú by hralo. Ak takto odstránia archaick .
a nešt'as ný ná rh aprió ej ve y, ktorý Locke začlenil do svojej filozofie, nev;
hnutnost kauzalneho posobema sa nevysvetJí a stane sa izolovaným prvkom
78 lbid. s. 44.
80
v našej metafyzikc. Ak takýto pojem má mať nejaký jasný obsah, treba sa pokúsiť
odstrániť tento stav veci, prinajhoršom tak, že nevyhnutnost' kauzálneho póso-
benia sa spojí s kontrafaktuálnymi kondicionálmi v podobe, aku navrhol Mackie.
III. Kauzálne posobenie a kontrafaktuálny kondicionál
,
1. Kontrafaktuály: problém
Už som naznačil, že neúspech skrz-naskrz humovského chápania kauzálneho poso-
benia, ktoré je 71110žené na pravidelnosti, nevyhnutne vedie k problému kontrafak-
tuálnych kondicionálov. Podl'a Humovej vel'mi netypickej tretej definície, tvrdit',
že C je príčinou E, znamená tvrdit', že ak by C nenastalo (v rozpore s faktmi), ani E by
nenastalo. V prístupe ku kauzálnemu p6sobeniu, ktoré vychádza z kauzálnych síl,
funguje to isté spojenie medzi silnými jednotlivinami a tým, čo by sa stalo, keby
okolnosti boli iné. Dispozičné vlastnosti, ktoré nepochybne v prírode existujú. samy
vyžadujú zavedenie kontrafaktuálnych hypotetických tvrdeni: napriklad povedat'
o kuse skla, že je krehké, znamená povedat' (aspoň čiastočne), že keby sme doň
silnejšie narazili, rozbilo by sa. Samozrejme, podstatnou súčast'ou každého pokusu
objasnit', čím by nevyhnutnost' v prírode mala byt', bude odvolávanie sa na takéto
kontrafaktuály.
Najjednoduchšie a teda intuitívne najprít'ažlivejšie chápanie kontrafaktuálov
nedávno prijal, okrem iných, aj J. L. Mackie. 79 Kontrafaktuál "Ak by kengury nc-
mali chvost, prevrátili by sa" je v skutočnosti skrátenou formou argumentu, ktorý
začína kontrafaktuálnym predpokladom "Kengury nemajú chvost", a na základe
iných predpokladov o relevantných prírodných zákonoch vedie k záveru "Kengu-
ry sa prevrátia". Kontrafaktuály sú platné alebo neplatné, nie pravdivé alebo ne-
pravdivé; ukazuje sa, že pojem kauzálneho p6sobenia skryto odkazuje na intencio-
nálne činnosti predpokladania a argumentovania. Ako sme už poznamenali, Mackie
chce vrazit' klin medzi tento pojem kauzálneho posobenia a druhý pojem, pojem
pravidelnosti, pričom pojem pravidelnosti podl'a neho fakticky vyhovuje realite.
Na hlavný problém, ktorý s tým súvisí, poukážcm v poslednej kapitole, teraz iba
poznamenám, že nijako sa to nedotkne Mackieho vysvetlenia kontrafaktuálov.
Prirodzene, Mackieho teória nie je bez problémov, tie však nie sú neprekonatel'-
né. Hlavným z nich je to, že treba objasnil', čo sú "relevantné prírodné zákony",
ktoré spolu s antecedentom kontrafaktuálu budú mat' za následok konzekvent.
Konkrétne, teória musí pri jatel'ne vysvetliť, ako vyberáme tieto zákony; tu sa bude
odkazovat' na spoločné predpoklady hovorcov a adresátov, ktorí navrhujú
------------
" 1. L Mackie. Thc Cemenl of lhe Universe.
81
a posudzujú daný kontrafaktuál- predpokladané .,relevantné zákony" zrejme nie
sú iba (alebo dokonca ani) pravdivými prírodnými zákonmi, ale zákon i, ktoré
účastníci rozhovoru pokladajú za pravdivé. Po druhé, teória musí vysvetliť zvlá-
štnu skutočnost', že dokážeme akceptovať kontráme kontrafaktuály: nielen može-
me súhlasit' s hypotetickým tvrdením "Ak by kengury nemali chvost, prevrátili by
sa", ale súčasne možeme akceptovat' tvrdenie "Ak by kengury nemali chvost, ne-
prevróti/i by sa", lebo predpokladáme, že matka príroda mohla nejako inak riešiť
problém rovnováhy. Po tretie, ked'že mnoho antecedentov v kontrafaktuáloch už
je v konflikte aspoň s jedným pravdivým prírodným zákonom, "re1evanmé prírod-
né zákony", ktoré uvažujeme spolu s antecedentmi, musia explicitne vylučovat'
niektoré. ktoré pokladáme za pravdivé. Súhlasíme napríklad s hypotetickými tvrde-
niami, ktoré začínajú "Ak by med' neviedla elektrinu. ..", "Ak by sa ideálne plyny
neriadiJi Charlesovým zákonom. .." atd'.; keby sa tieto antccedenty skombinovali
so všetkými zákonmi, ktoré pokladáme za pravdivé, doslovne by sme mohli odvo-
dit' akýkoYvek záver: podl'a klasickej dvojhodnotovej logiky vyplýva z kontmdikcie
čokoJ'vek.
Nezdá sn.. že Mackieho teória by sa nevedcla vyrovnať s týmito a inými problé-
mami, ktoré formulovali jeho kritici. Napríklad. teóriu možno ľahko prispOsobiť
tomu, že dosledky bežne nevyplývajú z antecedentov kontrafaktuálov doplne-
ných iba o predpokladané prírodné zákony, ale treba predpokladať aj určité fakty,
ktoré nie sú všeobecné - v hypotetických tvrdeniach o kengurách sa predpokladá,
že platí gravitácia. Teória v tejto podobe bude nanajvýš narábať s kontrafaktuálmi
ktoré nie sú súčast'ou komplikovanejších vetných konštrukciÍ, teda nie sú napríklad
antecedentmi komplikovanejších hypotetických viet. Takto možno prirodzene vy-
riešit' všctky tieto problémy a Mackieho teóriu teda možno akceptovať ako prija-
tel'né vysvetlenie kontrafaktuálnych implikáciÍ nášho kauzálneho myslenia. Kon-
krétne nemusíme predpokladat', že táto časť nášho myslenia a hovorenia o realite
nás zavazuje k viere v existenciu možných svetov.
2. Moderná Lewisova analýza
Lewisova kniha Counterfactuals (Kontrafaktuóly)80 rozširuje súčasnú prácu
v sémantike intenzionálnej logiky, čo je prístup, ktorý interpretuje operátory ne-
vyhnutnosti pomocou možných svetov. Lewis sa zaujíma u výrokovú spojku "ak....
tak... ", ktorá sa vyskytuje špeciá1ne v kontrafaktuálnych kondicionáloch a zavádza
ju v kontexte (teraz štandardnej) sémantiky možných svetov pre modálne výrazy
vo všeobecnosti. Preto sa striktné kondicionály definujú ako materiálne kondicio-
nály, pred ktor)'mi je umiestnený nejaký operátor nevyhnutnosti (napríklad O( f g»
"" D. Lewi.l', Countcrfactuals, Blackwell. G.iford, 1973.
82
ti
a kontrafaktuály sa im podobajú aj nepodobajú. Ticto technické záležitosti možu
byt' vnútome zaujímavé, každý filozofický záujem sa však orientuje na explallačnú
silu prístupu vo vzt'ahu k nášmu mysleniu a hovoreniu o kauzálnych vzfahoch
medzi vecami vo svete; ak ide o toto,je dóvod na pesimizmus. Sémantika možných
svetov dokáže 7jednotit' celú paletu jazykových foriem, ale pre mnohých pojde
o ..úspech" s pochybnou hodnotou. Tí, ktorým 5a neprotiví takýto technický prí-
stup k filozofii, možu však spochybniť ústrcdný bod, okolo ktorého sa táto teória
točí, keďže možné svety nie sú filozoficky transparentné entity.
Aby sme sa pozIel i na konkrétny priklad, kontrafaktuál "Ak by kengury nemali
chvost, prevrátili by sa" sa pokladá za pravdivý za podmienky, že kcngury bez
chvosta sa naozaj prevrhnú v tých možnýeh svetoch. ktoré sú najbliž.šie k nášmu
svetu. Všeobecnejšie, analýza vyzerá nasledovne. Náš svet je len jedným z množstva
možných svetov (skutočným svetom) a v r6znych stupňoch sa podobá každému
z ostatných možných svetov. Neskutočné svety si možno predstavit' tak, že sú
usporiadané do systému koncentrických gú1', kde stredomje skutočný svet, pričom
každá gu1'a, ktorá sa viac vzďaluje od stredu, obsahuje svety, ktoré sa celkovo
menej podobajú nášmu svetu než svety v predchádzajúcej guli. Kontrafaktuál-
veta formy "Ak by platilo, že f, potom by platilo, že g", ktorú Lewis zapisuje ako
f [}> g -je pravdivý o (alebo v) našom svete za podmienky, že vo všetkých najbliž-
šÍch svetoch, v ktorých platí antecedent (v najmenšej guli, ktorá pripúšťa antece-
dent), platí konzekvent. Ešte úplnejšie analýza vyzerá takto: fG> gje pravdivý vo
svete i (podYa systému gulí S) vtedy a len vtedy, keď buď 1. žiadny svet, kde platí
f, nepatrí do žiadnej guli s zo systému S, alebo 2. nejaká guYa s zo systému S obsahuje
aspoň jeden svet, kde platí f, a f gplatí v každom svete v S.81
Lewisov prístup ku kontrafaktuálom založený na možných svetoch sa v mnohých
aspektoch dá porovnat' s teóriou, ktorú rozpracoval Stalnaker,82 hod má pred ňou
výhodu v tom, že nepredpokladá existenciu najbližšieho možného sveta. Hlavným
rivalom tohto prístupu je teória (alebo rodina teórií), ktoré Lewis nazýva "metalin-
gvistickými", a reprezentuje ju Mackieho vysvetlenie, o ktorom sme sa už zmienili;
podl'a metalingvistického chápania hypotetické tvrdenie fD+ gje pravdi vé (alebo
podfa Mackieho verzie platné), ak sú k dispozícii vhodné premisy, ktoré spolu s f
umožňujú odvodiť g.
Lewis berie tohto rivala vážne, a to dokonca do takej miery, že rivalitu sa pokúša
odstrániť tak, že zo svojej analýzy odvodzuje verziu konkurenčnej teórie. To je
podl'a mňa jeden zo slabých bodov jeho knihy, nie iba preto, že má sklon zatemňo-
., Ibid., .1'. 16.
" Pozri R. C Stalnoke,; "A Theory of Conditiona/.I'''. in. N. Rescher (zost.), Studies in Loglcal
Theory, Blackwell. Oxford, 1968; znovu vydané in: E. Sma, op. cit.
83
vat' rozdiely medzj prístupmi, ale aj preto, že zahÍŤla podivné chápanie pojmu "spo-
ločnej udržatel'nosti".83 Podl'a metalingvistického chápania "vhodné premisy" musia
byt' udržatel'né spoločne s f, 1. j. nebudú vyvrátené, ak f bude pravdivé; podl'a
Lewísovej definície h je však spoločne udržatel'né s f vo svete i iba vtedy. ked'
nejaký svet, kde platí f, je bližšie k i než l'ubovol'ný svet, kde platí -ho To je faktické
nepochopenie.
Pokial' ide () rozdiely, tie možno vidíeť v prvom rade v tom, že z hl'adiska meta-
lingvistického teoretika by Lewis pri posudzovaní kontrafaktuálu zaviedol irele-
vantné úvahy. Lewis vyžaduje, aby nejaký svet, kde platí f.g, sa celkovo viac
podobal nášmu svetu než l'ubovol'ný svet, kde platí f. -g, ak fu. gje pravdivé, a to
vyžaduje, aby sa zobrali do úvahy všetky črty týchto svetov; pre porovnanie, ked'
zoberieme ako príklad kontrafaktuál, ktorý podporujú zákony. konkurenčné chápa-
nic vyžaduje zváženie len tých čit nášho sveta, ktoré sa špecificky týkajú možných
spojení medzi charakteristikami spomenutými v fa g. Po druhé, konkurenčné teórie
možu pripísat' rozne pravdivostné hodnoty aspoň niektorým kontrafaktuálom. Svety,
ktoré sa odkláňajú od našich prírodných zákonov tým, že sa v nich vyskytuje neja-
ký malý čudný zázrak, sa mažu viac podobal' nášmu svetu než svety, ktoré nekom-
promisne majú na krku tieto zákony, ale vnútorne sa odlišujú v mnohých jednotli-
vých faktoch; za týchto podmienok by Lewisova teória pripustila, aby zázraky
zničili práve tie vázby medzi antecedentnými a konzekventnými charakteristikami,
ktoré podl'a konkurenčnej teórie stanovujú kontrafaktuálne spojenie.
Druhý najzákladnejší pojem tohto chápania (po pojme možných svetov) je po-
jem porovnatel'nej podobnosti, o ktorom Lewis píše zaujímavo a presvedčivo. Aj
tento pojem možno napadnút' ako vágny, hoci je vágny v "dobre pochopenom
zmysle". Kontrafaktuály sú navyše takisto nepopieratel'ne vágne vo svojich prav-
divostných podmienkach. Píše: ..Celková podobnosť pozostáva z nespočetných
podobností a rozdielov v nespočetných aspektoch porovnávania, ktoré sú navzá-
jom vyvážené podJ'a relatÍvnej dOležitosti, ktoré pripisujeme týmto aspektom po-
rovnávania." Jedno usporiadanie gulí okolo sveta i predstavuje iba jedno celkové
určenie podobnosti, na základe ktorého f [}> g možno posúdiť ako pravdivé; iné
prípustné usporiadanie by mohlo urobit' fu. g v i nepravdivým - tak by to však
malo byt'. Nie všetky usporiadania sú prípustné, žiadne z nich však nie je závazné.
Takto Lewis chápe "sémantickú nedeterminovanosť" či ..pragmatickú dvojznač-
nosť" kontrafaktuálov, ako sa to rozne nazývalo.
Dva dasledky Lewisovej analýzy si zasluhujú osobitný komentár. Ak je f nemož-
né, fu. gje automaticky pravdivé pre l'ubovol'né g.84 To je nešťastný dosledok,
ked'že vysvetlenie kontrafaktuálov by mala rozlišil' (aku to my robíme) to, čo ne-
možné antecedenty kontrafaktuálne implikujú, od toho, čo takto neimplikujú. ..Ak
by obsahom tejto nádoby bol ideálny plyn, riadil by sa Boylovým zákonom" - to je
príklad, ktorý možeme uprednostňovat', aj keby nemal existoval' práve tak, ako
neexistujú plochy. ktoré nekladú odpor, ani dokonale pružné telesá. lný významný
dosledok spočíva v tom. že f [}> g je pravdivé, dk f aj g sú pravdivé. ss s čím by
metalingvistický rival oprávnene polemizoval. Pomerne jednoduchá moditlkácia
teórie by však možno eliminovala oba tieto dosledky, takže by bolo nespravodlivé
odmietat' ju íba na základe nich.
Ked' prejdeme k ústrednému a najzákladnejšiemu pojmu, pojmu možných sve-
tov, Lewis hovorí:
Rozhodne nestotožňujem možné svety s váženými jazykovými entitami; oprávnenc
pokladám možné svety za vážené entity. Keď sa hlásim k realizmu v otázke mož-
ných svetov. chcem. aby ste ma brali doslovne. Možné svety sú tým. čím sú, a nic
nicčÍm iným. Keby sa ma spýtali. čím sú. nemožem dať taký druh odpovede, aký
zrejme očakáva autor otázky, teda návrh. ako rcdukovať možné svety na niečo iné.
Móžem ho iba požiadať. aby pripustil, že vie. akého druhu vcci je náš aktuálny svct,
a potom vysvetlím, že ostatné svety sú ďalšími vecami {OhlO druhu. ktoré sa nelÍšia
druhovo. ale iba tým. čo sa v nich dejc. Náš skutocný svct je iba jedným svetom
spomedzi iných. Nazývame ho skutočným svetom nic preto. že sa od všetkých
ostatných druhovo liši, ale preto. že ide o svet. ktorý obývame. 86
Lewis prijíma silný realistický prístup k možným svetom, pričom d'aleko prekračuje
stanovisko, ktoré - ako sme videli - zaujal Kripke. Pre váčšinu filozof ov by analýza
kontrafaktuálov založená na možných svetoch mohla byt' prijatel'ná ako dočasné
vysvetleníe, po ktorom by mala nasledovat' reduktívna analýza - povedzme a
základe množiny viet alebo (ako navrhol Mackie) na základe predpokladama
a argumentovania. Lewis je neústupčivý: možné svety sú viac než iba primitívnym
pojmomjeho analýzy - sú neredukovateľné, "oprávnene vážené entity". Hoci sú
metafyzicky podozrivé zo známych dovodov, ako je nejasnosť alebo úspornos ',
Lewis smelo obhajuje svoj realizmus, ked' ho pokladá za ospravedlniteľný, lebo Je
iba kvantitatívne a nie kvalitatívne neúsporný. "Už veríte v náš skutočný svet",
píše, "žiadam vás iba, aby ste verili vo viacero veci tohto druhu, nie vo veci nejaké-
ho iného druhu".87
Jeden problém. na ktorý však takýto názor narazí. sa týka obyvatel'ov týchto
iných svetov - sú totožní s obyvateľmi tohto sveta? Lewis naznačuje, že indivíduá
(ak nie všeobecniny) obývajú len jeden svet, ale majú náprotivky v iných svetoch, čo
XI lbíd.. s. 57.
84 lbíd.. s. 24.
.. (bíd., s. 26.
R6 lbíd.. .,. 85.
87 lbid.. s. 87.
85
84
je návrh, ktorý opát' možno kritizovat' ako neúsporný. Navyšc, keby sme pripustili
možné svcty, ako by smc mohli uprieť cxistenciu nemožným svetom? Lewis píše:
Verím, že existujú možné svcty odlišné od sveta, ktorý náhodou obývame. Ak treba
argument. znel by: Nie je sporné, že veei by sa mohli mať inak, než sa majú. Verím,
spolu s vami, že veei by sa mohli mať inak nespočetn)'mi spósobmi. ČO to však
znamená? Bežný jazyk pripúšt'a parafrázu: existuje mnoho spósobov, ako by sa veci
mohli mať, okrem toho, ako sa majú... Keď bericm tÚto parafrázu doslovne. verím
teda v existeneiu entít, ktoré možno nazývať .,spósoby. aka by sa veei mohli maf".
Dávam prcdnosť označeniu .,možné svety".88
Vcrím však, spolu s vami, ŽC je mnoho sp6sobov, ako by sa veci nemohli mať;
nemohlo by napríklad platit', že na tomto stole sa nachádzajú dve ceruzky a súčasnc
mcnej ako dve ceruzky, žc ak platia súčasné prírodné zákony a ostatné relevantné
podmienky, kcngury by mohli zostat' stát', ak by nemali chvosty atď. Zdá sa teda, že
máme tie isté dovody veril' v nemožné svety ako v možné svety a proklamovaná
úspornost' hypotézy možných svetov je opať ohrozená.
Skutočný problém s možnými svetrni jc však v tom, ŽC vysvetlenie nášho nará-
bania s kontrafaktuálnymi tvrdeniami ich nepotrcbuje, a teda ich netreba pri opiso-
vaní kauzálnej kategóric. Výhody, ktoré plynú z ich zavcdenia. súvisia lcn s ich
spomínanou schopnost'ou zjednocovat' inak roznorodú paletu jazykových foriem,
ktoré ukazuje sémantika možných svetov intenzionálnej logiky. Inými slovami,
z pohťadu kategoriálneho opisu nemáme d6vod uznával' existcnciu možných svc-
tov, lebo konkurenčné chápanic kontrafaktuálov založené na predpokladaní (čoje
aktivita, ktorej existencia je nepopierateťná) sa dostatočne ncvyvrátilo. Možné
svety fungujú ako užitočný zjednocujúci nástroj v intenzionálnej logike, nic ako
črta nášho skutoČllého kauzálneho myslcnia a hovorenia. A žiadnc nemožné svety
skutočne neexistujú, hoci existujú sposoby, ako by sa veci nemohli mať. Zdá sa, že
to možno pochopil', keď sa odvolámc na činnosť predpokladania.
"" lbid. s. 84.
86
S.kapitola: Priestor a čas
I. Jednotliviny a časopriestorovosť
Mojc chápanic jednotlivín alcbo "prvých substancií", ako ich n zý al Aristotcles:
som formuloval v dvoch častiach. Po prvé, jednotliviny sa odhšujú od vlastnostI
v tom, že ich nemožno o ničom predikovat', ale vždy sa vyskytujú iba na sub ekto-
vej pozícii v propozÍcii. To som prcvzal z Aristotelových prác, alc ncvysvethl so
špecifickú individualitu či nezávisl existenciu jed ot i;í?: pre o so , po :
doplnil: jednotliviny majú na rozdIe1 od vlastnostI krltena Identity. Tle o k ltena
pozostávajú na jednej strane z kritérií individua1izácie, pomoc ou kt rych j U
jednotlivinu numericky odlišujeme od iných kva1itatívne ro nakýc j.cdnothvl ,
a na druhej strane z kritérií reidentit1kácic, na základe ktorýchjednothvmu spozna-
vame ako tú istújednotlivinu, s ktorou sme sastretli pri nejakej skoršcj prHežitosti.
V našej pojmovej schémc majú ústredné postavenie jednotliviny, ktoré sú fYzický-
mi objektmi. a už som poznamenal, žc iné jednotliviny sú v takom či onakom v hu
k fyzickým objektom. Kritériá idcntity fyzických objektov podsta c obsahuju IC
časopriestorovú existcnciu. Jcden stol sa numericky liši od iného kvahtatívne ro ke-
ho stola ak v tom istom čase sú na dvoch roznych micstach: jedcn stolje numcncky
totožný 'so stolom, s ktorým sme sa stretli už skor, a to dokonca aj na inou: mieste:
medzi jeho vtedajším a terajšímmiestom je rad priťahlých časopriestorovych pOZI U.
Pricstor a čas, miesta a časy, sú teda neoddelitel'nou súčasl'ou kritérií identity fyZiC-
kých objektov. Preto sů súčasťou aj kritérií identity rubovornýchjed otlivÍn.89
Jedcn sposob, ako odhalit' spojenie medzi jednotlivinami a časopnestorov s ' ?U,
jc uznal', že jednotliviny sú vo svojej povahc nositel'mi vlas ost - v pro oZI lach
sa vyskytujú len ako subjekty, ktorým sa predikujú vlastnostI - a ze mnohe z tychto
vlastností nie sú iba unárne", ale vzťahové, ktoré navzájom spájajú dve alebo
viaceré jednotliviny. Napríklad Big Bcn je na juh od Bcn Nevis; "na jul1 od" c
bináma" vzfahová vlastnosť spájajúca dve jednothviny - Big Ben a Ben NevIs.
Bcn Ncvis jc starší ako Big Ben; "starší než" je ďalšia takáto vlastnosf spáj júca ie
isté dvc jednotliviny. Bitka o Hastings sa udiala medzi založením Ríma a obj.a ell1m
Amcriky; "ternárna" vzfahová vlastnosť "udiaf sa medzi" spája trijednothvmy (v
príklade sú nimi udalosti); atď. Jednotliviny majú k iným jednotlivinám vzfahy
roznych druhova "rádov" (unárne. binárnc, ternárne atď.).
XY Opiit' zo svojich úvah vylučujem Kpecificke entity, ktore sa nazývai ů čísla.
87
Vo štvrtej kapitole sme sa už pozreli na dóležitý druh vzťahu, vzt'ah kauzálneho
p6sobenia. V na';om svete a v našej pojmovej schéme sú rovnako významné pricsto-
rové a časové vzfahy. To je, pravda, dósledok toho, že v tomto svete a tejto sché-
me sú ústredné fYzické objekty. Zaujímavou črtou fyzických objektov je to, že
každý z nich je v priestorových a časových vzťahoch s každou inou jednotlivinou.
lnými slovami, medzi všetkými fYzickými objektmi sú časopriestorové vzťahy: všet-
ky takéto objekty majú svoje postavenie v jednom časopriestorovom rámci. Navy-
še, ked'že všetky ostatné jednotliviny možno takýrn či onakým spósobom dať do
vzfahu s nejakým fYzickým objektom - bolesf hlavy Johna Smitha je niečo, čo patrí
Johnovi Smithovi, fYzickému objektu, a patrÍ mu v konkrétnom čase - znamená to,
že o každej jednotlivine možno povedať. že je nejako začlenená do jedného časo-
priestorového rámca.
V našej pojmovej schéme priestor a čas teda vystupujú ako kategoriálne pojmy.
Tieto veci treba vysvetlif aspoň tak, aby bolo jasné ich spojenie s ostatnými kate-
góriami; v predchádzajúcom odseku som už naznačil všeobecné črty takéhoto
vysvetlenia. Jedna vec, o ktorej som ešte nerozhodol,je ich postavenie vzhfadom
na kategoriálne delenie na jednotliviny a vlastnosti, substancie a atribúty. Táto
otázka vobec nie je taká jednoduchá, ako by sa mohlo na prvý pohl'ad zdal'.
V skutočnosti je podl'a mňa úprimné povedať, že vačšina diskusií o povahe priesto-
ru a času, takých významných v dejinách filozofie, akosi odrážali neistotu práve
v tejto otázke. Mnohé z nich možno vnímať ako odraz základného predpokladu, že
priestor a čas sú či nie sú jednotlivinami.
V gréckej filozofIi sa priestor a čas v podstate chápali ako substancie,jednotlivi-
ny, a ich povaha sa zdala nesmierne ťažko postihnuterná. Azda sa predpokladalo,
že keby priestor a čas neboli vecami, neboli by ničím. O aké veci má však ísť? Podl'a
jednej možnosti, ktorú prijali niektori pytagorovi nasledovníci, priestor možno sto-
tožnif 50 vzduchom. Podra inej alternatívy bol priestor akousi nádobou, čo je
názor, ku ktorému sa hlásil Lukrécius a prijal ho Platón v Timaiovi. 90 Aj čas sa
pokladal za substanciu istého druhu, plynúcu rieku, alebo celok samého vesmíru
u pytagorovcov, čo je názor, ktorý Aristoteles nemilosrdne odmietol:
Sféra sveta sa zdala časom tým, ktori hovorili, že všetko je v čase a vo sfére bytia;
tento názor je však priliš naivný, a preto nebudeme skÚlllať nemožnosti, ktoré obsa-
huje. 91
'" O histórii filozoJie priestoru a času v gréckom mysleni pozri state J. J. C. Smarta "Spoce"
and ., Time ", in: P. Edwards (zost.), Encyc10pedia oť Philosophy. Collier Macmillan, London:
a dieta o gréckej filozofii v.feohecne. napriklad J. Burnet, Early Greek Philosophy, 3. vydallie,
Blaek. London, 1920.
9/ Arislo!eles, Fyzika. 4. kniha, s. 140. [Carr cituje preklad R. P. Hardieho aR. C. Gaya, in: W
D. Ross (zos!.), Thc Works oť Aristotlc. OxJord Umversity Press, /930. (POZIl. prekt.))
88
I
Í
Aristoteles tvrdil, že čas možno naj 1epšie pokladaf za atribút atribútov substancií.
mieru pohybov prvých substancií: je to "čislo pohybu so zretel'om na,prv'
a .neskoršic"'. Uvedomoval si aj akúsi hádanku. ktorá zrejme vedie k záveru, že čas
vóbec neexistuje:
Z toho. čo bude nasledovať, dalo by sa predpokladať. že čas alebo vóbec nejestvuje,
alebo ak jestvuje, tak iba ako čosi nevýrazné a nejasné. Jedna jeho časť hola a už nic je,
druhá bude a eštc nic je. Z týehto častí sa skladá... čas... Lenže to, čo je zložene::
z nesúena, nemóžc mať účast' najestvovaní. Okrem toho všetky častí každej delitcl'nej
veei _ alebo aspoň niektoré pokial' jc delitel'ná a jcstvuje. musia jestvovať; pokia!' však
ide o časti času, jedny už boli. druhé iha budú, ani jcdna z nich nie je. hoci čas je vee
dclitcl'ná... Ďalej. ťažko sa dá povedať, či ..teraz", ktoré akosi oddel'uje minulé od
budúceho. ostáva vždy jednýrn a tým istým, a1ebo je zakaždýrn iné. 92
Nie všetky problémy spaté s priestorom a časom však súvisia s otázkou Ich vzťa-
hu ku kategórii substancie a treba pripustit', že mnohé diskusie o ich povahe sa
v podstate dajú rozhodnúf len s ďalšÍm vývojom vo vedách. O chvíl'u sa pozric.-
me na paradoxy Zenóna z E1ey. ktorých riešenie si nepochybne vyžadovalo po-
krok v matematických pojmoch týkajúcich sa nekonečných radov. Otázka, ktorá
rozdelila Leibniza a nasledovníkov Newtona, či priestor a čas sú absolútne alebo
relatívne, mala prinajmenšom ráz otázky, ktorú by mohla vyriešiť veda, nie meta-
fYzika. Teraz sa však všeobecne pripúšfa, že newtonovci nemuseli predpokladať,
že majú absolútny status, lebo, ako tvrdil Mach, pojem inerciálnej sústavy, ktorý
je základný pre Newtonovu dynamiku, možno v konečnom dós1edku definovať
pomocou relatívneho pojmu priestoru a času. Otázky týkajúce sa geometrie priesto-
ru, vzfahu medzi priestorom a časom, povahou pohybu atď.. sa však vo vedách
skúmajú spósobom, ktorý by žiadny metafYzický výskum nemohol dosiahnuť:
Moderná fYzika tvrdí. že geometria priestoru vóbec nie je euklidovská a že tn
priestorové a jeden časový rozmer sú nerozlučne spaté. Moderná fY ika tiež, zd
sa, ukázala, že príroda fakticky obdarila priestor absolútnym rozdlelom medzl
rotáciou v smere a proti smeru hodinových ručičiek, čo Kantovi stačilo, aby do-
kázal, že priestor a čas sú absolútne 93 - hoci je otázne. či to naozaj preukazuje
Kantov záver. Objav tennodynamických zákonov, najma ich dósledkov pre en-
tropiu, poodhalil fyzikálne základy povahy anizotropnosti času - to je jeden
ro7..mer pohybu z minulosti do budúcnosti - a ich prepojenia s časovým smerova-
ním vzt'ahov pričina - účinok v prírode. 94
., Ibid, s. /39-140.
OJ O. R. Frisch, "Parity Not Conserved, a New Twis! to Physics?", University Quarlerly. zv. lI,
1957, 235-244
94 Pozri napríklad A. Grunbaum, "Carnaps Jliew on the Foundations oj Geometry", in: P. A.
Schi/pp (zos!.). Thc Philosophy of Rudolf Carnap, Opcn Court. LaSalle. 1964.
89
Napriek tomu možno povedal', že modcrná veda vyricšila problémy priestoru
a času iba do istej obmedzenej miery, keďže niektoré z nich sÚ svojou podstatou
problémami na poli kategoriálneho opisu. Ak nás priestor a čas matie, je to často
preto, že nevieme, ako idú dohromady s našimi ostatnými kategóriami; túto otázku
pre nás nemóže vyriešil' veda. SÚ priestor a čas jednotliviny alebo vlastnosti? SÚ
miesta a časy. jedinečné v na.. om časopriestorovom systéme, jednotlivinami? SÚ
priestorové a časové vzťahy podstatné pre jednotliviny, ktoré ich majú, sú ich de re
esenciálnymi vlastnosl'ami? Na tieto otázky nemóže odpovedať moderná fyzika,
lebo sa týkajú spósobu, ako myslíme a hovoríme o svete.
II. Paradoxy
v dejinách filozofic priestoru a času možno nájsl' mnoho pokuso v ukázal', že priestor
a čas sú nereálne, t. j. že naša skúsenosl' s vecami v časopriestorovom rámci je
iluzórna. Tieto pokusy móžeme chápať prinajmenšom ako útoky na naše pojmy
priestoru a času, a tvrdia, že je v nich niečo nekoherentné alebo kontradiktorické
a preto skutočnosl' nemóže byt' taká, ako ju vykresrujú tieto pojmy. V gréckej filo
zofii boli medzi týmito pokusmi významné paradoxy pohybu od Zenóna z Eley
a v modemej filozofii "dókaz" nereálnosti času od J. M. E. McTaggarta. Tieto dva
útoky zodpovedajú za viičšinu metafYziky priestoru a času. Slávne "antinómie čis-
tého rozumu" z Kantovej Kritike majú naozaj mnoho spoločného so Zenónovými
argumentmi a vačšina súčasných filozofických diskusií okolo "mýtu o toku času",
toho, žc čas "plynie" z minulosti do budúcnosti, má svoj povoď v McTaggartovom
argumente.
1. Zenónove paradoxy pohybu
Zenón žil v piatom storočí pred Kristom a súhlasil s Pannenidom, že skutočnosť je
nemenná. Paradoxy majú ukázať, že pohyb je nemožný. prinajmenšom za predpo-
kladu, že konečné priestorové a časové rozmery pozostávajú z konečného počtu
priestorov a okamihov. Keďže iné predpoklady o povahe konečných rozmerov sú
(v súčasnom stave matematiky) neprípustné, nevyhnutne vyplýva záver, že pohyb
je nemožný.
Dva najslávnejšie paradoxy pohybu sú paradox Achilla a paradox šípu. Stručne
ich načrtnem a potom prejdem k rozsiahlcjšej diskusii o McTaggartovom argumen-
te. Aby sa Zenónove paradoxy dali riešil', bol potrebný pokrok v matematike; pred-
stavujú taký druh metafyzickej otázky, na ktorú možu odpovedať len vedci. Na
druhej strane McTaggart sformuloval argument, na ktorý veda nedokáže odpove-
dal'.
90
Achilles a korytnačka . .
Predstavme si preteky medzi najrýchlejším človekom, Achlllom, a korytnackou, ktora
dostane na začiatku výhodu. Zenón sa pokúsil dokázat', že Achilles nikdy nedo-
behne korytnačku, a to nasledovne: Na začiatku pretekov je Achil1es v bode
A a korytnačka v bode B. Za dobu, ktorú Achines potrebuje, aby sa dostal z b du
A do bodu B, korytnačka sa dostane trochu d'alej, do bodu C. Podob ne za cas,
ktorý Achil1es potrebuje, aby prešiel vzdialenosť medzi B a C, korymačka sa dosta-
ne do bodu D. Roci sa Achilles približuje ku korytnačke. nikdy ju nedobehne.
Mámc nekončiaci, nekonečný rad etáp podobných týmto, ktoré by sa mali prejs z
konečný čas, pričom nekonečný rad časových etáp nemožno prekonať za konecnu
dobu.
š .
Predstavme si, že letí šíp. Zenón sa pokúsil dokázal'. že sa vóbec nepohybuJe:
V každom danom okamihu šíp fakticky nehybne stojí v pricstore, lebo keďže zabera
priestor, ktorý je rozmermi totožný so sebou, nepohybuje .sa v ňom. eďže vš let
šípu je zaberaním za sebou nasledujúcich miest v okamlhoch, ktore naslcduJu za
sebou, potom sa v skutočnosti nikdy nepohybuje.
Neviem urobil' nič 1epšie, iba odcitoval' komentár Bertranda Russella o týc hto
a iných paradoxoch pohybu: .., .
Zenónove argumenty v istej podobe poskytli základy takmcr všetkýc? t oru. pnest -
ru času a nekonečna ktoré sa sfonnulovali od jeho čias do súčasnos tl . Vldelt sme, ze
vŠetky jeho argume ty sú platné (ale sa predpokladajú určité rozumné hypotézy) za
predpokladu, že konečné priestory a časy pozos vajú z k?nc ného P?čtu. bodo
a okamihov... Jeho paradoxom móžcme teda umknuť bud zdoraznemm, ze hOCl
priestor a čas P07..Dstávajú z bodov a okamihov, ich počet v ktoromkol' ek. onečnom
intervale je nekonečný, alebo popretím, že pricstor a čas pozost vaJu.z bod V
a okamihov, alcbo, napokon, popretím reálnosti priestoru a času. Zda sa. ze Zenon
ako Pannenidov prlvrženec sa priklonil k poslednej z týchto dedukciP5 .
Objav infinitezimálneho počtu a matematiky nek nečných r dov vo všeob:cnostt
umožnil a1ternatívne riešenie v tom, že konečný mterval pnestoru alebo casu by
mohol pozostávat' z nekonečného radu bodov.
., B. Russell. UUT Knowlcdgc of thc Extcmal World. Allen & Unw;n, Lando , 1922. Predrláška
"The Prablem oj InfinUy Considered Historícally.' bola znovu vydan v: J. . C Smart
(zost). Problcms of Space and Timc, Macmillan. New York. 1964; Cltat p chad : tohlo
vydanía. s. 156. Výborný a podrobný výklad Zenonuvých paradoxo v mazno naJst v: G.
Vlas/os. "Zeno or Elea", Encyclopcdía of Philosophy.
91
2. McTaggart proti času
McTaggartov argument sa prvýkrát objavi! roku 1908 v jeho stati .,The Unreality of
Time" (,.Nereálnosť času").96 ZačÍna chvályhodným vysvetlením dvoch sposo-
bov, ako rozmýšl'ame o čase - dynamického a statického sp6sobu. Podstatou arQU-
mentu je to, že dynamické chápanie času zahrna neeliminovatel'nú kontradik u
a teda nič ne 6že skutočne existovat' v čase, ako ho chápeme. Čas je teda nereáln;
T.:ra sa to ar ment m budem zaoberať detailnejšie a postupne ho budem
dop!nat mOJlmI poznamkaml. McTaggart začína týmto tvrdenÍm: (i) () čase rozmvii-
l me dynamicky a statieky; predpokladá sa, že časové okamihy tvoria dyna ic-
ký rad - "A-rad" - minulýeh, súčasnýeh a budúeieh okamihov. a statický rad -
"B-rad" - okamihov, ktoré sú sk01:fie alebo neskoršie než iné okamihv. Zdá sa že
McTagg r: si ni:kedy myslí, že tieto dva ra?y predstavujú dva rady ró;nych oka i-
hov. ked Sl napnklad myslí, že A-rad sa ..klže vedl'a" B-radu, ale TO nemóže mať na
mysli. ór platí, e tie i,"t r dy okamihov musia byť obsahom ako A-radu tak aj B-
radu, pncom rozdlel medzl Dlmi spočíva vo vzťahových označeniach týchto okami-
hov. ,V s utočnosti používa aj slovo ,.udalost'" a to trochu čudným sp6sobom -
ktore ma zastupovať prvky radu:
Obs.a y ubovol'n j ozíeie v ase tvoria udalost'. Rózne súčasné obsahy jednej
pOZlele su, poehopltcl ne, plurahtou udalostí. Podobne ako íné substaneíe tVorí3 však
skupinu a táto skupina je zloženou substaneiou. Zložcná substancia po ostávajúea
zo súčasných udalostí sa móže správne takisto nazývat' udalost'ou. 97
Nebudem sa dlho zaoberať jeho použÍvaním slova ,.substancia" na označovanie
zlo ený h udalostí, lebo sám som navrhol. že udalosti sú ,.substancie". Jeho použÍ-
vame vyrazu "udalosť" pokladám za zvláštne v tom. že ide o okamihovú príhodu.
udalo ti však . byčajne trv jú dlhšie: Delenie na udalosti a procesy je do istej mie
arbltrarne, pncom udalostt vobec Dle sú okamihové. McTaggartov argument mož-
no v konečnom dósledku stojí na dvojznačnosti zmyslu, v ktorom možno povedať,
7, _udalosť á, !e?o v skuto no ti pred okladá, že jeho okamihové udalosti majú
rozne ne lucltelne vlastnosti v roznych casoch, v ktorých existujú.
NechJe to akokol'vek, McTaggart určite identifikoval dva spósoby rozmýšl'ania
o čase. Dynamický spósob súvisí s naším používaním časov na označovanie toho
čo bude, ČO bolo atd'.; statický spósob súvisí s naším dátumovým systémom v ktoro
sú obsiahnuté vzt'ahy predchádzania a následnosti. To však neznamen , že Mc-
% J. M.. E McTaggart. .. The Unreality ofTtme", Mínd 17. 1908; znGl'u vydané vjeho Philosophical
Studlcs. Arnold, London. 1934. Argument .m znovu objavil v;eho knihe Thc Nature or
EXlstencc, zv. 2, Cambridge University Press. 1927, 5. kniha, 33. kapitola.
Yl J M. E. McTaggart. The Nature or Existcnce, 5. kniha, 33. kapitola; znovu vydané in: R. M.
Gale zost-J, Thc Phllosophy of Timc. Macmillan. London. 1968; tento citát ie z tohlo
vydama. s. 88. .
92
,
Taggart tvrdí alebo by mal pravdu, keby tvrdil, že gramatické časy a dátumový
systém sú od seba nezávislé: naopak, dátumový systém nemóže fungovať, ak ne-
poznáme naše miesto v ňom. ak nevieme, kde je "teraz".
Ďalšie McTaggartovo tvrdenie znie: (ii) B-rad nedokáže bez A-radu charakteri-
zovat' čas, ktorf-' je preto fundamentálne dóležitý v nal;ej reprezentácíi času.
V prospech tejto tézy uvádza Jeden prijatefný a jeden neprijatel'ný argument. Prvým
je argument, že existujú rady podobné B-radom v tom, že medzi ich argumentmi sú
tranzitívne asymetrické vzfahy. ktoré však nic sú časové rady. Prikladom je rad čísel I,
2.3...., kde každé nasledujúce číslo je vačšie než jeho predchodca. McTaggart uvá-
dza príklad greenwichského poludníku, ktorý prechádza radom zemepisných šírok;
B-rad je časový preto, že ide o rad časovýeh okamihov, teda pozostáva z okamihov,
ktoré sa menia z budúcich na prítomné a ďalej na minulé - slovom, na A-rad.
NeprijateJ'ný argument jednoducho pokladá problém za vopred vyriešený. Tvr-
dí, 7.e čas sa neoddeliterne spája so zmenou a zmena je nemožná bez vlastností byl'
minulé, byť prítomné a byt' budúce. Spojenie medzi časom a zmenou sa formuluje
takto:
V bežnomjazyku... hovoríme. že niečQ móže zostat' nczmenené v čase. Žiadny čas
však ncmóže byť, ak sa nič nemeni. A ak sa jedna vee mení. potom sa všetky ostatné
vcci menia s ňou. Jcj zmcna totiž musí zmeniť niektoré vzťahy k ostatným veciam.
a teda ich vzt'ahové kvality. Ked' na pobreží Anglicka spadne zámok z picsku, mení
sa povaha vel'kýeh pyramíd.91\
Keď zanedbáme hrubost' predpokladu, že čas je nemožný bez zmeny, a čudný ide-
alistický monizmus meniacej sa povahy vel'kých pyramíd, mali by sme si prinajmen-
šom všimnúl', že Mc Taggart hovorí o takom druhu zmeny, ako je zmena vlastností
vecÍ, napríklad zámkov z piesku. Tieto veci sa menia, lebo v jednom okamihu majú
jednu množinu vlastností a v inom okamihu inú množinu. Prečo by to však malo
znamenat', že čas je neoddelitel'ne spatý s A-radom aj B-radom?
Takéto zmeny sú zmenami v čase a McTaggart potrebuje argumentoval'
v prospech zmien ča"u, aby sa dostal k A-radu. Práve tento druh zmeny hl'adá
(zjavne nelegitímne, ak platí posledný citát) v B-rade a nemaže ho násť: iba keď
prejdeme k A-radu, objavíme zmeny, ktoré sa dejú okamihom samým, zmeny času:
Vezmime si l'ubovol'nú udalost', napn1dad smrt' král'ovnej Anny, a uvažujme. aké
zmeny móžu nastat' v jej eharakteristike... V každom aspekte, okrem jedného. sa
vóbec nemeni. V jednom sa meni. Kedysi to bola udalosť v ďalekej budúcností. Kaž-
dým okamihom sa z nej stávala udalost' v bližšej budúenosti. Napokon sa stala prí-
tomnou. Potom sa stala minulou a zostane minulou, hoci každým okamihom sa stáva
stále vzdíalencjšou minulost'ou. 99
'" Ibid., s 89,
99 Ibid.. s. 90-91.
93
Okamih:- aleb ",uda10sti", ako ich tu nazýva, sa menia len v A-rade a keďže čas je
nerozlucne spatý so zm nou, vyžaduje, aby A-rad eX1stovaI. Čo však povedať
k prechodu od povodne] zmeny v čase k zmene času, tohto "časového stávania
sa", ako sa zvyčajne nazýva?
Russell prijal názor, že A -rad sa dá definovat' pomocou B-radu lebo tvrdiť že
nejaký okamihje minulý, znamená povedat', že predchádza tomuto' tvrdeniu. to' e
nejaký okamih je prítomný, znamená, že je súčasný s týmto tvrdením atd'. Z en je
pre Russella dostatočne vysvetlená takto:
menajc r zdiel v hl'adom na pravdivosť a nepravdivosť medzi propozíciou týka-
JUcou sa neJakeJ entIty a času T a propozíciou týkajúcou sa tcj istej entity a času T' za
predpokladu. že tleto propozícic sa líšia len tým, že v jcdnej sa vyskytuje T a v druhe i
T'. 100
Zmena je pre ussella zmenou v čase. McTaggart odmieta tento prístup v pasáži,
v ktore] sa zrejme problém považuje za vopred vyriešený:
Mal by .naozaj pripustit', že keď jcdna takáto propozícia je pravdivá a druhá
neprav IVa, Ide o zmcnu. Potom však tvrdím. žc nemože existovať čas bez A-radu.
Ak s panom Russellom odmietncme A-rad. zdá sa mi. žc spolu s ním sa stratÍ zmena
a že teda zrnizne aj čas, prc ktorý je zmena podstatná. lVI
Domnievam sa. že v prospech tejto časti argumentu možno P ovedať iba to že M -
T . ' c
aggart s rav?e p ukázal na to, že medzi časom a zmenou je druhové spojenie; že
ena v case e eVl tne nemožná bez zmeny času (A-rad), ak zoberieme do úvahy
me s o enute nzltl\l e as e é vzťahové rady; a že (tautolo!:,>1cky) bez zmeny
sam ch c sovy h ok hov me je ztadne "časové stávanie sa", žiadny A-rad.
.:.ste o Jednej veCl sa treba zmieniť a prejdeme k poslednému a najpozoruhod-
n Jslemu I<I:0ku v argumente. Taggart n.ás navádza k stanovisku, ktoré pripisujc
rozne n:emace s,a haraktenstlky okamlhom či udalostiam, ktoré neexistujú.
O .okamlhu, kto e te n nastal, sa hovori, že je budúci, a o okamihu, ktorý právc
mmul, sa von, e e mmulý. Udalo sti móžu mať podl'a bežnej predstavy (rclatív-
ne) val j .jedn?thvm y meniac sa charakteristiky a predstavovať problém pre rei-
dcntlfikaclU prave tak ako memace sa jednotliviny iných druhovo Keď však prestala
alebo ešte nezačala existovat', nepripisujeme jej bežne mcniace sa vlastnosti an°
vobec. nijaké vlastnosti. Práve preto by sme mali váhať s tým, aby sme pokl al
okarn.lhY,alebo :,udalosti", ko používa tento výraz McTaggart, za trvalé jednotlivi-
ny. Nle su trvale. Dva okamlhy alebo .,udalosti" takisto nie sú kvalitatívne neodlíši-
t l'né, a predsa sú numericky rózne; nedokážeme ich ani reidentifikovať ako nume-
ncky totožné s okamihmi či "udalosťami", s ktorými sme sa stretli pri predchádzajúcich
lIJ() B. Russell, Princip les of MathematIcs. Camhridge Univer.l'lty Press, 1903; citomné v J. M.
E. McTuggarl. op. CIt.. s. 92.
/U/ lbid., s. 92
94
t
príležitostiach. Ak sú jednotlivinami, sú krajnými prípadmi tohto pojmu, hoci spÍňa-
jú aristote1ovskú podmienku.
Zdá sa, že charakteristika založená na A-rade a týkajúca sa .,udalostí" a okamihov,
ktoré nie sú prítomné, má pomcme čudné postavenie v našej pojmovej schéme. V ó-
bec nie je jasné, v akom zmysle okamih móže byt' práve teraz minulý. Pravda, keď sa
nahistóriu sveta pozeráme ako na B-rad okamihov alebo "udalostí", pričom zaujmeme
stanovisko z pohl'adu božieho oka na veci, umožní nám to z tejto perspekth:v použÍ-
vat' zvyčajné druhy kritérií identity pre jednotliviny. Móžeme odlišiť numericky róz-
ne, no kvalitatívne rovnaké okamihy, v ich róznych vzťahoch k iným okamihom,
ktoré sa udiali pred alebo po týchto okamihoch; a aj pojem reidentiftkácie sem nejako
móžeme začlenit'. Keď k tomll budeme pristupovat' ako k priestorovej analóg1i, čas
bude vyhovovat' našim kategóriám jednotliviny a vlastnosti, a ticto kategórie budú
vyhovovat' času. Azda by bolo príliš silné, keby sme tvrdili, že keď sa na ča.'. pozrieme
z pozÍcie A-radu, nebude týmto kategóriám vyhovovať, keďže datovanie udalo stí sa
v konečnom dóslcdku tesne spája s naším poznaním toho, aké miesto máme teraz
v rámci daného systému. Aje tu aj porovnatel'ný problém, ako chápat' priestorové
demonstratíva ..tu", "tam" a "niekde inde", a ieh vzťah k priestorovej mape, ktoru
používame. To implikuje prinajmenšom to, že A-rad (a jeho priestorový náprotivok)
dokáže viest' ku kategoriálnym hádankám a následne k paradoxom.
Práve to sadeje v poslednom kroku McTaggartovho dókazu, že čas je nercálny: (iii)
A-rad obsahuje kontradikciu, ktorá sa nedá odstrániť bez nekonečného regresu.
Píše:
Minulé, prítomné a budúce sú nezlučitel'né určenia. Každá udalosť musí mať jcdno
z nich, ale žiadna udalosť ich ncmože mať viac... Každá udalost' však má všctky tieto
určenia. Ak udalosť M jc minulá, bola prítomno u aj budúcou. Ak je budúca, budc
prítomnou a minulou. Ak je prítomná, bude budúca a bola minulá. 102
Predpokladajme, že M označuje ..udalost''' alebo okamih, ktorý je teraz. Táto uda-
lost' alebo okamihje potompritomná, bola budúea a bude minulá. Udalo sti alebo
okamihu sa pripisujú nezlučitel'né vlastnosti.
Ak tomuto obvineniu nebudeme čelit', chápania času založené na A-rade sa
okamžite zrúti; zdá sa však, že existuje naň l'ahká odpoveď - zdorazniť, že tieto
nezlučitel'né predikáty sú iba zdanlivo nezlučiterné, lebo niečo ich má v róznych
časoch. Ved' napokon vóbec nie je nezlučiterné, že jeden deň je list zelený a iný deň
hnedý:
Nikdy nic je pravda, odpoved' znie, že udalosť Mje prítomná, minulá a budúca. Je
prítomná. hude minulá a hola budúca... Tieto charakteristiky sú nczlučitel'né iba
vtedy, keď sú súčasné. 101
/OJ lbid.. s_ <)4-95.
/O'lbid.. s. 95.
95
McTaggart si však myslí, že može ukázat', že táto odpoveď je neadekvátna. lcbo
rýchlo vedie k nekonečnému regresu. Stručne, nezlučiteJ'nosť v prvom A-rade sa
prekonáva zavedením dmhého A-radu, a ked'že aj pri tomto druhom rade bude
treba prekonat' nezlučítel'nost' v jeho určeniach udalosti, máme nekonečný regres
A-radu. NezlučiteJ'nost' v prvom rade sa preto neprekonáva, A-rad zostáva vinný
a čas je nereálny. McTaggartovými slovami:
Našc prvé tvrdcnie o udalo stí M - že je prltomná, bude minulá a bola budúca
znamená, že Mjc prítomná v okamihu prítomného času, minulá v ncjakom okamihu
budúceho času a budúca v nejakom okamihu minulého času. Každý okamih však. . .
je minul)". prltomný aj budúci. Vzniká teda podobná ťažkosť... Ak sa jej pokúsímc
vyhnúť tým. že o týchto okamihoch budc platiť to, ČO sa povedalo o M - že, naprí-
klad, nejaký okamih je budúci. bude prltomný a minulý potom ,je" a "bude" majú
ten istý význam ako predtým... A tak ďalej do nckonečna. 104
A argument sumarizuje nasledovne:
Takéto nekonečno je bludné" Pripísanie charakteristik minulosti. prítomnosti
a budúcnosti prvkom l'ubovol'ného radu vedie ku kontradikcii, pokial' sa nestanoví,
že ich nadobúd íú postupne. To znamená. ako sme videli, že ich majú vo vzťahu
k prvkom. ktoré sú určené ako minulé. prltomné a budúce... A keďžc takto to pokra-
čuje do nekonečna, prvá množina prvkov sa nikdy celkom nezbaví kontradikcie. ,05
McTaggartov argument je posobi vý a t'ažko ho kritizovať. Mnohí sa o to pokúsili
a našla sa medzi nimi malá zhoda. 106 Domnievam sa, že v jadre argumentu sa pletie
kategoriálny status časových okamihov, keď na ne pozeráme v zhode s A-radom,
s čím súvisí zmatok okolo kategoriálneho statusu toho, čo znamená byť prítomný,
byť minulý a byt' budúci. Jde o substancie a atribúty, jednothviny a vlastnosti?
Vobec nie je l'ahké zaradiť ich medzi substancie a atribúty, a to zrejme vysvetl'uje
problém, na ktorý filozofi narážali, keď v argumente hl'adali chyby, ako aj to, na
čom argument stojí.
Začnime dvoma poznámkami o McTaggartovom uvažovani. Ako sme videli,
podl'a ncho prítomný. minulý a budúci sú nezlučiteJ'né predikáty; vec ich však
nemá všctky v tom istom čase, ale v roznych časoch. Keď to pripustÍme, stačí to
pod]'a McTaggarta na to, aby sa spustil nekonečný regres, lebo je to rovnocenné
zavedeniu druhého A-radu.
Nie je tomu tak. Skor to znamená prechod k chápaniu času založeného na B-
rade, čo je perspektíva, z ktorej sa pred nami rozprestiera celý čas podobne ako
priestor. Povedat', že M bude minulá vo vzfahu k nejakému budÚcemu okamihu,
101 Ibíd., s. 95-96.
105 lbíd, s. 96.
1i16 pozri "aprik/ad rúzne stale v: R. M. Gale (zos/), The I'híJosophy oť Tíme a iné práce
spomenuté v znzname lileralÚry v uvedenc;; knihe
96
znamená iba tol'ko, že M sa vyskytuje prcd nejakým iným okamihom. ktorý sám je
budúci. Spolu so zvyškovou a neproblematickou referenciou na budÚcnosť postu-
10vaného okamihu, s ktorým sa porovnanie uskutočií.uje, to znamená pochopiť
nemenný časový vzt'ah "skorší než". Bačo viac. hoci zavedieme ďalší rad, ide o rad
týeh ;stýeh okamihov, ktoré však chápeme staticky. A-rad a B-rad nepredstavujú
v tomto zmysle rozne rady okamihov, len ten istý rad, ktorý sa však chápe rozne.
Po druhé, v B-rade nehrozí nezlučitel'nost' predikátov. Povedať, že udalosť M je
minulá vzhl'adom na N, nie je nič iné, iba povedať, že M je skoršia ako N. Povedaf.
že M je budúca vo vzťahu k O, znamená povedaf, že M je neskoršia ako O. M
celkom bez problému móže byt' skoršia než N a neskoršia než O.
Prečo McTaggart urobil tieto chyby? V prvom rade pre jeho zvláštny pojem
"udalosti", čo je všetko, čo sa "deje" v danom časovom okamihu. "Udalosti"
a okamihy sú v argumente vzájomne zamenitel'né. ..Udalost'" však nie je ekviva-
lentná nášmu pojmu udalosti, ktorá nepochybne má trvanie, a teda može mať ne-
zlučitel'né predikáty, ako ich má napríklad list. Naše udalosti sú jednotliviny, sub-
stancie, ktoré možu nadobúdaf a strácať vlastnosti. McTaggart sa nechal zaviesť
svojim čudným pojmom "udalosti" a samy časové okamihy pokladal za substancie.
V dosledku toho dospel aj k absurdnému názoru, že datovanie okamihov dáva
zmysel. Prirodzene, okamihy možno "datovať" v koncepcii času založenej na B-
rade, to však nic je nič iné, iba povedaf, že B-rad zahtňa rad dátumov, bodov
v čase: človek može umiestnif dátum na bod v čase iba v tom zmysle, že mu dá
číselné meno. Udalosti možno datovat', avšak "udalosti" datovat' nemožno, lebo
"udalosti" sú ekvivalentné okamihom. Udalosti začínajú v jednom čase, trvajú, končia
v inom čase; okamihy nemajú trvanie a určite v žiadnom momente nezačínajú ani
nie sú.
S týmto nesprávnym kategorizovaním okamihov súvisí nesprávne chápanie
postavenia toho, čo znamená byt' minulý, byt' prítomný a byť budúci. Povedať
"Okamih M je minulý vo vzt'ahu k teraz" je zavádzajúce, lebo naznačuje, že byť
minulý je vlastnost', ktorú M teraz získal. M zdanlivo možc počas svojej existencie
získavaf a strácat' vlastnosti byt' budúci, prítomný a minulý. ale existuje stále. To je
však neprijatel'né. Byt' budúci, prítomný a minulý nie sú vlastnosti ved o nič viac,
než byt' možný alebo nemožný nie sú vlastnost'ami sveta. "Minulosf" sotva pozo-
stáva z tých aktuálnych časových okamihov, ktoré majú vlastnosť byť minulý,
o nič viac, ako možné alebo nemožné nepozostáva z tých skutočných svetov, ktoré
majú vlastnost' byt' možný alebo byť nemožný. Takéto zmatky sú dosledkom toho,
že s tým, čo nie je vlastnost', sa narába tak, akoby išlo o vlastnosf.
Prirodzene, ak okamih Mje skorší než okamih N, potom M a N sú v istom časo-
vom vzťahu: nemožno namietat' proti tomu, aby sme vzfahy B-radu pokladali za
vzfahy. hoci spájajú ,,zamrznuté" okamihy alebo dátumy v čase. Z tohto priestoro-
97
vého ohl'ad ,na čas možeme hovoriť o vymedzovaní a reidentifikácii roznych
okamlhov. Mozeme sa pohybovat' v čase, aspoň v mysli. "Skorší než" je teda vzťah
a 3. 2. 19R60 15°Ojejednotlivina. Okamih v A-radevšakniejejednotJivinaa teraz"
nie je vlastnost'. "
III. Absolútne alebo relatívne?
McTaggartov "dokaz" nereálnosti času teda koniec koncov spočíva na nejasnosti
zt' hu n:: i č om.a kategóriami substancie a atribútu,jednotliviny a kvality. Čo
Je zpvneJsle, dlSkusla v sedemnástom storočí medzi Leibnizom a newtonovcami
o tom, či priestor a čas sú absolútne entity osebe alebo iba množiny vzťahov medzi
vecami, sa týkala statusu priestoru a času ako jednotJivín alebo kvalit.
1. Leibniz a newtonovci
Po:ved l s m, že o tejto diskusii, ako je obsiahnutá v korešpondencii napríklad me-
dzl Lelbmzom a newtonovcom Clarkom,107 sa prinajmenšom zdalo, že ju dokáže
vy ešiť ."eda. V skutočnosti si dokonca Newton myslel, že jestvuje experimentálna
e".ldencla v. prospech e iste cie. reálneho, absolútneho, substančného priestoru
- a casu. ktora teda vyvrac+a Lelbmzovu poziciu, ž prie-stof a-čas-sú relatívac1>úcna .
v t'ahové atribúty .veci ,, " priestore a čase. Táto evidencia však nestačí na takýt
zaver a rozhod utle fakticky spočÍva na úvahách o kategoriálnom opise; problém
sa v skutočnostl týka metafyziky, nie vedy. Trochu to rozviniem.
. Lei niz bol proti pos lácii absolútneho priestoru a času z jasných metaryzic-
kych dovodov: myslel Sl, že sú nezlučitel'né s jeho principom dostatočného dovo-
du. O priestore napísal toto:
Pri stor je mečo absolútne unífoITDné; ak v ňom nic sú veci.jeden bod priestoru sa vobec
v lčom. nel š od íného bodu priestoru. Z toho potom vyplýva (za predpokladu, že
pn.estor Je leco osebe, mečo mimo usporiadania telies medzi sebou). že by nemohol
eXI tov ť dovo , prcčo Boh, zachovávajúci tie isté polohy telies medzi sebou, by ich mal
urmestmť o p estoru podl'a jcdného, a me iného konkrétneho spOsobu; prcčo každú vec
sem nemmestnll presne naopak, napríklad zamenením východu a 711padu. .. Ich rozdiel
teda treha hl'adat' len v našom fantastickom predpoklade o rea1ite priestoru osebe. 108
107 JJ. G. Alexander (zust.), The Lcibniz.-Clarke Correspoudencc. Manehester Universit" Pre
19 ' 6 T' k . d . J SS,
,J . lotU orespon eneta sa IIsklltočnila v rokoeh 1715 o 1716 a prvýkrát jll IIhlikoval
Oorke rokli 1717. . P
108'flt.' bl
en o eltat .mm pre ro z reprmtll tretieho Leibnizuvho listll v: J. .I. C. Smart (zost.). Problcms
or Spacc aud Tlme. Maemil1an. New York. 1964. s. 89-.90.
98
Podobnc argumentuje proti absolútnemu času
Prcdpokladajme, že niekto by sa spýtal. prcčo Boh nestvotil všetko o rok skór; a tcn
istý človek by z toho mal odvodit', že Boh mobil niečo. k čomu nemóžc cxistovať
žiadny dovod, prečo to urobil tak, a nic inak. Odpoved' znie, že by usudzoval správ-
nc. kcby čas bol nejakou vecou odlišnou od vccí cxistujúcich v čase. 109
Leíbnizov názor bol, že priestor a čas sú atribúty vecí, systémy vzťahov medzi
priestorovými a časovými súcnami, sú "iba reJatívne" vzh1'adom k veciam samým.
Priestor pokladal za "usporiadanie veci, ktoré existujú v tom istom čase" a čas za
.,usporiadanie následností" vecí. 11O Ked' Broad oprašuje jeho názor, hovori, že ..Leib-
niz pokladá priestor za logickú konštrukciu z miest a miesto pokladá za logickú
konštrukciu z faktov o priestorových vzt'ahoch telies. A tvrdí, že pojem absolútne-
ho priestoru a absolútnych priestorov je chybou nesprávne umiestnenej konkrét-
nosti".'\! To isté platí o čase.
Newton na druhej strane argumentoval v prospech priestoru a času ako sub-
stančných veci, ktoré existujú nezávisle od čohokol'vek, ČO (ak vóbec niečo) ich
zaberá. Centrálnym pojmomjeho dynamiky je pojem "inercíálnej sústavy", ČO je
referenčný rámec, vzhl'adom na ktorý sa telesá pohybujú, ..pre ktorý treba postulo-
vať minimálny počet typov síl, aby sme vysvetlili pohyb telies".1I2 Je jasné. že
tento pojem stačí na zavedenie niekol'kých rozdielov, ktoré by sme mohli označiť
ako ..absolútne verzus relatívne". Po prvé, ak sa dve telesá pohybujú tou istou
rýchlost'ou v tom istom rámci, možeme povedat', že nemajú "relatívnu rýchlost''',
ale tú istú "absolútnu rýchlost'" v tom istom referenčnom rámci. podobne možeme
označit' ich "relatívne polohy", ktoré možno prirovnat' k ich .,absolútnym polo-
hám" v systéme -- prvé sú konštantné, druhé sa neustále menia. Na základe týchto
rozdielov l'ahko zaviesť podobné rozdieJy medzi absolútnym a relatívnym zrýchle-
ním a rotáciou.
ČO je však zaujímavé, žiadny z týchto pojmov absolútnej polohy, rýchlosti, zrých-
lenia alebo rotácie nevyžadujú zavedenie absolútneho priestoru alebo absolútne-
ho času; žiadny z nich neimplikuje, že možno zmysluplne hovoriť o absolútnej po-
lohe alebo zmene polohy teJesa v priestore a čase celkom nezávislej od danej sústavy.
Prečo by sme si mali mysliet', že musíme prekonat' rozdiely, ktoré sú relatí vne vzhl'a-
dom na sústavu? Newtonov argument v prospech tohto kroku v prípade priestoru
sa odvodzuje z toho, čo pokladal za reálne, experimentálne pozorovatel'né účinky
109 Ibid.. s. 90.
IW lbid., s. 89.
/II C D. Broad. Lcibniz: Au lutroductioI1, Cambridge University Press, 1975, J. 59
'" H. G. Alexander, op. cit., s. xxxvi Alexandrovho úvodll. Celý tento úvod je vhodné čitať ako
sprievodclI po diskusii medzi Leibnizom a newtonovcami a jej oSlIde až do súča. ného storočia.
Moje vysvetlenie vďači za mečo. hoci nie za všetko, Alexandrovmll vysvetlenill.
99
pohybu v absolútnom priestore, najma rotáciu okolo OSi.11 3 Jedným Newtonovým
príkladom je sploštený sféroidný tvar Zeme, ktorý naznačuje, že Zem rotuje okolo
osi, ktoráje pevná vzhl'adom na absolútny priestor - "pevné hviezdy" sú zjavne
podobne upevnené na podobných absolútnych polohách v priestore.lným príkla-
dom je zmena kývania kyvadla na rovníku a na póloch, čo opať treba vysvetliť na
základe rotácie Zeme v absolútnom priestore. Ďalším príkladom je účinok, aký má
rýchla rotácia vedra uviazaného na šnúre na povrch vody v ňom, ktorá bude vy-
stupovat' po stranách hore. Všetky tieto príklady, nazdával sa Newton, poskytujú
evidenciu v prospech absolútneho priestoru, lebo hovoria o účinkoch rotácie
v absolútnom priestore.
V devatnástom storočí však cel kom prcsvedčivo Ernst Mach argumentoval, že
absolútna rotácia v konečnom dosledku nie je pozorovatefná. Newtonove "experi-
menty" sú iba prikladmi rotácie reJatívnej vzhradom na pevné hviezdy, a kto by mal
rozhodnút', či by neexistovali odstredivé sily, keby hviezdy rotovali a Zem alebo
vedro boli statické? 1 14 Newton v koncčnom dosledku nijako neobhájil tvrdenie, že
sa pozorovala absolútna rotácia, a teda neobhájil pojmy absolútneho priestoru
a absolútneho času.
Ak sa má diskusia okolo absolútnej alebo relatívnej, substančnej alebo re1at:'Ilej
povahy priestoru a času rozricšit', musí to, zdá sa, urobiť metafYzika, nie veda. Teória
relativity zjavne neobsahuje nič, čo by zavazovalo prijat' jednu alebo druhú alterna-
tívu.
2. Kantov transcendentálny idealizmus
Jedna úvaha, ktorá presvedčila Kanta, aby sa priklonil k newtonovskému názoru na
priestor, bol argument o inkongruentných veciach. lls Kant argumentoval, že priestor
tTeba chápať ako absolútnu, samostatnú, substančnú vec, ako podmienku, ktorá
dáva zmysel rozdielu medzi rotáciou v smere a proti smeru hodinových ručičiek.
Vezmime si favú rukavicu. Všetky body na nej, napn1dad špičku palca a špičku uka-
zováka, možno opísať pomocou ich poloh relatívnych k všetkým ostatným bodom,
a tak vytvorit' úplný priestorový opis rukavice. Napriek tomu, myslel si Kant, tým
W Newtono v argument možno nájs( v seholiu k definídám v jeho Mathematical Principles of
Natural Philosophy. prvé vydanie roku 1687. Relevantné pasáže boli znovu vydané vJ. 1. C
Smart (zost.), op. cit, s. 81-88. Pre stručnost" ajednoduchosť výkladu vynechávam Newtonove
argumenty v prospech absolútneho času.
1/< E. Mach. The Science of Mcchanics. Leipzig. 1883. Relevantné pasáže sú znovu vydané v:
.I .I. C Smart (zost.), op. cit., 126-131. Táto otázka saformuluje na s. 129-130.
Il5 I. Kani, Prolegomena ku každcj budúccj mctafyzike. preložil T Munz, in: Várossová, E. (ed.):
Antológia z diel mozofov, 6. zvazok, Novovcká racionalistická fi!ozofia, Epocha, Bratislava
1970. s. 448-449. [Carr spomína prvé vydanie z roku 1783 a pracuje s prekladom P G.
Luc:asa. Manchester University Press, 1953, s. 41-43. (Pozn. prekl.)]
100
t
istým sposobom možno opÍsat' aj pravll rukavicu; na 7..áklade relativnych poloh roz-
nych bodov na ich povrchu by nebol0 možné rozlišit', či išl0 o opis pravej alcbo
l'avej rukavice. Je však jasné, že medzi týmito rukavicami je príestorový rozdiel,lebo
jedna nikdy nebudc zaberaf presnc ten istý priestor ako druhá - bez ohradu na to,
ako budeme druhú rukavicu otáčat', nikdy sa nenapasuje do priestoru prvej rukavi-
ce. Priestor l'avej rukavice sa teda nedá úplne opísat' množinou vzfahov mcdzi bod-
mi na jej povrchu a treba predpokladat', že priestor je niečo mimo lýchto vzťahov.
Zdá sa však, že argument sa dá pomerne rahko napadnúť tým, že rozdiel medzi
l'avou a pravou rukavicou možno úplne opísaf vysvetlenÍm relatívnych poloh bo-
dov na povrchoch oboch rukavíc spolu. V každom prípade vobec nie je jasné, že
z Kantovej úvahy vyplýva záver, žc priestor je absolútna, jednotlivá vec, a nic
množina vzfahov. V skutočnosti sám Kant dospel k tomu, že názory Leibniza aj
newtonovcov sú nesprávne, lebo prcdpokladali, že priestor a čas patria vcciam
nezávisle od vnímania vnímajúcich bytostí. V Kritike čistého rozumu tvrdí, na-
opak, že ide o črty javového sveta, za ktorý sme zodpovednÍ my, vnímajúce by-
tosti. 116
Kant dospel k tomuto záveru, hlavnej časti jeho teórie transcendentálneho ide-
alizmu, na základe úvah o cpistemologickom statuse geometrie a aritmetiky.
V krátkosti, usudzuje, že tieto dve odvetvia matematiky tvoria skupiny apriórnych
výrokov, ktoré sú však informatívnymi, syntetickými pravdami, nie bezvýznamný-
mi neinformatívnymi tautológiami. Ako by sme mohli poznať takéto veci apriórne,
keď ide o opisy skutočného sveta? Ako by sme mohli aprióme vedief, že napríklad
uhly trojuholníka v skutočnosti dávajú 180 stupňov? Ak takéto poznanie sa netýka
skutočnosti nezávislej od DaŠej skúsenosti, ale čit našej skúsenosti, ktoré do skutoč-
nosti vložila vnímajúca myse!', žiadna záhada nejestvuje:
Keby teda pricstor (a takisto aj čas) nebollen formou vášho nazerania.... nezistih by
ste o vonkajších prcdmetoch apriórnc synteticky vóbcc nič. Je tcda nepochybne isté
a nielcn možné alcbo pravdepodobné, že priestor a čas ako nevyhnutné podmienky
všetkej (vonkajšej i vnútorncj) skúsenosti sú iba subjektívnymi podmienkami každé-
ho nášho nazerania a že vo vzťahu k nim sú všetky predmety čírymi javmi, a nic
vccami prc seba danými týmto spósobom. 1I7
Priestor a čas sú podl'a Kanta "empiricky reálne, ale transcendentálne ideálne«. Všet-
ky veci, s ktorými máme skúsenosť, sú v priestore a čase, priestor a čas však sami nie
sú vlastnost'ami vecí osebe, mimo dosahu našich perceptuálnych schopnosti. 118
;f
..
1/6 r Kant, Kritika čistého rozumu, .,Transcendentálna estetika". Vtexte uvcidzam zjednodušený
náčrt Kantovho argumentu. k/orý sa lepšie hodí skór na jeho vysvetlenie priestoru a geometrie
než času a aritmetiky.
f/7 1 Kant, Kritika čistého rozumu, . . 92.
"' Ibíd.. s. 79.
101
Kantov transcendentálny idealizmus možno napadnút' spochybnením predpo-
kladu jeho argumentu, že pravdy geometrie a aritmetiky majú taký epistemologický
status, aký im pripisuje. 119 Čo je relevantnejšie vzhl'adom na problematiku tejto
kapitoly. Kantov nový názor priliš neosvetlil status priestoru a času ako jednotlivín
alebo vlastností. Na jednej strane priestor a čas pripisuje vním júcej bytosti ako
vlastnosti tejto bytosti samej, ako črty spOsobu, ako nazerá objekty. Chápu sa teda
ako sposoby vnímania, nie ako jednotliviny. Na druhej strane Kant chce trvať na
tom, že sú vecami. Vo svojom "metafYzickom výklade priestoru" napríklad tvrdí. že
priestor je skor "názor" než pojem, čo má znamenat', že ide o jednotlivinu, nie po-
jem, ktorý má exemplifikáty. Jeho myšlienku možno lepšie vyjadrit' tak, že pojem
priestoru jc pojmom veci, nie pojmom vlastnosti alebo množiny vzťahov. a jeho
argumenty sú akékol'vek, len nie jasné: .
Priestor nic jc diskurzívny, alebo ako sa hovorí, všcobecný pojem vzťahov medzi
vecami vůbcc. jc čistým nazeraním. Lebo, po prvé. možno si predstaviť iba jeden
jediný priestor. a keď sa hovori o mnohých priestoroch, rozumejú sa tým len časti
jedného jcdiného a toho istého priestoru. Tieto časti ncmůžu prcdchádzať jedinému
všeobsiahlcmu priestoru ako jeho zložky (ktoré by umožnili zložiť ho). sú myslené
iba v ňom. Je podstatne jednotný, rozmanitost' v ňom. a tcda aj všeobccný pojem
pricstorov vůbec je založený iba na jcho obmedzeniach. .. Priestor si predstavujcme
ako nekonečnú danú vel'kosť. Každý pojem si síce musíme mystieť ako predstavu
obsiahnutú v nekoncčnom množstve rozličn}'ch prcdstáv (ako ich spoločný znak).
takže sú mu podriadené. ale nijaký pojem ako taký si nemůžeme myslieť tak, akoby
obsahoval v .sebe nekonečné množstvo prcdstáv. Priestor si však myslíme práve takto
(Jebo všetk:y častí nekonečného priestoru existujú zároveň). Povodná predstava priesto-
ru je teda apriórne nazeranie a nie pojem. lzv
IV. .Jedinečnost' priestoru a času
Posledný citát z Kantovej Kritiky čistého rozumu ukazuje nielen to, že priestor
(a podobne čas) pokladá zajednotlivinu, ale aj to, že ho pokladá zajedinečnú
jednotlivinu. Neexistujú dva priestory, ale len jeden priestor. Viac priestorov faktic-
ky existuje len v zmysle častí priestoru, ale každá časť je súčast'ou jedného všeobjí-
majúceho priestoru. Každý úsek času je iba časťou jedného jedinečného časového
radu sveta. Priestor a čas sú jedinečné jednotliviny. Inými slovami, všetky priesto-
1/9 vývo; I'u vede od Kantových ('ia.r obsahuje ..ýznammí zmenu I' našom pvsto;i k matematickým
vedám. najmu. hoci nie výlučne. v na/iom chápani toho. do ake; miery je výber geometrie
vecou Jjdky Pozrie rózne state vd Eddingtona. Nagela. Reichenbach a iných zn(wu vvdanvch
v: J. J. C. Smart (zost.), Pl'oblems of Spacc and Time. . ,
tJo l Kunt. Kritika čistého rozumu. s. 78.
102
rové a časové veci sú príestorovo a časovo spiité so všetkými ostatnými priestoro-
vými a časovými vecami. Zdá sa, že aspoň tu Kant opisuje špecifickú, ale nepopic-
ratel'nú črtu našej pojmovcj schémy. Nedávno sa však spochybnilo. či ide aj
o nepostrádatel'nú črtu tejto schémy alebo ČI, naopak, má zmysel hovoriť o viac
než jednom priestore a o viac než jednom čase.
1. Alternatívne priestory?
.A.rgument, že priestor nie je nevyhnutne jedinečný, formuloval Quinton z dovodov
trochu komplexnejších, než je pojmový relativizmus, ktorý podporím v poslednej kapi-
tole. Quinton tvrdí, že cscnciálne črty priestoru - že veci v ňom sú koherentne usporia-
dané a vcrejnc prístupné- možno zachoval', aj keď sa stratí jeho jedinečnost'. 121
Quinton správne poznamenáva, že pojem priestorovej vcci sám neimplikuje, že
priestor je jedinečné indivíduum. To, že vec je priestorová, znamená buď (i) to, že je
rozpriestranená, má časti, ktoré sú navzájom priestorovo spaté, alebo (ii) to, že je
priestorovo spatá s niečím odlišným od nej. Nič z toho neimplikuje, že všetky priesto-
rové veci sl! priestorovo spojené. Na čom teda uvedená téza stojí?
Podl'a Quintona stojí na kritériu skutočnosti, s ktorým pracujeme, že niečo je
skutočné, ak je to lokalizovatel'né v jednom verejnom a koherentnom priestore
(a čase). Pripúšťa, že tilozofi často poukazovali na iné priestory, napríklad na
Bradleyho priestory predstavivosti, snov a fikcie, a na súkromné vizuálne polia
empiristov. Týmto príestorom však chýbajú doležité charakteristiky jedného fYzi-
kálneho priestoru: na jednej strane to, že veci vo fYzickom priestore sú verejne
lokalizovateľné, a na druhej strane to, že tvoria koherentnú štruktúru. "Ak to, čo
Je fYzické, je rozsiahle a systematické, to, čo je skúsenostné,je malé a fragrnentáme;
ak to, čo je fYzické, je verejné, to, čo je skúsenostné,je súkromné."122 Veci sú pre
nás skutočné práve vďaka ich postaveniu vo verejnom, systematickom fYzikál-
nom priestore.
Z tohto kritéria skutočnosti plynie jedinečnosť priestoru reálnych veci nevyhnut-
ne. To, že máme toto kritérium skutočnosti - a to je ústredný a originálny krok Quin-
tonovho argumentu - však závisí odfak1u, že naša skúsenosť má práve takú systema-
tickú štruktúru, akú má. Je možné, hovori Quinton, predstavit' si, že naša skúsenosť
by bola iná v tom. že by bolo celkom prirodzené povedať, že existuje viac než jeden
priestor skutočných vecí, ČO znamená, že medzi vecami v jednom a vecami v iných
priestoroch nie je žiadne priestorové spojenie. Ak je to tak, nemusíme veril'
v jedinečnost' priestoru skutočných veci a jeho momentálnu nevyhnutnosť, keďže
dosledok nášho kritéria skutočnosti sa ukázal postrádatel'ný. Píše:
121 A. Quinton. "Spaces und Times ". Philosophia 37. 1962.
1."' lbil!., s. 136.
103
To, že vobec máme ne jaký pOJem. možno často objasnil' pomocou faktov, ktoré by
boli nemuseli nastal'. Prc každý jeden pojem maže jcstvoval' množstvo takýchto
cxplanačných faktov. ktoré sa dajú usporiadať podI'a istého stupňa d6ležitosti. Pod-
statné aspekty pojmov by zostali. kcby nicktoré z menej d61ežitých faktov nenastali
a kcby teda konvencie, ktoré od nich závisia, neexistovali. 123
Quinton vymýšľa komplikovaný príbeh, .,rnýtus", aby opísal druh skúsenosti, ktorá
by mohla spósobiť takýto obrat v našom myslení. Predstavte si, hovorí. že váš
snový život sa významne zmení. Vždy, ked' zaspíte, snívate o tom, že sa zobudíte
v chatrči na konci jazera; sen pokračuje koherentnou postupnosťou udalostí, ktoré
tvOlia deň vášho života ako osadníka žijúceho pri jazere. Ked' snívate, že ste zaspali
v chatrči, zobudíte sa vo svojej obvyklej posteli a budete sa zaoberať svojimi nor-
málnymi dennými činnosťami. Hoci Quinton vidí rome problémy týkajúce sa na-
príklad dížky dňa pri jazere v porovnaní k dÍžke vašej doby spánku, myslí si, že ich
možno uspokojivo vyriešiť tak, aby rnýtus bol prijatel'ným príbehom o možnej for-
me skúsenosti. Čo je d01ežité, tento dvojpríestorový svet zachováva obe význanmé
črty nášho normálneho jedinečného priestoru: objekty v snovom "priestore" sú
verejne pozorovateľné, prístupné ostatným obyvatel'om osady pri jazere, a tvoria
systematickú, koherentnú štruktúru priestorových vzťahov.
Quinton tvrdí, že keby sme narazili na takúto zmenu nMho snového života, bolo
by najprirodzenejšie, keby sme postulovali dva priestory skutočných objektov.
Priestory sú dva, lebo žiadny objekt z nonnálneho sveta nie je v nijakom vzťahu so
žiadnym objektom zo sveta od jazera. Je jasné, že sa musíme vzdal' nášho bežného
kritéria skutočnosti, je však poruke alternatíva, ktorú nám ponúka Quinton:
Keď sa nám nepodarí nájsť scénu z mojho koherentného sna v bežnom fyzikálnom
priestore a budeme preto trvať na tom, že ide len o sen, neberieme do úvahy otázku
odlíšenia toho, čo je reálne, od toho, čo je imagináme. Prečo fakticky máme takýto
ontologický koš na to. čo je imagináme? Zhruba preto. že jestvujú určité skúsenosti,
ktorými sa potom nemusíme zaoberať, ktoré nemusíme brať vážnc, ked' sa na ne
spatne pozrieme... Skutočnosť, navrhujem,je potom tou časťou našej cclkovej skú-
senosti, ktoru je možné a múdre brať vážne. Pravda, práve preto, že skutočnosť
v konečnom dosledku interpretujem v tomto zmysle, sa možem vzdať 10kalizovateI'-
nosti v jednom fyzikálnom priestore a čase ako kritéria skutočnosti. 124
Ako by sme mali posúdiť Quintonov argument, ktorého časti sú nepochybne pre-
svedčivé? Obhájil tvrdenie, že pnestor nemusíme pokladať za jedinečnú jednotlivi-
nu? Nuž, je pravda, že pojem priestorovej veci sám neobsahuje takýto sposob
uvažovania. Takisto je pravda, že náš pojem priestoru sa tesne spája s predstavou,
že veci v priestore sú verejne pozorovatel'né, že sú medzi nimi systematické vzájom-
12' Ihid., s. 139.
114Ihíd., s. 144.
104
né vzl'ahy a že každá z nich je priestorovo spatá so všetkými ostatnými-. to osled-
né je, pochopiteľne,jedinečnosť priestoru. Móžemc sÚhlasil' aj s , že Qumtono
vo kritérium skutočnosti v istom zmysle patrí k nášmu uvažovamu o svete: veCl
v priestore sú v konečnom dosledku "tou časl' ou našej celkove j , sk seno t i, kt j c
možné a múdre brať vážne", lebo práve oni sú vecaml, ktore su podla bezneho
kritéria skutočnosti reálne. Argument a jeho záver musíme preto uznal'.
Quintonova argumentácia však v skutočnosti nezakladá kategoriálny relativiz-
mus, pokiaJ' ide o priestor. Aj ked' uznáme. že náš pojem pri st ru,má v se e za u-
dované všetky tieto črty, pričom niektorých sa možno vzdat a me uch vat , neu -
phkuje to, že náš pojem priestoru zostane nedotknutý. Jednoducho l e to, .ze
Quintonovi sa dá priznal' iba to, že uviedol argument v prospech tvrdema, ze neJ
ký pojem podobný nášmu pojmu priestoru by za istých okolností I hol nahradIt
n Š pojem. Neukázal, že pre náš pojem existuje viac nežjedno ou lhe., ,
Táto námietka voči postupu. ktorý uplatnil Quinton. sa v pnncipe tyka okr sa-
vania l'ubovol'ného z našich pojmov, a teda argument uvedený v prípade pOjmu
priestoru nezasahuje príliš hlboko. Nasledujúca kritika ho vš k z sahuje. Ked' pri-
pustíme, že rozne zložk-y tohto pojmu sú zhruba. é,ako tvr ll q mton, nepochyb-
ne musíme preskúmat' vzájomné vzťahy medzl mml prv. nez m,ozeme .zmysluťlne
tvrdil', že pojem priestoru zostane nedotknutý, ked' sa niektorych z mch v da e:
Zoberme si napríklad spojenie medzi jedinečnosl'ou priest ru a ystematlCk ml
vzťahmi vecí v priestore. Mýtus o nmohých priestoroch, ako Je Qumtonov, ponúka
obraz fundamentálneho rozpadu v systematickej povahe našej skúsenosti. Pravda,
systém sa zachováva v rámci r6znych "priestorových" svetov, ale potom by tomu
tak mohlo byť v rámci, povedzme, individuálneho zrakového pol'a poča:> do statoč-
ne dlhého obdobia alebo dokonca v rámci sna. Jednoduché znásobeme roznych
priestorových svetov, keby sme rozšÍriJi Quintonov mýtus, by poukázalo na to. že
jedinečnosl' priestoru úzko súvisÍ s jedinou, celkovou s ste atlckou pova o,u
objektívnej skú.<;enosti. Lokálny systém nedokáže zabe p Clť sku enosl' s utocne-
ho sveta, dokáže to len globálny systém, ktorý poskytuje Jedna pnestor va ob asť.
Ak jedinečnosť a systém sú takto prepojené, podobne j tomu azda a! s :ereJ ou
prístupnosl'ou vecí v priestore a existenciou esto veJ cest od k deJ..vecI, k
všetkým ostatným veciam. To sa t'ažk.o obhaJuJe, moze .s a to v,sak st t pruatel ne,
keď sa zdůrazní poiem skúsenosti objektívneho sveta, pncom tato skusenosl' neza-
hiňa nič, ČO je sv ou podstatou prístupné len niektorým pozorov tel'o . sa
dokážem dostat' k objektu na mieste, ktorý je pre vás podstatne nepnstupny, o Jekt
aj miesto nie sú súčast'ou objektívneho sveta, ale mojej súkr?mne s úseno tl. Po:
tom je prinajmenšom prijatel'né, že priestorové cesty mUSIa byt vz pnstupn
každému pozorovatel'ovi objektívneho, skutočného sveta; a tak sa nemozeme vzdat
ani jedinečnosti priestoru, ak idc o zachovanie pojmu verejného sveta.
105
Existuje iná otázka tohto druhu, ktorú Quinton nikdy nepoložil, týka sa však
fllndamentálnej črty našej kategórie jedincčnej priestorovej jednotli viny. Priestor
naozaj chápeme ako vec, jednotlivinu či substanciu, a navyše ako jedinečnú vec
svojho druhu. Otázka znie: ak prijmeme mnohopriestorovú koncepciu našej skúse-
nosti, neohrozilo by to len naše chápanie priestoru ako jedinečného, ale aj ako
jednotJiviny? Keby priestor nebol jedinečný, vzťahovala by sa naň kategória sub-
stancie? Než odpoviem na túto otázku, krátko sa budem venovať otázke jedineč-
nosti času.
2. Alternatívne časy?
Hoci - ako sme videli - Quinton verí, že dvojpriestorová skúsenosť móže mat'
zmysel, má dovody tvrdiť, že podobná dvojčasová skúsenosť nie je možná. Jeho
argument je prima facie silný. Aby sme opísali multičasový mýtus. potrebujeme,
tvrdí, "dve skupiny usporiadaných a koherentných skúseností, pričom prvky jed-
nej skupiny sú časovo prepojené, ale žiadny prvok jednej skupiny nie je v nijakom
časovom vzťahu k žiadnemu prvku druhej skupiny". 125 Všetky tieto skúsenosti
však musia vystupovať v mojej pamati, ak majú tvoriť dvojčasovú skúsenost':
keby sme si napríklad nikdy nespomenuli na danú skupinu v dobe, ked' prežívame
skúsenosť s druhou skupinou, nemali by sme celkovú skúsenosť dvojčasového
sveta. V tom však je neprekonatefná ťažkosť, lebo ak si spomínam na nejakú
skůsenosť, potomje v konečnom dosledku časovo spatá so súčasnost'ou:
Keď si v nejakom danom čase logicky dokážem spomenúť na nejakú skúsenosť,
vyplýva z toho, že táto skúsenosť časovo predchádza danému času. času mojej
pritomnej skúsenosti. takže je v tom istom čase, v tom istom rámci časových vzťa-
hoch. ako je daná skúscnosť. Ak teda skúsenosť je moja, možno si jll zapamatať, a ak
si ju možno zapamiitať. je časovo spiitá s mojím terajším stavOill. \2.
Zdá sa, že táto jednoduchá úvaha odsudzuje hl'adanie mýtu dvojčasového sveta
na neúspech. Swinbume sa však pokúsil modifikovať charakteristiku ciel'a sposo-
bom, ktorý odstraňuje túto námietku. 127 Čo ak, pýta sa, budeme hfadať mýtus
obsahujúci dve skupiny usporiadaných a koherentných udalostí - nie skúseností
- kde sú prvky jednej skupiny časovo prepojené, ale žiadny prvok z jednej skupiny
nie je v časovom vzťahu k žiadnemu prvku druhej skupiny? lnými slovami, čo ak sa
vzdáme požiadavky, že máme opÍsať dvojčasovú skúsenosť jednej osoby, ale na-
miesto toho opisujeme dvojčasový svet simpliÓter?
I!! Ibid.. s. 145.
J!6 !bíd., s. 146.
1'7 R. C. Swinburne, "Times", Analysis. 25. 6. /965. s. /86. Swinhurnove ďalšie poznámky
k tomuto argumentu sli ohsiahnuté vjeho knihe Spacc and Tirnc, Maemillan, London.
/968.
106
Predstavme si. hovori Swinbume, krajinu obývanúdvomabojujúcimi kmeňmi A a B-
Aby v krajine zavládol mier, veštec sposobí, ž-c príslušníci jedného kmeňa stratia schop-
nost' vidieť prislušníkov druhého kmeňa, hoci naďalej obývajú danú krajinu. Po istom
čase, ked'že experiment zlyhá, lebo každý kmeň začne bojovať proti sebe, veštec zjed-
notí oba kmene a všetko je po starom. To je mýtus, myslí si Swinburne. ktorý opisuje
dvojčasový svet. Časy kmeňov A a B sú oddelené v relevantnom zmysle, žiadna uda
10s1' zo sveta kmeňa A sa nevyskytovala súčasne, pred alebo po l'ubovofnej Udalostl
m sveta kmeĎa B v dobe ich nanútenej separácie. Prečo nie? Preto, hovori Swinburne,
kbo miesto týchto udalostí je to isté a keby sa uskutočnili napríkJad v tom istom čase,
mohli by ich powrovať všetci pozorovatelia na danom mieste:
všetko, čo sa vyskytuje v tom istom čase a na tom istom miestc ako iná udalosť. ak ide
o niečo, čo pozorovatel' pozoruje (t. j. pozorovatel' má a musí používať zmysly
a kategórie vhodné na pozorovanie danej udalosti), by mohol pozorovať I'ubovol'ný
pozorovatel' dmhej udalosti. To sa však, ex hypothesi. nestalo. 118
Opat' možeme našu kritiku namieriť proti tomu, že takéto úvahy sotva ukazujú, že
náš pojem má viac ako jedno použitie, ale, naopak, iba zavádzajú alternatívny
pojem, ktorý má niektoré črty nášho pojmu. Táto námietka može mať dokonc.a
vačšiu silu v súvislosti s pojmom času neŽ priestoru, lebo Swinbume ochotne pn-
púšt'a, že Tento pojem času sa zbavil tranzitívnosti časových vzťahov. Udalos '
v osamelom živote kmeĎa A je, prirodzene, časovo spatá so všetkými udalosťamI,
ktorě sa odohrali pred oddelením kmeňov, a so všetkými udalosťami po zmierení,
ale potom to isté platí o udalosti z osamelého života kmeĎa B. Ak povieme, že
časové vzťahy sú tranzitívne, pripúšťame, že existuje časový vzťah medzi týmito
udalost'ami kmeňa A a kmeňa B, a rnýtus duálnej časovosti sa zrúti. (To pravdepo-
dobne urobí aj Swinbumova téza, že pozorovatel' musí teoreticky dokázať vnímať
dvc udalosti vyskytujúce sa na tom istom mieste v tom istom čase.) Mýtus teda
predpokladá pojem času, ktorý nezahfňa tranzitívnosť. Na to možeme celkom priro-
dzene reagoval' tak, že keďže náš pojem času zahřňa tranzitívnosť a sotva može
existovať časový radbez nej, tento mýtus nemožno pokladať za zrozumitel'ný opis
mnohočasového sveta. Zbaviť sa tranzitívnosti časových vzťahov znamená zba-
\ iť sa času ako takého a prijať celkom iný pojem.
Pravda, je pochybné, či ide o závažný krok, a argument by mohol zaútočil' na
ústrednost' tranzitívnosti pre náš pojem a na to, či sa zachovali ostatné hlavné črt:
nášho pojmu. Dalo by sa povedať, že Quintonove črty systematickej prepojenos.Íl
,l verejnej pozorovatel'nosti udalostí sa zachovali, kže zostalo možn vš tko, o e
podstatné pre náš pojem času. Je však tomu naozaJ tak? Treba preskumat spoJen:
1l1cdzijedinečnosťou času a týmito ostatnými črtami prv, než možeme povedať, CI
leh možno zachovať, ked' sa stratíjedinečnosť.
'" Ibtd.. s. /90.
107
Všimnime si systematické prepojenia medzi vecami a udalosťami, ktoré posky-
tuje náš časový rámec. Okrem zvyčajného problému, že absencia tranzitívnosti
časových vzťahov značne podrýva tcnto systém, mnohočasový mýtus vykazuje
fundamentálne zrútenie týchto systematických vzťahov. Pravda, ide o systém
v rámci r6znych "časových" svetov, ale potom by mohlo ísť o systém v rámci sna
alebo románu. Mnohočasový svet stráca systém, ktorý poskytuje náš jediný časo-
vý rámec, a namiesto neho ponúka úbohú náhradu lokálnych, ale nespojených.
nesúvislých etáp udalostí. Skutočn.v svet, svet objektívnej skúsenosti má celkový
systematický časový rámec; a lokálny systém nedokáže poskytnúť skúsenosť
s realitou.
A opal' nejde len o to, že jedinečnost' a systém sú úzko spáté: verejná povaha
udalostÍ v skutočnom svete je tesne spatá s existenciou časovej cesty od l'ubovol'-
nej udalosti ku všetkým ostatným udalostiam. Skúsenosť objektívneho sveta je
skÚsenosťou, v ktorej je všetko v podstate prístupné všetkým pozorovatel'om; ak
sa teda dokážem dostať k udalosti, ktorá je pre vás v podstate neprístupná. táto
skúsenosť a čas jej výsk)'tu nie sú súčast'ou objektívneho sveta. ale len mojej súk-
romnej skúsenosti. Časové cesty musia byť vždy prístupné každému pozorovatel' 0-
vi objektívneho, skutočného sveta; mnohočasový mýtus, akým je napríklad Swin-
burnov, znamená vzdať sa pojmu objektívnej skúsenosti.
Můžeme teda uzavrieť, že jedinečnost' je sotva len okrajovou črtou nášho pojmu
času, ako to platilo aj o našom pojme priestoru. Prepojenia jedinečnosti času so
systematickou a verejnou povahou objektívnej skúsenosti sú také, že pokus opísat'
mnohočasový mýtus nemůže uspiet'. Keď zmeníme náš pojem času tým, že sa zba-
víme jedinečnosti, zmenÍme podstatnú časť našej pojmovej schémy. Možno to aj
znamená odsunúť náš pojem času z kategórie substancie.
\Z Substancie alebo atribúty?
v te.ito kapitole som argumentoval, že pokiaI' sa problémy priestoru a času nedajú
riešiť vedeckými postupmi, tieto problémy sú tesne spaté s otázkou, ktorú z dvoch
kategórií, kategóriu substancie alebo atribútu, na ne aplikovať. To bolo najzrejmej-
šie pri diskusii medzi Leibnizom a newtonovcami, hoci som tvrdil, že do istej miery
to isté platí o McTaggartovom pokuse dokázať nereálnosť času. Takisto som tvrdil,
že s touto problematikou súvisí otázka, či može existovať viac než jeden priestor
alebo viac než jeden čas.
Adekvátny opis našich kategóriÍ priestoru a času musí jasne stanovovať rozdie1
medzi priestorovými a časovými vzťahmi, priestormi (miestami) a časmi, a priestorom
a časom ako takými. Ako sa na tieto rózne veci vzfahujÚ kategórie substancie a atribútu?
108
Najjednoduchšie je to s priestorovými a časovými vzl'ahmi. Evidentne nie sú
substanciami,jednotlivinami, ale paradigmatickými prípadmi atribútov, vlastností
jednotlivín. Ak A je nal'avo od B, A a B spája atribút ..byť naravo od"; a definičnou
črtou atribútov je to, že sa dajú exemplifikoval' aj za iných okolností. Ak C je takisto
nal'avo od D, ide o ten istý atribút. Podobne, ak E sa stalo pred F, E a F spája atribút
"stať sa pred", ktorý možno exemplifikovať za iných okolností. Priestorové a časové
vzťahy nie sú substancie, ale atribúty.
Pricstory - či skor miesta, polohy v priestore - a časy, polohy v čase, sa nedajú
lak I'ahko kategorizovať z dovodov, ktoré som sa pokúsil objasniť v diskusii
o McTaggartovi. Domnievam sa, že máme určitú koncepciu priestoru a času, ktorá
nevyužíva indexové výrazy ako "tu", "tam", "teraz" atď.; podra tejto koncepcic nie
je príliš ťažké vidieť, ako našu kategóriu jednotliviny prispůsobil' polohám
v priestore a čase. Táto koncepci a pozerá na priestorové a časové polohy z vtáčej
perspektívy, čo nám umožňuje presúvať sa v danom rámci aspoň v mysli, a teda
narážat' na problémy identifikácie a reidentifikácie miest a časov. Na druhej strane
koncepcia priestoru a času obsahujúca indexové výrazy, McTaggartovo chápanie
času založené na A-rade, a podobná koncepcia priestoru, neumožňuje tak I'ahko
aplikovat' kategóriu jednotliviny na miesta a časy.
A čo v prÍpade priestoru a času samého? Ak nám história problémov priestoru
a času vobec niečo hovorí,je to práve to, že máme silnú tendenciu podraďovať ich
pod kategóriu substancie, t. j. chápeme ich ako jednotlivé, individuálne veci. SÚ
dovody, prečo by sme to tak nemali robiť? Nuž, na to, aby sa naozaj dali podradiť
pod túto kategóriu, musia mať tie dvc črty, o ktorých sme zistili, že jednotlivinám
patria všeobecne. Nikdy sa nesmú predikovať o ničom inom, hoci o nich sa niečo
može predikovať. Musia mať špecifické kritériá identity, na základe ktorých možno
rozlišit' kvantitatívne r6zne, no kvalitatívne rovnaké indivíduá toho istého druhu
a reidentifikovať ich v danom druhu ako "totožné s predchádzajúcimi indivídua-
I1Ů".
Priestor a čas v našom chápaní nepochybne spÍňajú prvú podmienku: nikdy ich
nepredikujeme o niečom inom, hoci o nich predikujeme množstvo vlastností. Ne-
spÍňajů však druhú požiadavku, z jednoduchého dovodu, že sú jedinečnými indi-
víduami, ktoré nemajú náprotivky. Z dovodov, ktoré sme uviedli, netreba rozlišo-
vat' napríklad medzi dvoma kvalitatívne rovnakými, no kvantitatívne roznymi časmi
ako takými, a teda ani netreba formulovat' kritériá reidentifikácie. Máme teda povc-
dat', že priestor a čas napokon nie sú jednotlivinami?
Keby sme to urobili, upreli by sme takýto status ktorejkoľvek jedinečnej jednot-
1ivine, a to musí byt' príliš vysoká cena. Jestvuje množstvo druh ov vecí, ktoré
z takého či onakého dovodu majú lenjeden exemplifikát. V tradičnej metafYzike je
takýmto exempJifikátom bežne Boh; medzi svetskejšie pn'klady patrí prvá premiérka
109
Británie, prvá kukučka, ktorú bolo počuť v Devone roku 1986, a najvyššía hora.
Všetky tieto veci sú zaiste exemplifikátrni širších druhov, ktoré majú viac exemplifi-
kátov - pani Thatcherová je jednotlivina, ktorú možno podradiť pod širší druh
premiér Británie. Prečo však to isté nemožno povedat' o priestore a čase? V konečnom
dOsledku sú medzi nimi určité podobnosti a možno teda povedal', že spadajú pod
ten istý druh. Takisto sme poznamenali, že časové rady sa podobajú vzostupným
radom čísel a radom bodov na priamke. Musíme uzavrieť, že skutočnosl', že nemož-
no nájsl' žiadne kvalitatívne rovnaké veci k priestoru a času, ich nediskvalifikuje
ako jednotliviny. Na. e chápanie rozdielu medzi substanciami a atribútmi musí odrá-
žal' tento fakt.
Napokon, keby sme skor zistili, že altematívne priestory a časy sú možné, možno
aspoň hodnoveme povedal', že to by nás odviedlo od kategórie jednotliviny ku
kategórii atribútu. Priestor a čas by sme museli chápať ako systémy vzťahov, ktoré
sa dajú exempliťíkoval' vo viacerých okolnosti ach ako všetky vzťahy. To nezname-
ná, že všetky jednotliviny musia byť jedinečné: to by bolo absurdnejšie, než vóbec
poprieť možnosť jedinečnej jednotliviny. Ide skór o to, že zmena by bola prircdze-
ným dósledkom motivácie v prospech uznania aJternatívnych priestorov a časov,
konkrétne, že systém vzťahov správneho druhu stačÍ, aby sme našu skúsenosť
nazývali priestorovou alebo časovou. Ak zdóraznÍme systém, nemusíme za ním
hľadať jednotli vý, substančný priestor alebo čas; ak zdórazníme substančnú pova-
hu priestoru a času, máme sklon pokladal' ich za jedinečné.
110
6. kapitola: Metafyzická pravda
1. PrehPad objavov
Naše úvahy, ktorým sa venujeme od prvej kapitoly, sa niesli v duchu kategoriálne-
ho opisu. Otázky sa týkali všeobecných a relatívne fundamentálnych čit pojmovej
schémy, ktorú používame pri myslení a hovorení o svete, pričom sme v ničom nc-
predpokladali, či skutočnosť naozaj tesne korešponduje tejto schéme alebo či je
táto schéma vo svojich fundamentálnejších ohl'adoch jediná, ktorú by sme mohli
mať. Teraz sa chcem bližšie pozrieť na tieto otázky, konkrétne sa budem pýtať, či
kategoriálny opis nezavi:iz je k metafyzickému realizmu alebo metafYzickému abso-
lutizmu. Najprv však zhrniem výsledky posledných štyroch kapitol ako cvičení
v kategoriálnom opise.
Ako relatívne fundamentálne pojmy, a teda kategórie, som vybral pojmy sub-
stancie, akcidenm, príčiny, priestoru a času. Medzi týmito kategóriami sú mnohé
tesné súvislosti, v skutočnosti nie je možné adekvátne opísať ktorýkoľvek z nich
nezávisle od ostatných. Vzťah medzi nimi možno najlepšie vyjadriť takto: naša
pojmová schéma vo svojich naJvšeobecnejších a najfundanlentálnejších črtách sa
týka jednotlivých substancii, ktoré majú akcidenty a sú v mznych vzájomných
vzťahoch, pričom najvšeobenejšie a najznámejšie sú kauzálne, priestorové a časové
vzt'ahy. V našej pojmovej schéme jestvujú ďalšie veci, napríklad ľudia. spoločnosti
a čísla, a pravdepodobne niektoré z nich by sme mali zahrnúť do zoznamu kategó-
rii. Jestvujú aj ďalšie vzťahy medzi vecami, napríklad vzl'ahy, ktoré k iným veciam
zaujÍma človek, ako sú poznanie, viera, spomienka a očakávanie. Kategórie, ktoré
sme však vybrali, sa v mnohých ohl'adoch zdajú všeobecnejšie a fundamentálnejšie,
hoci tento fakt nebudem obhajovať pomocou žiadneho argumenm strawsonov-
ského alebo kantovského druhu. 129 Čo je doležitejšie, úvaha o vybraných kategó-
riách bola podrobným a informatívnym cvičením v kategoriálnom opise.
V druhej kapitole sme sa pozreli na kategóriu substancie, pričom sme odlišili dva
aristotelovské pojmy, prvú a druhú substanciu, ktoré sme chápali ako ekvivalenty
k pojmom individuálnych alcbo jednotlivých vecí a ich druhovo Ukázalo sa, že je
pomerne t'ažké dospiet' k charakteristike individuálnej veci, a sledovali sme rad po-
stojov filozof ov k tcjto otázke, medzi ktorými boli jasné asociácie a podobné chyby.
/!9 Strawsonove argumenty možno ná;sť v Indivíduách, na;mii v prvt;; až štvrtej kapitole. Kan/ove
argumenty sú v Krítíkc čistého rozumu, na;md v kapitole s názvom .,Ana/v/ika zásad",
111
N ajprv sme zistili, že Lockov pojem substrátu vlastností. ,,niečoho, ale ncvieme
čoho", ktorý spolu s vlastnosl'ami tvorí indivíduum. dáva odpovcd' na otázku,
ktorú by sme sa ncmali pýtať, no nepomáha nám s problémom individualizácie
a reidentifikácie indivíduí. ĎaJej sme si všimli dvc verzie logického atomizmu, tCÓl;C
objektov z dvadsiatcho storočia, ako prirodzcný pokrok oproti Lockovmu substrá-
tu. Zistili smc. že ani Wittgcnsteinove predmcty, ani Russellove zmyslové údajc
nepredstavujú prijatcl'né cxemplifikáty nášho pojmu individuálnej veci; a že pred-
ložené argumenty neukázali. že naše indivíduá- na základe logickej analýzy bež-
ných viet o nich na atomáme výroky obsahujúce logicky vlastné mená sú "logic-
kými konštrukciami" z týchto empiristických objektov. Leibnizova tcória monád
takisto má niektoré nedostatky cmpiricizmu a jeho téza, že jednotlivé veci sú excm-
plifikáty úplných pojmov, je neprijatel'ná kvoli dosledkom, ktoré má pre status
kontingcntných výrokov o jednotlivinách. Súčasná teória vlastných mien ako ri-
gidných designátorov prichádza s požiadavkou, aby jednotliviny mali niektoré zo
svojich vlastností nevyhnutne, a teda nielen v skutočnom svete, ale vo všetkých
možných svetoch. Proti tejto teórii možno namietať, že mená použÍvame na rcfero-
vanie v skutočnom svetc. pričom ich používatelia majú o nich spoločné historické
poznanie, a že teda možné svety nielen nefigurujú v našom používaní mien pre
jednotliviny, ale aj samy osebc sÚ pochybnými entitami.
Aby sme povedali, čo jednotliviny sú, musíme nájsť sposob, ako ich odlíšiť od
vlastností (sem patrí rozdiel medzi individualitou a všeobecnosl'ou) a ako vyme-
dziť vzťah medzi jednothvinami a udalosťami. Posledná verzia mojho vymedzenia
tejto katcgórie mala dve časti, jedna pochádzala z AristoteIovej tézy, že jednotlivi-
ny sa nemožu vyskytoval' na predikátovej pozícii v propozícii, druhá, že jcdnotlivi-
ny majú kritériá alebo principy individualizácie a reidcntifikácie, na základc ktorých
sa dajú odlíšil' od ostatných kvalitatÍvne rovnakých, ale numericky odlišných jed-
notlivín, a spoznať ako numericky totožné s jcdnotlivinami, s ktorými sme sa stretli
skoro Ukázalo sa, že podl'a tohto vysvctlenia sú udalosti druhom jednotlivín a majú
svoje definičné kritériá identity.
Na začiatku tretej kapitoly, v ktorej sme sa venovali esencii a akcidentu, som
uviedol dosledky tohto vysvctlcnia pre akcidenty alebo vlastnosti: ich typickou
črtou je to, že sa vyskytujú ako na predikátovej tak aj na subjektovej pozícii
v propozíciách; ba čo viac, nemajú kritériá identity, lebo nemožu existovať dve
numericky rozne, ale kvalitatívne rovnaké vlastnosti. Z tohto poslcdného bodu vy-
plýva, že hoci prirodzené druhy patria mcdzi vlastnosti - hoci Aristoteles ich nazý-
val .,druhé substancie" - nemajú žiadne kritériá individualizácie a reidentifikácie.
Pravda, indivíduá spadajú pod prirodzené druhy, a teda majú takéto kritériá, ktoré
sčasti odrážajú to, čo tvorí ich druhy, ale druhy samy nemajú ticto definičné črty
indivíduí. Nemožu existoval' dva numericky rozne, ale kvalitatívne rovnaké druhy.
Stará filozofická tradícia, nedávno oživená Kripkem, Putnamom, Plantingom
a inými, deJí akcidenty na tie, ktoré mečů má kontingentnc či akcidentálne, a na tie,
ktoré niečo má ncvyhnutne či esenciálne. Ide tu skor o nevyhnutnosť de re než de
dieto, a v súčasnej podobc táto tradícia vysvetl'uje de re nevyhnutnosť pomocou
pravdivosti vo všetkých možných svetoch. Téza, že mcná sú rigidné dcsignátory,
ktorú sme odmietli už v predchádzajúcej kapitole, ilust ie ideu esenciálnych vlas-
tností, ktoré jednotlivá vec má vo všetkých možných svetoch. Prirodzené druhy sa
pokladajú za d'alšÍ príklad vecí, ktoré ich mená označujú rigidne, čo nielen neumož-
ňuje zachovať rozdiel medzi funkciou mien indivíduÍ a výrazov zastupujúcich pri-
rodzené druhy, ale dopúšťa sa aj Platónovej chyby, že druhy sa chápu ako jednot-
liviny, prc ktoré sa hl'adajú kritériá identity. Tieto kritériá sa, samozreJme, hl'adajú
v csenciálnych vlastnostiach prirodzených druhov, ktoré Kripke fakticky chápe
ako Lockove vlastnosti "reálnej esencie". Proti tejto teórii som tvrdil, že kcď použí-
vame výrazy pre prirodzené druhy, vyčleňujeme druhy v skutočnom svete, teda so
zrctel'om na na..'ie chápanie prirodných zákon ov riadiacich vzťahy medzi všetkými
rozmanitými vlastnosťami jednotlivín, ktoré majú, keď patria do roznych prirodze-
ných druhovo Toto naše chápanie je dostatočným dovodom na to, aby sme takisto
odmietli Lockovo vysvetlenie výrazov pre prirodzené druhy, ktoré sú podl'a neho
nerozlučne spaté s "nominálnou esenciou" týchto druhovo
Kapitola o kauzálnom posobenÍ sa týkala jedného z najvšeobecnejších typov
vzt'ahu medzijcdnotlivinami,jednou zo štyroch Aristotelových prÍčin - o ostatných
sa ukázalo, že nie sú kategoriálne či také základné ako pohybová pričina. Od sedem-
násteho storočia bolů hlavnou otázkou, či kauzálny vzťah zahiňa nevyhnutné
spojenie pričiny a účinku. Podl'a Locka zahřňa, hoci sa dištancoval od scholastic-
kého názom, podl'a ktorého takéto spojenia sú poznatel'né a priori_ V skutočnosti si
Locke myslel, že nevyhnutné spojenia v prirode navždy zostanú neznáme, hoci
keby sme poznali reálne csencie substancií, apriórne by sme pochopili, že keď sa
stala udalosť jedného typu, musí nastat' udalosť iného typu. Empiricizmus po Loc-
kovi dokonca odmietol, že a priori má takéto miesto v prirodných nevyhnutnos-
tiach; Hume však zašiel d'alej a celkom spochybnil pritomnosť ncvyhnutnosti
v kauzálnych spojeniach, ked'že myser ju sama zavádzajúco projektuje do prirody.
Tieto postoje Locka a Huma v súčasnom myslení reprezentujú na jednej strane
názory Harrého a Maddena s ich teóriou kauzálnych sil jednotlivín a na druhej
strane Mackicho názory, ktorý analyzuje prÍčiny ako INUS podmienky a zdanie
nevyhnutnosti kauzálnych spojení pokladá za odraz nášho kontrafaktuálneho mys-
lenia o nich.
Je všeobecná zhoda v tom, že kontrafaktuály sú súčasťou nášho myslenia
a hovorenia o kauzálnych vzťahoch a ich analýza je potrcbná na adekvátnu charakte-
rizáciu tejto kategórie. Zdá sa, že táto analýza patrí mcdzi najťažšie cvičenia
113
112
v kategoriálnom opise a pozrel som sa na dve teórie, ktoré by sa dali pokladať za
predstavitcfov sporu medzi Humom a Lockom. Ako som práve uviedol, Humovu pozí-
ciu 7.aujal, okrem iných. Mackie, ktory chápe kontrafaktuály, napríklad ,,AJ< by kengury
nemali chvost, prevrátili by sa", ako skryté a1l,7Umenty so zamlčanými premisami. Tento
prístup sa musí vyrovnat' s istými problémami. no naznačil som, že nie sú na pohl'ad
neprekonatel'né. Opačnú pozíÓu obhajujc Le s a ponúka lockovskú alternativu k tomu,
čo (podl'a mňa neprimerane) nazýva "metalingvistickým prístupom".
Lewisova analýza spočíva na pojme možných svetov, ktorý vyplával na povrch
v Kripkeho úvahe o menách a výrazoch pre prirodzené druhy. Aparát analýzy je
pOsobivý a sposob využitia možných svetov v tomto prípade je možno bližší k ich
modernému povodu v modálnej logike. Kontrafaktuálne tvrdenie má také pravdi-
vostné podmienky, že je pravdivé vtedy a len vtedy, keď príslušný materiálny kondi-
cionál .,Kengury nemajú chvost kengury sa prevrátia" je pravdivý v najbližších
možných svetoch pripúšťajúcich antecedent. Okrem neprijatefných implikácií, aké
sme si všimli v prípade výrokov o ideálnych plynoch, dokonale hladkých plochách
atď., naráža tento prístup, spolu s ostatnými tohto druhu, na všeobecnú pochybnosť
týkajúcu sa pojmu možných svetov. Lewis ich chápe v silnom realistickom zmysle, na
rozdiel od Kripkeho, a naráža na problémy, ako je trallSsvetová existencia indivíduí,
a nároky, ako jc napriklad rovnaké uznanie nemožných svetov. Čo je však. hlavné,
Lewisov prístup nic je hodnoverným opisom nášho myslenia a hovorenia o svete,
1000 altematívny ,,metalingvistický" prístup referuje na veci, ktoré nepochybne exis-
tujú, na naše činnosti predkladania hypotéz a vyvodzovania záverov z nich.
V piatej kapitole sa hovorilo o ostatných podobách vzťahu medzi j ednotli vina-
mi, ktoré som nazval kategoriálnymi, o priestorových a časových vzťahoch. Nie
všetky jednotliviny existujú priamo v priestore, lebo musíme medzi ne zahmúť veci,
ktoré sadejú napnldad v mentálnej oblasti, ale napriek tomu sa všetky z nich nejako
spájajú s jednotlivinami, ktoré majú priestorovú existenciu, napríklad s osobami.
V druhej kapitole sa ukázalo, že jednotliviny majú kritériá identity, ktoré zahřňajú
priestorové a časové vzťahy, takže by sme mali uzavriel', že každá jednotlivina je
tesne spatá s priestorom a časom.
Pozreli sme sa na problémy priestom a času, ktorým sa tol'ko venovali Gréci, vráta-
ne Zenónových paradoxov a súčasnejšieho McTaggartovho pokusu dokázal', že čas
je nereálny. Prinosom takýchto diskusií je skor lepšia charakteristika priestorových
a časových vzťahov než nahliadnutie do nereality. Pozreli sme sa aj na diskusiu medzi
Leibnizom a newtonovcami v otázke, či priestor a čas sú absolútnymi entitami alebo
množinami vzťahov, a na Kal1tovu tézu, re priestor a čas sú "empiricky reálne, ale
transcendentálne ideálne". Súčasnejšie diskusie o tom, či priestor a čas sú jedinečné
alebo či na. e pojmy priestom a času, naopak, pripúšťajú možnosl' viacerých priesto-
rov alebo viacerých časov, nám umožnila trochu !epšie vyjasniť našu charakteristiku
114
týchto kategórií. Jedným výsledkom bolo to, že by sme mali vyriešiť otázku statusu
priestom a času ako jednot1ivín alebo všeobecnín, ČO je problém, ktorý bol v pozadí
diskusie o absolútnom alebo relatívnom statuse priestom a času.
II. Argument v prospech pojmového realizmu
Teraz prejdem k otázke, či minimálna metafyzická práca na kategoriálnom opIse
može naozaj zostať minimálna, či može zostať bokom od metafYzického realizmu
a!ebo metafyzického absolutizmu. Minimálny status kategoriálneho opisu doteraz
zabezpečoval doraz na tom, že ide iba o správnu charakteristiku fundamentálnych
čít myslenia a hovorenia o realite, a predpoklad o tom, že takúto charakteristiku
netreba pokladať za charakteristiku skutočnosti samej, ako to vyžaduje metafYzic-
ký realizmus, ani za charakteristiku jediného možného sposobu rozmýšfania
a hovorenia o skutočnosti, ako to vyžaduje metafYzický absolutizmus. Teraz chcem
uviesl' argument v prospech závem, že prvý predpoklad je omyl, lebo opis našich
kategóriíje opisom skutočnosti samej; povaha m6jho argumentu však nebude za-
vazoval' kategoriálny opis k metafyzickému absolutizmu. Pozíciu, ku ktorej dospe-
jeme, možno nazval' "pojmový realizmus". K m6jmu argumentu v prospech tohto
druhu metafYzického realizmu sa dopracujem preskúmaním pokusu Davida Hamly-
na spojil' fakty s predstavou o tom, na čom sa l'udia zhodnú, že to platLI30
1. Wittgensteinovská línia
Ak Hamlyn má pravdu a všeobecný súhlas vytvára fakty vo svete, spojenie kate-
goriálneho opisu a metafYzického realizmu je jednoduché a priame: ľudia sa vo
svojom myslení a hovorení zhodujú na tom, čo je, teda opis tejto praxe je opisom
skutočnosti. Navyše zostáva priestor na zmenu našej praxe v čase, teda metafyzic-
ký absolutizmus je vylúčený. Preto je dóležité pochopil', prečo tieto spojenia ne-
možno takjednoducho nadviazal'.
Hamlynov argument vychádza z niektorých ústredných Wittgensteinových
myšlienok z Filozofiekých skúmaní, najmá z tvrdenia, že ", vnútorný proces' potre-
buje vonkajšie kritériá", 131 a zo záhadnej poznámky 242:
K dorozumeniu sa prostredníctvom jazyka patrí nielen zhoda v definíciách. ale aj
(hoci to znic čudne) zhoda v súdoch. Zdá sa, že to ruší logiku, ale nic Je to tak. - Iné
"" D. W. Hamlyn. Thcory of Knowledgc, Macmíllan, London, 1970, s. 68-75 a 136-142. Pozri
aj jeho inaugural'nu prednášku na Birkbeck Co/lege. London University, ..Seeing Things as
They Are" (1965)-
f;J L. Wittgenstein. Filozofickč skúmania, pre!ožil F. Novosád, Pravda, Bratislava 1979, !i 580
(., 192). [Carr cituje z druhého anglického vydania, Blackwel/. Oxford, 1963. (Pozn. prekl.))
115
je opisovať metódu merania a iné nájsť a vyjadriť výsledky merania. Ale to. čo nazý-
vame ..meranim", je určené aj istou konštantllosťou výsledkov v meraní.
V tomto citáte Wittgenstein stanovuje určité spojenie medzi verejným súhlasom
a komunikáciou, čo sa móže teoreticky zdal' celkom prijateľné. Ak sa rudia nezhod-
nú na svojom používaní jazyka, ako medzi nimi može prebiehal' nejaká komuniká-
cia? Zvyšok citátu však ukazuje. že v stávke je toho viac než len toto, a to je uvede-
né jeho jednoduchým príkladom. Ak má existovať prax používania výrazov pre
dížku objektov, veľkosti ako "dlhý dve stopy" alebo "vačší než ten druhý", potom
sa vyžaduje, aby sa ľudia vo všeobecnosti zhodli na výs1edkoch merania objektu.
Bez takejto zhody na výsledkoch, nie je šanca, aby prax merania v6bec existovala.
Citát teda obsahuje aspoň určitú zhodu na faktoch týkajúcich sa napríklad dížky
ako podmienky jazyka dÍžok. Wittgenstein by to pravdepodobne rozšÍril na spoje-
nie medzi jazykom a všeobecnou zhodou o tom, čo je.
Druhý citát, o vnútorných procesoch, sa vracia k diskusii o jazyku, ktorý použí-
vame na hovorenie o bolestiach, nádejách, obavách, myšlienkach atd'. Jeho téza,
podporená sériou komentárov,1l2 ktoré sú známe ako "argument súkrornného jazy-
ka", hovori, že prax opisovania vnútorných procesov iných ľudí - a ostatne aj
vlastných vnútorných procesov predpokladá, že máme kritériá dokazujúce exis-
tenciu a povahu týchto procesov; ba čo viac, tieto kritériá sú svojou povahou
verejné, využÍvajú črty správania a vystupovania, ktoré dokážu všetci pochopil'.
Ostatne, ako by mohla existoval' verejná zhoda, keby nebolo verejných kritérií
vnútorných procesov? Ked' má nickto bolesl', dáva to najavo charakteristickými
spósobmi, ktoré sa celkom odlišujú od toho, čo by robil, keby citil spokojnosl' so
životom, očakával by vÍťazstvo na dostihoch atd'.
Je doležité poznamenal', že Wittgcnstein používa výraz "pravidlo" špecifickým
sposobom, ktorý sa dá ťažko charakterizovať pomocou už existujúcich filozofic-
kých výrazov. B3 Navrhovaný vzťah medzi napríklad bolesťou a istým správanÍm
umožňuje, aby niekto citil bolesl', ale nedalju najavo. a aby dal najavo pocit boles-
ti, hoci ju neciti. Vyžaduje sa iba to, že normálne sa bolesl' sa bolestné správanie
spájajú, a takéto prípady sú abnormálne. Pojem "nonnálne" nie je ekvivalentný
pojmu" všeobecne", štatistickému pojmu. ale pojmu, ktorý kontrastuje s niečím ako
"kde sú špeciálne dovody, prečo nie". Ba čo viac, obhajcovia wittgensteinovskej
idey "kritéria" ju nechceli explikoval' pomocou pojmu induktívnej evidencie, pri-
čom popierali, že bolestné správanie je dobrou induktívnou evidenciou bolesti
}<1lbid.. .9 240 3 I 5.
!." Pozri napríklad R. A/hritton, "On Wittgensteín:. U.e oJ the Term , Crileriol1 ou, Journal or
Philosophy 6I. I 959. 845--857; znovu vydané s po..tskriptom v: G. Pitcher (zost.). Wittgcnstcin:
Thc Philosophical Investigations, Macmillan. London, /968.
116
samej, pravdepodobne z toho dovodu, že je tu pojmová vazba, ktorá prekračuje
induktívnu evidenciu. V každom prípade povedať, že určitý druh správania
a vystupovania je kritériom bolesti, znamená povedal', že nonnálne ľudia trpia bo-
lesl'ou, ked' dávajú najavo takéto správanie.
Hamlyn zovšeobecňuje toto použitic idey kritéria, pričom zdorazňujc, že každý
pojem potrebuje takéto kritérium, nielen pojmy týkajúce sa vnútorných proce-
SOV. 134 Vyžadujú ich napríklad aj observačné pojmy, napríklad farby; kritérium čer-
venej je "vyzeral' červeno": normálne, ak niečo vyzerá červeno, je to červené.
Pravda, kritérium musí mať aj relevantný druh odstupu od pojmu: niečo može
vyzeral' čcrveno, a predsa to nemusí byť červené a naopak. Táto idea prcniká
k pojmu faktu - a pravdy, a objektivity, ktoré sa tesne spájajú s faktom. Aké krité-
rium by sme mohli mať pre pojem faktu? Podľa Hamlyna odpoveďou je všeobecná
intersubjektívna zhoda. Ak sa normálne ľudia na niečom zhodnú, že je to pravda,
ide o fakt. Pri niektorých jednotlivých faktoch nemusí verejná zhoda z nejakých
osobitných dóvodov existoval' a v nejakom špecifickom prípade može existoval'
verejná zhoda bez faktu. Napriek tomu sa verejná zhoda tesne spája s pojmom faktu
sposobom, ktorý nie je iba induktívny.
Zdá sa, že Hamlynov záver ponúka silný nástroj proti filozofickému skeptikovi,
ktorý spochybňuje našu schopnosť poznal' skutočnosť, a ponúka aj spojenie me-
dzi kategoriálnym opisom a realizmom či absolutizmom. V skutočnosti sa zdá, že
hlavným motívomjeho argumentu boli práve tieto dosledky pre skepticizmus. Hned'
je však zrejmé, že pri tomto účele zlyháva, lebo dosah tézy zostal nejasný. Čo presne
kOllŠtituuje triedu súdov, na ktoré téza referuje? v. etky súdy, ktoré ľudia vynášajú
o čomkol'vek, alebo obmedzené triedy súdov, ako sú napn1dad súdy o dÍžke veci,
ich farbách a chutiach, vnútorných procesoch iných l'udí, minulosti, budúcnosti,
estetických a morálnych otázkach atď.? Skeptik typicky spochybňuje našu schop-
nosl' dosiahnuť poznanie v tej či onej oblasti skúmania a túto tézu treba aplikoval'
na každú takúto oblasl' samostatne, aby sme ho umlčali.
O tom, že Hamlynju zamýšl'a aplikovať celkom všeobecne, sa možno domnie-
vať z jeho postoja k problému skepticizmu o minulosti, ktorý nastolila Russel10va
hypotéza, že svet mohoJ vzniknúť iha pred niekoľkými minútami, doplnený všetk:ý-
mi údajnými záznamami a spomienkami o celkom ncreálnej minulosti. To sa Russel-
lovi zdalo ako dostatočný dovod na spochybnenie našej schopnosti poznal' niečo
o našej minulostI. Bez ohl'adu na to, že všeobecná zhoda je kritériom faktu, naša
všeobecná zhoda na faktoch o minulosti podl'a Hamlyna 135 nestačí na konštatova-
nie, že naozaj ide o fakty. V tomto pripade, myslí si. okolnosti sú abnonnálne, lebo
/34 D. W Hamlyn, op. cit.. s. 7/.
HS Ibid.. s. 20I -202
117
existuje špecifické vysvetlenie prerušenia spojenia- zázračný povod sveta. Týmto
smerom sa Hamlyn zrejme musel vydat', aby udržal svoju tézu o vel'mi všeobecnej
aplikácii na súdy celkovo; inak by narazil na nasledujúci problém: všeobecná zho-
da o duchoch a démonoch obývajúcich stromy a skaly, s ktorou sa možno stretnúť
v nejakej konkrétnej ku1túre, by viedla k záveru, že takíto obyvateliajestvujú. že
fakty sú také, za aké sa vydávajá Ak však Hamlynova téza má byť taká všeobecná,
skeptik odpovie, že neuviedol žiadne dovody, prečo odmietať skepticizmus
v ktorejkoľvek konkrétnej oblasti skúmania, a teda stratil spojenie s tradičnými skep-
tickými pochybnosťami.
Nechajme teda bokom problematiku skepticizmu a spýtajme sa, či Hamlyn uvie-
dol prijatel'nú triedu dovodov podporujúcich jeho záver. Prvým problémom je jeho
zdorazňovanie zovšeobecnenej verzie Wittgensteinovej požiadavky o kritériách
pre vnútomé procesy: všetÁy pojmy majú kritériá aplikácie. Toto tvrdenie nielen
nijako nepodporuje, ale je neprijatel'né v mnohých prípadoch. Po prvé, zdá sa, že
vedíe k nekonečnému regresu, lebo každý pojem obsiahnutý v kritériu pre daný
pojem bude takisto potrebovať kritérium. Napríklad s pojmom bolesti sa spája krité-
rium obsahujúce množinu altematívnych opisov správania a vystupovania, pri-
čom splnenie ktoréhokoľvck z nich normálne zabezpečuje exístenciu bolcsti; každý
opis však používa pojmy, ktoré samy potrebujú kritériá aplikácie, naprík1ad "držať si
brucho a stonať". V prípade výrazov ako "červený" a "kyslý" je to však ešte hor-
šie, lebo Hamlynove kritériá obsahujú tieto výrazy samy: kritériom, aby mečů bolo
červené, je to, aby to vyzeralo červeno. kdc sa opať objavujc pojem čcrvenosti.
Regres sa napokon azda niekde ukončí, ale zjavne iba pomocou hrozíacej kruho-
vosti. Po druhé, pojmy, ktoré sa týkajú vnútomých procesov, predstavujú iný prob-
lém než tie, ktoré sa týkajú verejne prístupných javov, napríklad farieb a chutí,
alebo dokonca faktov o nich, a spojenic medzi zhodou v súdoch a jazykom, na
ktoré sa Haínlyn spolieha, hovorí len v prospech verejných kritérií v prípade vnú-
tomých proccsov. Neexistuje žiadne oprávnenie, aby sme Wittgensteinovo tvrde-
nie týkajúce sa požiadaviek, ktoré na jazyk kladú vnútomé procesy, rozšírili na
všetky pojmy.
Ďalším dovodom na spochybnenie Hamlynovho záveru je to, že priamo spočíva
na argumente o súkromnom jazyku, a to prinajmellŠom dvoma sposobmi. Videli
sme, že základom pojmu kritéria je argument o súkromnom jazyku vo Fi/ozofickýeh
.fkitmaniaeh, a spochybnili sme jeho zovšcobecnenie na všetky pojmy. Ba čo viac,
pri výberc kritéria pojmov faktov. pravdy a objektivity Hamlyn priamo vychádza
z argumentu o súkromnomjazyku. Prečo, mohli by sme sa pýtať, verejná zhoda
a nic nejaký iný jav? Čo má ostatne intersubjektívna zhoda do činenia s faktom,
pravdou a objektivitou? Pojem objektivity implikuje, že niečo platí nezávisle od
toho, či to niekto potvrdí; implikuje to, čo je intersubjektívne, nie to, o čom sa
118
subjektívnc súdi, že to platí. Takto sa však ešte nedostancme k intersubjektívnej
zhode v zmysle všeobecného prijatia daného faktu a túto medzeru musíme zaplnit'
nejakou ďalšou úvahou.
Odpoveď, zdá sa, zníe, že Hamlyn sa spolieha na wittgensteinovskú asociáciu
medzi používaním jazyka na komunikáciu a zhodou v súdoch, o ktorej sa hovorí
v druhom citátc: ak jazyk má byť prostriedkom komunikácie, musí existovať zhoda
v súďoch aj definíciách. Dosledkom argumentu o súkromllom jazyku však je to. že
každý jazyk slúži na komunikáciu, leho nemože cxistoval' jazyk, súkromný jazyk,
ktorý by sa nedal použiť na tento účel. Z toho vyplýva, že je tesný vzťah medzi
jazykom simp/iciter a zhodou v súde. Ako inak lepšie vyjadriť tento závcr než
pomocou kritérií a povedať, že zhoda v súdoch je kritériom faktu, pravdy
a objektivity?
Hamlynova téza stojí na Wittgensteinovom pojme pravidla a súvisíacom argu-
mente o súkromnom jazyku. Ak ich odmietneme, téza padá; nepochybne sú poruke
silné argumenty konkrétne proti argumentu o súkromnom jazyku. 13ó Keďže sme
mali dovod aj na odmietnutie pojmu kritéria vo Wittgensteinovom zmysle
a zovšeobecnené použitie, ktoré Hamlyn využil vo svojom argumente, nemožeme
akceptovat' jeho tézu, že verejná zhodaje kritériom faktu. Vzťah medzi kategoriál-
nym opísom a metafYzickým realizmom treba zabezpečiť ínak.
2. Fakty, pojmy a kategórie
Mohlo by sa však zdať, že Hamlynova téza vyzerá hodnoveme, ak ju oddelíme od
jej podpomých argumentov. Na začiatku mojho dokazu v prospech pojmového
realizmu, odstránim tie jej črty, ktoré sú podl'a mňa neprijatel'né. Hamlynova téza
teda znie, že verejná zhoda je kritériom faktu. Prvá vec, ktorej sa musíme vzdať,
z dovodov, ktoré som uviedol,je wittgensteinovský pojem kritéria, takže nám zosta-
ne téza, podľa ktorej mcdzi vercjnou zhodou a faktom existuje spojeme nejakého
druhu.
Ďalej poznamenajme, že nemožno akceptovať nasledovné znenie tézy: verejná
zhoda je nevyhnutnou a postačujúcou podmienkou faktu. To vyplýva, po prvé,
z úvahy. že jcstvuje mnoho faktov (a všeobecne sa to uznáva), naktorých sa verejne
nielen nezhodneme, ale nemáme o nich ani tušenie. Napríklad: presný počet zmiek
piesku na britskom pobrcží alebo momentálna vzdialenosťmedzi Big Benom a stredom
Mesiaca, alebo prirodzenost' ľudského druhu o paťdesiatmilárd rokov, alebo to, ako
presne vyslovovali svoje hlásky obyvatelia Mohenjodara v starovekej Indii. Verejnú
zhodu teda nemožno pokladal' za nevyhnutnú podmienku faktu vo všeobecnosti,
HO Pozri .>lale o leilo otázke v: G. Pitcher (zost). Wittgenstcín: The Philosophícal lnvestigations,
a v: o. R- Jones (zost.), Thc Prívate Language Argument, Macmillan, London. 197/_
119
hocí ňou azda je pre zavedené fakty, aj to len tautologicky. Po druhé, verejná zhoda
však zjavne nie je ani postačujúeou podmienkou faktu, ked'že o mnohých veciach sa
verejná zhoda mýlila, Tvar Zeme, počet planét slnečnej sÚstavy, pohyb planét okolo
Slnka -- to je len zopár prikladov, ktoré možno l'ahko doplnil'. Verejná zhoda teda nie
Je ani nevyhllutnou, ani postačujúcou podmienkou faktu.
Jedna lákavá cesta, ako tézu vylepšil', je namiesto "verejnej zhody" dosadil'
"verejne odsúhlasené kritériá zavedeni a faktov'" pričom splnenie takejto tézy by sa
dalo pokladal' za nevyhnutnú aj postačujúcu podmienku faktu. Ak je však nejaká
nádej, že je to správne, pojem kritéria musÚlle chápal' v newittgensteinovskom zmysle,
takže máme na mysli niečo ako pravídlá uskutočňovania skúmania alebo pravidlá
rozhodovania, kedy niečoplatí,je faktom. Prirodzene, mohlo by byťťažké vedieť,
či pravidlá sa správne dodrža1i alebo či sa splnili v konkrétnom prÍpade, a teda je
ťažké vedieť, či sa zaoberáme faktom; tieto ťažkosti by však bolí iba odrazom
všeobecného problému istoty poznania. ČO je dóležitejšie, ak tejto téze máme veriť,
pojem splnenia kritérií treba chápal' skór v tom zmysle, že sú splnitelné, než v zmysle,
že sú skutočne splnené. Ak tomu tak nebude, problém z predchádzajúceho odseku
je spal' a nedostali sme sa ďalej. Nech teda téza znamená: nevyhnutnou aj postaču-
júcou podmienkou existencie faktu je existencia verejne odsúhlasených kritérií za-
vedenia faktu.
Musíme sa vzdal' aj požiadavky, že kritériá sú verejne odsúhlasené, lebo túto
časť Hamlynovej tézy podporoval problematický argument o súkromnomjazyku.
Navzdory tomu argumentu móžeme predpokladal', že kritériá zavedenia toho, čo
platí, pravidlá riadiace výskumné postupy a okolnosti, za ktorých sa niečo pokladá
za fakt, to všetko može mať k dispozícii aj jedna osoba. Pravda, možno povedať, ak
jazyk má byť nástrojom komunikácie, musí byť zhoda v definÍciách a súdoch, teda
indivíduum musí zdiel'al' pravidlá s ostatnými, ak chce s nimi komunikoval'. Ak
s nimi nechce komunikoval', pravidlá nemusia byť spoločné, verejne odsúhlasené;
kritériá zavedenia faktov simpliciter móžu byť jedinou nevyhnutnou a postačujúcou
podmienkou faktu.
Takmer sme sa dostali k premise mójho argumentu v prospech pojmového realiz-
mu: fakty existujú, ak existujú kritéria, ktoré ich zavádzajú, pravidlá riadiace vý-
skumné postupy a okolnosti, za ktorých sa niečo pokladá za fakt. Existujú napríklad
fakty o počte stolov vo vedl'ajšej miestnosti a o počte miestností v tejto budove,
lebo existujú pravidlá počítania, pravidlá individualizácie stolov a pravidlá indivi-
dualizácie miestností. Ak takéto kritériá neexistujú, nedajú sa zaviesť žiadne fakty.
Než budem pokračoval', poukážem na dOležitosť jednej spomenutej myšlienky
v súvislosti s touto tézou. Jestvuje všeobecný problém istoty, ktorý sa vzťahuje aj
na otázku, či takéto kritériá boli splnené; nevytvára však žiadne ťažkosti špecifické
pre tento druh poznania, Mohlo by byť l'ažké zistil', či sa použiJi správne postupy
alebo čí okolnosti sú naozaj také, za aké sa pokladajú, a tak sa odvodí nesprávny
záver. Ak sa použili správne postupy, stanovil sa fakt; ak sa nepoužili, urobila sa
chyba. Proti vysvetleniu faktov však nemožno namietať, že umožňuje omyly o nich.
Treba uviest' aj ďalší bod. ktorý s tým súvisí: v konkrétnych prípadoch maže byť
nielen tažké nadobudnúť istotu, že kritériá bol i splnené, ale móže to byť
v skutočnosti nemožné. 137 Jedným dóvodom móže byť to, že v danom prípade-
napríklad pri počítaní planét vo vesmíre - sa nedajú aplikovať postupy, a predsa
existuje určitá odpoveď, a teda fakt, ktorý je nám skrytý. Iným dovodom može byť
to, že normálne postupy zavedeni a nejakého faktu znemožňujú zavedenie iného
faktu. napriklad memnie rýchlosti aj hmotnosti mikroskopických častíc, ale napriek
tomu existujú dva fakty. Kritériá zavedenia faktov teda nemusia byť neomylné ani
nemusia byt' aplikovaterné vo všetkých prípadoch, v ktorých existujú fakty; pre-
misu mójho argumentu v prospech pojmového realizmu treba chápať tak, že to
predpokladá.
Možu byť kritériá zavedenia faktov pre ne nevyhnutné aj postačujúce? Keby
boli postačujúce, fakty by sa vytvorili už vytvorením kritérií, ktoré ich zavádzajú. čo
predpokladá, že rudská mysel' má príliš vel'kú kontrolu nad skutočnosl'ou. Vy tvore-
nie kritérií pre fakty je nanajvýš vytvorením množiny pravidiel, ktoré treba použil', ak
svet poskytuje materiál na ich použitie. To, čije faktom, že vo vedl'ajšej miestnosti sú
tri stoličky, závisí nielen od postupov počÍtania a individualizácie stoličiek a miestností,
ale aj od výsledku týchto postupov v danom prípade, ktorý nemožno predurčil'
v čase, ked' sa postupy vymýšl'ajú. Kritériá zavádzania faktov sú nevyhnutné, ale nie
postačujúce na existenciu faktov, keďže postačujúce podmienky obsahujú pozitÍvny
výsledok použitia týchto postupov. Téza, ktorá tvori premisu mójho argumentu
v prospech pojmového realizmu, teda znie: kritériá zavedenia faktov sú nevyhnut-
nou, hoci nie postačujúcou podmienkou existencie faktov.
Mój dokaz pokračuje nasledovne. Doteraz sme tieto kritériá chápali tak, že obsa-
hujú dve veci: postup riadiaci skúmanie a pravidlá riadiaee okolnosti, za ktorých sa
predpokladá, že fakt existuje; tieto dve veci sú tesne spaté. Prvú vec treba fakticky
oprávnene pokladat' sa priamy dosledok druhej veci, lebo keď je známe, za akých
okolností sa fakt može vyhlásiť, je tiež známe, čo treba urobiť, aby sme dospeli
k týmto okolnostiam. V príklade o počte stoličiek vo vedl'ajšcj miestnosti poznanie
toho, čo sa pokladá za stoličku, a toho, čo sa pokladá za počítanie stoličiek, určite
viae než iba naznačuje, čo treba urobiť na zavedenie faktu. Tento prÍklad sa dá
rahko zovšeobecniť a dósledokje zrejmý. Poznal', čo konštituuje daný fakt, zname-
m O tejto myšlienke, ktorá okrem iného vytvára problémy statožneniu zmysluplnosti
o verifikovaternosti, ktoré robili logickí pozitivisti, pozri G. l.angford, .,lmpossible Knowledge",
Relígious Studics 10, 1973, 2/3-118.
120
121
ná takisto poznal' druh skúmania, ktoré zavedie tento fakt, pričom treba mať na
pamati uvedené výhrady o komplikovaných alebo nemožných prípadoch. Nevy-
hnutnou podmienkou faktu je teda existenci a pravidla, ktoré riadi, kedy daný fakt
existuje.
Čo sú pojmy, ak nie takéto pravidlá? Pojem je niečo, čo umožňuje. aby jeho
vlastník videi svet určitým spósobom. aby spoznal exemplár istého druhu
v skutočnosti alebo si ho predstavil v mysli. Keď niekto má pojem entity F, nejaké F
spozná, keď ho uvidí, a móže tiež očakával', dúfať, predstavoval' si a uvažovať
o nejakom F. Mať pojem psa zahiňa poznať, čo psy sú, a to so sehou prináša všetky
tieto schopnosti. Z toho vyplýva záver, že fakty existujú iba vtedy, keď existujú
pojmy, 7..e pojmy v tomto zmysle generujú fakty.
Uzatváram, že pojmový realizmus sa zaviedol nielen v podobe špecifickej pre kate-
górie, ale týka sa l'ubovorných pojmov. Opis pojmu stola je teda opisom stol ov, je
opi5Om nielen myslenia a hovorenia o skutoČllosti, ale aj opisom skutočnosti. Ako
sme zistili v druhej kapitole, stól je fYzický objekt spÍňajúci určitý funkcionálny opis
a ako fYzický objekt má princip individualizácie a princip reidentifikácie, ktoré sa
týkajú časopriestorovej polohy a pohybu v priestore a čase. Opis tohto pojmu je
opisom druhu veci v skutočnosti, nielen spOsobu myslenia a hovorenia o skutočnosti.
Keď indivíduum generuje svoju množinu pojmov, nevynachádza úplne skutoč-
nosť, lebo takáto skutočnosť by obsahovala všetky druhy absurdít odrážajúce
logické nekonzistentnosti a iné nekoherentnosti v jeho pojmoch, aj by s p Íňala všetky
z nich. Cudská myseľ zjavne nemóže mať takúto kreativitu a pokiaľ ide o pojmy
všeobecne, móžeme nanajvýš tvrdiť, že vytvárame pojmy a svet ich vypÍňa. Pojem
je spósob vyčlencnia toho. čo je, a to, čo je, nie je dané iba pojmom samým. Keď
máme k dispozícii naše pojmy, móžeme vidieť, či im niečo vyhovuje; alebo - keďže
to naznačuje, že veci, entity, súcna vo svete existujú pred poj marni a nezávisle od
nich - keď máme k dispozícii pojmy, vidíme, či móžeme svet vyformovať pomocou
nich. Ak móžeme. existujú fakty, ktoré máme odhaliť.
Neexistovali však fakty pred zavedením pojmov, prv než, povedzme, Zem nevy-
chladlanatoľko, aby mohol vzniknúť život? A nebudú existoval' fakty, keď všetok
život zmizne v dósledku tepelnej smrti vesmíru? Nie je dOvod popierať tieto tvrde-
nia a to, ČO som povedal, je s nimi celkom konzistentné. Pojmová schéma sa dá
použiť mimo prítomného času a miesta, na minulé, ale aj na budúce veci, prcdtým
aj potom ako ju móže mať ne jaká živá vec. Preto mažeme hovoriť o faktoch, ktoré
sú nám časovo aj priestorovo vermi vzdialené, a preto možeme povedať, že
o veciach, ako je rýchlosť svetla a gravitácia, fakty existovali ešte prv, než sa vyna-
šli pojmy, pod ktoré spadajú. Ťažší prípad predstavuje pre moju tézu idea, že móžu
existovat' fakty, na ktoré momentálne nemáme pojmy, čo je vážna situácia, ktom
nepochybne zdierame s minulými generáciami a ktorú musí pocítiť každé indivídu-
um, keď pokračuje jeho pojmový vývoj. Ak mažu existovať fakty bez zodpoveda-
júcich pojmov, ako mažem tvrdiť, že pojmy sú ncvyhnutnou podmienkou faktov?
Tvrdím, že toto nie je skutočný problém tejto tézy, lebo vynaliezavá špekulácia
o možnosti druhov faktov, o ktorých sa nám v našej pojmovej schéme ani nesníva-
lo,je súčasne špekuláciou o možnosti pojmov, ktoré neobsahuje. Ked'že pojmy sú
nevyhnutné pre fakty, nemožu existovať fakty bez pojmov. Keďže si však vieme
predstaviť, že mimo na.i;ej pojmovej schémy sú fakty, možeme si takisto predstaviť,
že sú pojmy, ktoré treba vynájsť a použil'. Na to iba musíme uznať, ž..e naša pojmová
schéma móže byť neadekvátna, nie to, že všetky pojmy móžu nevyhovoval' fak-
tom.
Pojmový realizmus sa vzťahuje na pojmy všeobecne, teda na kategórie, o ktorých
som hovoril v minulých kapitolách. To sú najfundamentálnejšie a najvšeobecnejšie
zo všetkých pojmov v našej pojmovej schéme, ktoré vystupujú k špecifickejším
pojmom. napríklad stól a mačka, bitka a cyklón, ako ich predpoklady a čiastočné
obsahy. Napríklad nejaká mačka je časopriestorová jednotlivina, ktorá kauzálne
interaguje 50 svojím okolím, a pojem mačky tiež zahfňa tieto kategórie. Keďže exis-
tujú mačky, existujú veci zodpovedajúce našim kategóriám, a preto by sme mali
prijať metafYzický realizmus. V jeho prospech som argumentoval z inej strany, keď
som všeobecne zaviedol spojenia medzi pojmom a faktom, čím som ukázal, ž..e pojmy
sú nevyhnutnou podmienkou existencie faktov a že teda opis pojmov je opisom
skutočnosti. Keď sme takto obhájili pojmový realizmus. je jasné, že kategoriálny
opis sa napokon zavazuje k metafYzickému realizmu.
III. Dósledky pojmového realizmu
Keďže kategoriálny opis je koniec koncov niečím viac než len vysvetlením funda-
mentálnych čÍt mysleni a a hovorenia o skutočnosti, vyplýva z toho, že idea meta-
fYzickej pravdy má širší obsah, než sa predpokladalo v prvej kapitole. Tvrdilo sa tu,
že v metafYzike určite možno objaviť pravdy, ktoré sú empirické, faktuálne, týkajú
sa nášho myslenia a hovorenia o svete. Problematické postavenie majú len potiaľ,
pokial' ho majú akékol'vek pravdy o intencionálnych javoch, a metafYzické pravdy
by sa mali pokladať za objektívne, kognitívne tvrdenia. ktoré majú rovnakú hodno-
tu ako tvrdenia o obsahu vedl'ajšej miestnosti. Určite sú otázky o našich kritériách
akceptácie metafYzických právd, ale takéto kritériá máme a dokážeme na základe
nich rozhodovat' medzi roznymi metafYzickými tvrdeniami, ba ČO viac, teraz može-
me vi diet', že tieto kritériá sa neodlišl ú od intencionálnych pojmov vo všeobec-
nosti. Ked' sme však teraz pripusti1i, ž..e kategoriálny opis sa zavazuje k metafYzickému
realizmu, musíme revidoval' toto vysvetlenie metafyzických právd?
122
123
1. Metafyzický absolutizmus
Pre mnoho typov metafYzického realizmu by platilo, že predpokladajú metafYzický
absolutizmus. Aristotelovo chápanie rDznych druhov bytia jasne predpokladá, že
pravdy metafYziky sú nemenné. keďže ide o pravdy o nemcnnom svcte. Dokonca
Kantovo ne-realistické vysvetlenie metafYzických právd týkajúcich sa vlastne ka-
tegórií myslenia, pomocou ktorých 1'udia narábajú so svetom skúsenosti, predpo-
kladá, že ide o nevyhnutné, nie iba o kontingentné pravdy. Ako sme videli, Kant
spolu s Aristotelom veril v nerelatívnu, absolútnu povahu výsledkov kategoriálne-
ho opisu. Len Collingwoodovo chápanie metafYziky, ktorá sa podra neho týka
fundamentálnych predpokladov súčasnej vedy, umožňuje zmenu, ide teda
o relatívnu, neabsolútnu charakteristiku metafYzjckej pravdy.
Pojmový realizmus je iný. Špecifickosť pojmového realizmu spočíva v jeho pred-
poklade, že fakty z častí, z d6Iežitcj časti, tvoria pojmy, ktoré sa použÍvajú na štruk-
túrovanie reality, a keďže pojmové schémy sa nepochybne menia v čase, umožňuje
to zmenu samých faktov. 138 Kategoriálny opis teda može obsahovať objektívne,
empirické pravdy, ktoré však nemajú absolútny status, aký im prisúdili iné typy
realizmu. Pojmový realizmus pripúšťa altematívne skutočnosti. keďže možu existo-
vať alternatívne pojmové schémy. Naše myslenie a hovorenie o skutočnosti vO
svojom jadre zavádza časopriestorové jednotliviny, medzi ktorými sú vzájomné
kauzálne vzťahy, a teda v samej skutočnosti existujú takéto jednotliviny. Na druhej
strane sme nepreskúmali Kantove a Strawsonove úvahy, pod1'a ktorých naša poj-
mová schéma musí obsahoval' tieto črty, z čoho vyplýva, že výsledkom kategoriál-
neho opisu sú absolútne, nereIatívne pravdy: takéto argumenty však bude treba
doplniť k tvrdeniu o pojmovom realizme, lebo tento typ realizmu neformuluje vlas-
tné absolutistické závery.
2. Kognitivizmus
Predpokladali sme, že jednou hlavnou výhodou minimálnej činnosti metafYziky,
kategoriálneho opisu, je jej schopnosť vyhnúť sa bežným obvineniam antimetafY-
zikov, že metafYzické tvrdenia prekračujú hranice akéhokoľvek možného potvrde-
nia alebo vyvrátenia skúsenosťou, chýba im teda empirický obsah. Toto obvinenie
vzniesli logickí pozitivisti 139 začiatkom dvadsiateho storočia, aje v pozadí Kantov-
J;X Priklady takých zmien som uviedol v prvej kapitole. éasti 1.4. Ďa/šie rozpracovanie pojmového
realizmu by ma/o obsahoval' rozdiely medzi pojmami (naprik/ad jednorožca). o ktorých sa
uzná va. že nemajú exemp/ifikáty, a pojmami, ktoré ich majú. a podobne rozdiel medzi
zastaralými pojmami (naprík/ad éarodejnice). ktoré nemaU ž;adne odóvodnen;e na ich
použivanie, a tými. ktoré ho moU (napriklad pojem jlugistontl).
H9 Napriklad A. J. Ayer, Languagc, Truth and Logic. Gollancz, Lundon, 1936; Pengu;n.
lIarmondsworth. /971.
124
ho odmictania špekulatívnej metafyzikyako oblasti nekonečných sporov a klamného
prcdstierania poznania. '40 Navyše, antimetafYzik tvrdii, že tvrdenia metafyziky sa
pokladajú za syntetické a jediný sposob, ako možno prellkázať syntetické výroky,
je pomocou empirických prostriedkov .- neexjstujú syntetické aprióme výroky
(s výhradami, ktoré uviedol Kant). Pozitivisti, Kant a Hume l41 by "hodijj metafyzi-
ku do ohňa", lebo nemákognitívny obsah, obsahuje "iba sofistiku a klam". Zdá sa,
že kategoriálny opis sa vyhýba tomuto útoku, keď sa však teraz spoji s metafyzick)'ffi
realizmom. naďalej zostane nezranený?
Áno, zostane, lebo jeho tvrdenia majú faktuálnu. empirickú povahu. To, že TIaša
pojmová schéma zahfňa pojmy, ktoré som vyčlenil ako kategórie. je fakt. ktorý
museI byť objavený; evidenciou v jeho prospech je spósob nášho myslenia
a hovorenia o skutočnosti. Túto evidenciu nemenÍ ani fakt, že naše kategórie
významným spOsobom konštituujú samu skutočnosť; kategoriálne tvrdenia sú stá-
le empirické, faktuálne. To isté však platí o tých črtách reality, ktoré sú tiež odrazom
kategórií: to, že skutočnosť obsahuje časopriestorové jednotliviny, ktoré navzájom
kauzálne interagujú, to, že jednotliviny sa odlišujú od všeobecl1ín v tom, že majÚ
kritériá individualizácie a reidentifikácie atd'. - to sú veci, ktoré musí objaviť skúma-
nie reIevantných čřt nášho myslenia a hovorenia o skutočnosti, a ide teda
o empirické, faktuálne pravdy.
Nie sú však konceptuálnymi pravdami, a teda nevyhnutnými, nie kontingen-
tnými pravdami? A ak sú nevyhnutné, nie sú aprióme a nefaktuálne? Treba si uve-
domiť. že nie všetky pravdy o pojmoch sú konceptuálnymi pravdami, ak sa pod
konceptuálnou pravdou mieni nevyhnutná pravda. Empiricky objavujcme, že naše
myslenie a hovorenie má také črty. aké má, a teda skutOČllOSť ich takisto má empi-
ricky. Empiricky by sme mohli objaviť (a celkom rahko), že naša pojmová schéma
obsahuje pojem starého mládenca, pojem, ktorý zahfňa pojem byť neženatý - a to
tiež objavujeme empiricky: je však konceptuálnou, nevyhnutnou pravdou, že starÍ
mládenci sú neženatí, ktorú treba odlišit' od kontingentných právd o tom, že daný
pojem patrí do našej pojmovej schémy a že má tie črty, ktoré má. To isté platí
o fundamentálnych črtách tejto pojmovej schémy. To, že jednotliviny majú kritériá
identity a všeobecniny ich nemajú,je pojmovou, a teda nevyhnutnou pravdou; to,
že naša pojmová schéma obsahuje takéto kategórie jednotliviny a všeobecniny,je
empirickou, kontingentnou pravdou; to, že skutočnosť zahfňa takéto jednotliviny
a všeobecniny, je tiež empirickou, kontingentnou pravdou, lebo ide o dósledok
toho, že sme ich zahrnuli do nášho mysleni a a hovorenia o skutočnosti.
1<" 1 Kant. Kritika čislcho rozumu, "Transcendentálna dialektika".
'" D. Hume. lnquiry, s. 173.
125
3. Esencialistická metafyzika
Ak povieme, že metafYzické pravdy sú empirickými pravdami o črtách skutočnosti
odrážajúcich fundamentálne pojmy našej pojmovej schémy, ako by sme malí cha-
rakterizovat' metafYzické nepravdy? Argumentoval som proti súčasným esencialis-
tickým trendom v metafyzike, ktoré sa prejavujú v Kripkeho práci o menách
a výrazoch pre prirodzené druhy ako rigidných designátoroch a v Lewisovej teórii
kontrafaktuálov; takúto esencialistickú metafYziku pokladám za typického kandi-
dáta na metafYzickú nepravdu. V čom je nepravdivá?
Po prvé, esencializmus predstavuje neprijaterný opis kategórií začlenených do
nášho myslenia a hovorenia o svete, ide teda o empiricky nepravdivý opis tohto
myslenia a hovorenia. Po druhé, v dosledku myšlienok, ktoré som obhajoval na
posledných niekol'kých stranách, možeme povedať, že esencializmus je faktuálne
nepravdivým vysvetlením tých čit skutočnosti, ktoré odrážajú naše kategórie. Nie
je pravda, že jednotliviny vo svete majú de re esenciálne vlastnosti, nie je pravda,
že prirodzené druhy v skutočnosti majú de re esenciálne vlastnosti, a nie je pravda,
že existujú možné svety rovnako, ako existuje skutočný svet, pričom vo všetkých
svetoch majú tieto jednotliviny a prirodzené druhy vlastnosti, ktoré sa nazývajú
esenciálnymi. Neexistujú de re esenciálne vlastnosti a neexistujú možné svety, a to
platí empiricky, faktuálne. MetafYzické nepravdy sú neproblematické prinajmen-
šom vo svojom kognitívnom statuse.
To, pravda, neznamená, že esencialistická metafyzika vobec neobsahuje nevy-
hnutne nepravdivé tvrdenia. Faktuálnou pravdou o pojme prirodzeného druhu je
to, že prirodzený druh nemá kritériá individualizácie a reidentifikácie, čo je črtou
pojmu prirodzeného druhu v našej pojmovej schéme; v dósledku toho je faktuál-
nou pravdou, že skutočnosť obsahuje prirodzené druhy, ktorým chýbajú takéto
kritériá. Zároveň konceptuálne, a teda nevyhnutne je pravda, že prirodzené druhy
nemajú žiadne kritériá identity, keďže to platí o pojme. Je teda nevyhnutne neprav-
divé tvrdiť, ako to robia esencialistickí metafYzici, že prirodzené druhy majú takéto
kritériá. Opát' tu nie je žiadny paradox. Faktuálne pravdy a nepravdy sa týkajú
povahy na,;;ich pojmov a v dosledku pojmového realizmu sa týkajú aj povahy sku-
točnosti; pojmové pravdy a nepravdy nie sú takým istým sposobom o týchto
poj moch, lebo ide o tvrdenia, ktoré používajú práve tieto pojmy samy.
Možno esencialistickú metafYziku ponúknuť ako vylepšenie skutočných kate-
górií, ktoré máme momentálne k dispozícii? Kategoriálny opis sme oddelili od meta-
fYzického absolutizmu pomocou argumentu, ktorý stanovil jeho spojenie
s realizmom, a určite nie je samozrejmé, že tieto kategórie sú tými najlepšími, aké by
sme mohli mať. Ako sa prejavy esencializmu rozširujú, nevyhnutne sa zdá, že ponú-
ka najatraktívnejší sposob spojenia inak rozdielnych kategórií nášho myslenia
a hovorenia. To je, pravda, ilúzia, hoci nepochybne silná, ktorá sa sama živÍ. Keď sa
pochopí. že pravda a skutočnost' nemajú túto výhodu, budeme mucť posudzovať
esellcializmus na základe jeho skutočných výhod. Potom sa pozornost' móže obrá-
tiť napríklad na otázky. či pojem možného svetaje koherentný, či porušuje požia-
davku jednoduchosti obsiahllutú v Occamovej britve a či móže slúžiť roznym pre-
javom esencializmu.
IV. Veci osebe
Kategoriálny opis a metafYzický realizmus sme spojili pomocou tézy, že pojmy sú,
ak nie postačujúcou, tak aspoň integrálnou a nevybnutnou podmienkou existencie
faktov. Naše pojmy fonnujú realitu, teda bez pojmov nemožu byť žiadne fakty. Táto
téza, pojmový realizmus. prekračuje tvrdenie, že fakty možu poznať iba I'udia, ktorí
majú správne pojmy, čo je tvrdenie. ktoré je sotva spochybniterné. Vlastnenie
pojmov je podl'a pojmového realizmu podmienkou existencie faktov.
Ak však pojmy fommjú realitu, nemá to pomerne strašné dósledky pre naše
poznanie skutočnosti? Neverue téza pojmového realizmu k tomu, že skutočnosť,
skutočná skutočnosť. ktorá leží mimo pojmov a jej fonnovaním sa vytvárajú fakty,
nezostane nám navždy nepristupná? Navyše, neznamená to, že to, čo je známe,
fakty vytvorené pomocou našich pojmov, vobec nie je skutočná skutočnosť, ale
iba klam? Zdá sa, že pojmový realizmus zavádza isté špekulatívne metafYzické roz-
delenie na jav a skutočnost'. ktoré kategoriálny opis mal odstrániť. Napríklad Kant
ceJkom explicitne prijal dualitu javu a skutočnosti; spojil ju s teóriou o tom, ako
mysel' pojmovo konštruuje jav z údajov vznikajúcich z konania, ktoré na sebe robí
skutočnosť nezávislá od mysle. Java skutočnosť, fenomény a noumenony, skúse-
nosť a veci, aké skutočne sú osebe - tento druh duality je zrejme nevyhnutným
dosledkom toho, že mysel' pri vnímaní dostala aktívnu úlohu. Zdá sn, že skutočnosť
zakrýva ..závoj vnemov" a všetko, s čím máme skúsenosť, je klamnou konštrukciou.
Dovorte mi teda objasnil', že pojmový realizmus nás nemusí navádzať na túto
cestu, lebo nemusí obsahovať myšlienku, že fakty sa vytvárajú formovanÍm sku-
točne; skutočnosti. Nie je to preto. že fakty sú ilúzie utvorené z ilúzií, ale preto, že
fakty sú skutočnosťou. Pojem formovania skutočnosti móže l'ahko zavádzat'
a zavádza, ak naznačuje, že skutočnosť existuje prv, než sa vyformuje a prekrúti
vložením do škatuliek tvorených z našich pojmov. T éza pojmového realizmu faktic-
ky znie, že škatul'kovanie pomocou konceptualizácie je vytváranie samej skutoč-
nosti; prečo by teda táto téza mala priamo viesť ku Kantovej pozícii? Predstavme si
nejaké predmety na stole. Možeme ich rózne opísať. napríklad ako prestieranie pre
šest' osób, najlepšÍ príbor a porcelán tety Maud, alebo ako kolekciu lyžíc, nožov
atď. Tieto fakty závisia od roznych použitých pojmov, ale znamená to, že skutoč-
126
127
nost' bola skreslená? Čo tu skutOl"ne jc, kcď odstránimc takéto fakty? Pojmový
realizmus hovorí, že skutočnosf pozostáva z týchto faktov samých, nchovori, že
ticto fakty nám zakrýv iú skutočnosť.
Nevystupujc však v pojmovom realizmc pojem niečoho, čo sa spolu s pojmami
stáva faktom? Nazývajtc to ako chcetc, toto nicčo zrejme jc mimo vplyvu myslc a jcj
kooceptualizovania, tcda mimo dosahu nášho chápania. Aby smc zmicrnili túto
úzkost', možeme pripustit', žc pojmový realizmus uznáva niečo, ČD sa konceptuali-
zujc: vcď napokon, fakty majú zložky, pojmy sa musia aplikovať na niečo, aby sa
vytvori]i fakty. Toto nicčo však nemože byť ničím iným iba svetom stolov a stoličiek,
jednotlivín a všcobecnín. Pojcm stolu sa aplikujc na stól a aplikuje sa naň aj pojcm
jednotliviny.142 Pojem priestorovej blízkosti sa aplikujc na stol a stoličky. Materiál,
ktorý sa má kooceptualizovat', zrejme ncmusíme pokladať za niečo iné ncž svct,
s ktorým sme oboznámcní.
V istom zmysle sa však dá povedať, žc pojem vytvára z nicčoho ioého vec, ktorá
ho exemplifikujc. Stol a stoličky sú vopred cxistujúcc veci, ktoré saspolu podraďu-
jú pod pojemjedálcnskej súpravy; dvaja vopred existujúci rudia sa konceptualizujú
"ako jednota" na základe pojmov zamestnávatcl' a zamestnanec. Nové fakty sa
utvárajú zo starých. To však ncstaČÍ na to, aby smc živili obavy zo svcta noumcn.
Alebo stačí? Azda to ncvyzcrá hrozivo, keďžc pojmy v príkladoch sú už na
dostatočne vysokej úrovnc, ktoré sú už pomcrne vysoko nad základným druhom
konccptuaJizácie na spodncj pricčke rebríka. Tu nepochybne existujc úrovcň pred-
konceptualizovanej skutočnosti. Nuž áno, pokiar musia cxistovat' veci a vlastnosti,
udalosti, časy a micsta, ktoré zapÍňajú svct a možno ich nanovo roznc konceptuali-
zovat' tak, aby sa vytvárala bohatšia tapiséria. Ticto vcci samy však už zahfňajú
pojmy. Túto funkciu prc nás vykonávajú katcgórie, pravda, nie samostatne, bcz
podrobnejšcJ zásoby pojmov, ako sú stoličky a sto]; trcba však povedat', žc katcgó-
rie ako najzákladnejšie z našich pojmov tu hrajú fundamentá]nu úlohu. Obrázok
rebríka, kdc na spodnej priečke sú kategórie, je však nesprávny. Kategórie sú nepo-
chybne fundamentálnc pojmy, to však neznamená, žc sú na spodnej pricčke rebríka
konceptualizácic. To by ma]o byt' zrcjmé z príkladu jedálenskej súpravy, lebo nová
jednotlivina sa tu konštmuje z už existujúcich jcdnotlivín. Jcdnotliviny sa vynárajú
na vyššej pricčkc, nic na spodnej priečkc rebrika konceptualizácie. Vlastnosti ticž
takto vznikajú: prirodzcné druhy sú sotva prvými a najjednoduchšími vlastnost'a-
mi, ktoré sa dajú v prírodc alcbo v mysli nájsť.
Napriek tomu treba priznat', že každé vysvetlcnic skutočnosti musí uznať svet,
ktorý predchádza a nevyhnutne d'alcko prekračujc pojmy, ktorými ho opisujemc,
svct, ktorý je, slovami Dana O'Connora, "hrubou neprežívanou splcťou objektov
a udalostí" .143 Tento status rerum - to je jcho termín, za ktorý vďaČÍ C. K. Ogdcno-.
vi, vzťahujúci sa na to. čo cxistujc pred konceptua1izáciou - ncmusí vzbudzovať
obavy dua1istického druhu a ncmusí predstavovať "skutočnosť", ktorá by bo1a
skutočnejšia ncž naša skutočnosť. Náš svct nic je ničím iným, iba týmto status
rerum vhodne konceptualizovaným, takže ncvzbudzujc nijaké námictky. Svet nie
jc tým. čo sa má tak a tak prcd použitím pojmov; svct jc skor to, čo sa má tak a tak,
prctože sa použili pojmy. Pojcm status rerum jc iba kore1átom pojmu konccptualizá-
cic sveta, lebo druhý pojem posobí na prvom pojmc.
142 To je konzistentně .v tým. že nejaký pojem. napriklad pojem kyslosli. sa neskór aplikuje na
viac vecí. než pod neho povodne spadalo
141 D. J. O'Connor; Corrcspondcnce Theory uf Truth. HUIChl11.mn. Londol1. /975. s. /30.
128
129
Literatúra
Ackrill, J. L. (zost.), Aristotle ' Categories and De /nterpretatione (Oxford Univer-
sity Press, 1963)
Ackrill, J. L., Aristotle the Philosopher (Oxford University Press. 1981)
Alexander, H. G. (zost.), The Leibniz- Clarke Correspondenee (Manchester Uni-
versity Press, 1956)
Alexander, S., Spaee, Time and Deity, 2 zviizky (Macmillan, London, 1920)
Anscombe, G. E. M. - Geach, P. T. (preI. a zost.), Deseartes: Philosophieal Wri-
ting.f (Nelson, London. 1964)
Anscombe, G. E. M., Metaphysics and the PhilosophyofMind(Blackwell, Oxford,
1981)
Annstrong, D. M., Universals and Seientific Realism, 2 zvazky (Cambridge Uni-
versity Press, 1978)
Atkinson, R. F. A, Knowledge and Explanation in History (Macmillan, London,
1978)
Ayer, A. 1., Language, Truth and Logie (Gollancz, London, 1936; Penguin, Har-
mondsworth, 197])
Barnes, J., Aristotle (Oxford University Prcss, 1982)
Bergson, H., Time and Free- Will (Allen & Unwin, London. 1911)
Bradley, F. H.. Appearance and Reality (Anen & Unwin, London, 1920)
Bradley, R. - Swartz, N., Possible Worlds (BlackweU, Oxford, 1979)
Broad, C. D., An Examination of MeTaggart:., Philosophy, 3 zviizky (Cambridge
University Press, 1933- 1938)
Brody, B. A., Identity and Essenee (Princeton University Press, 1980)
Butchvarov, P., Resemblanee and Identity (lndiana University Press, 1966)
Campbell, K., Metaphysics: An lntroduetion (Dickenson, Encino, Califomia, 1976)
Camap, R., Meaning and Neeessity (Chicago University Press, 1947)
Carr, B., Bertrand Russell (Allen & Unwin, London, 1975)
Carr, B. - O'Connor, D. J., Introduetion to the Theory of Knowledge (Harvester,
Brighton, 1982; Minnesota University Press, 1982)
Chisholm, R. M., Person and Objeet (Allen & Unwin, London, 1976)
Chisholm, R. M. --Guterman, N. (preI. a zost.), F. Brentano: The TheoryofCatego-
ries /907-/9/7 (Martinu s Nijhoff, Hague, 1981)
CoUingwood, R. G., An Essay on Metaphysics (Oxford University Press. 1940)
Davidson, D., Essays on Aetion and Evencs (Oxford University Press, 1980)
130
Davidson, D. - Harman, G. (zost.): Semanties ofNatural Languages (Reidel, Dor-
drecht, 1972)
Davies, M., Meaning, Quantifieation. Neeessity (Routledge & Kegan Paul, Lon-
don,1981)
Denbigh, K. G., Three Coneepts ofTime (Springer- Verlag, New York, 1981)
Dummett, M., Truth and Other Enigmas (Duckworth, London, 1978)
Edwards, P. (zost.), Eneyclopedia of Philosophy, 8 zviizkov (Collier Macmillan,
London, 1967; Macmillan & Frce Press, New York, 1967)
Elwes, R. H. M. (preI. a zost.), Benediet de Spinoza: On the /mprovement ofthe
Understanding (and other works) (Dover, New York, 1955)
Emmett, D. M., The Nature ofMetaphysieal Thinking (Macmillan, London, 1945)
Ewing, A c., Idealism: A Critical Study (Methuen, London, ] 934)
flsk, M., Nature and Necessity (Indiana University Press, 1973)
Freeman, E. .- Sellars, W. (zost.), Basie L.,sues in the Philosophy ofTime (Open
Court, La SalJe, 1971)
Gale, R. M., The Language ofTime (Routledge & Kegan Paul, London, 1968)
Gale. R. M. (zost.), The Philosophy ofTime (Macmillan, London, 1968)
Geach, P. T.. Referenee and Generality (Comell University Press, Ithaca, N. Y..
1962)
()rossmann, R., Ontological Reduetion (Indiana University Press, ]973)
Grunbaum, A., Philosophical Problems of Spaee and Ttme (Knopf, New York,
1963)
Hamilton, E. - Caims, H. (zost.), Plato: The Colleeted Dialogues (Pantheon. New
York,1961)
Hamlyn, D. w., Metaphysics (Cambridge University Press, 1984)
Ham]yn. D. w., Theory ofKnowledge (Macmillan, London, 1971)
1lampshire, S., Thought and Aetion (Chatto & Windus, London, 1959)
l1arré, R. - Madden, E. H., Cauml Powers: A TheOlY ofNatural Neeessity (B1ac-
kwe11, Oxford, 1975)
Harrison, R., On What There Must Be (Oxford Uni versity Press. 1974)
llart. H. L. A. - Honoré A. M., Causation in the Law (Oxford University Prcss.
1959)
Ilcndel, C. W. (zost.), Hume: An /nquiry Coneerning Human UnderstandinK
(Bobbs-Merrill, New York. 1955)
11 inckfuss, 1., The Existenee ofSpaee and Time (Oxford University Press, 1975)
Jones, O. R. (zost.), The Private Language Argument (MacmiUan, London, 1971 )
Kcmp Smith, N. (zost.), Kant: Critique ofPure Reason, 2. vydanie, 1787 (Macmtl
lan, London, 1964)
Korner, S., Coneeptual Thinking, 2. vydanie (Dover, New York, 1959)
nI
Komer, S., Categorial Frameworkl- (Blackwell, Oxtord, 1970)
Komer, S., Metaphysies: lts Structure and Funetion (Cambridge University Press,
1984)
Kripke, S. A., Naming and Neeessity, 1970 (Oxford University Press, 1980) [Slo-
venský prek1ad: Pomenovanie a nevyhnutnosť (Kalligram, Bratislava, 2002).]
Langford, G., Edueation, Persons and Soeiety (Macmillan, London, 1985)
Langford, G.. Human Aetion (MacmilJan. London, 1972)
Lewis, D., Counteifaetuals (BlackwelI, Oxford, 1973)
Loux, M. J. (zost.), Universals and Partieulars: Readings in Ontology (Double-
day, New York, 1970)
Loux, M. J., Substanee and Attribute (Reidel, Dordrecht, 1978)
Lucas, J. R., A Treatise on Time and Spaee (Metheun, London, 1973)
Lucas, P. G. (preI. a zost.), lmmanuel K ant: Prolegomena (Manchester University
Press.1953)
Mackie, J. L., Problems from Loeke (Oxford University Press, 1976)
Mackie, 1. L., The Cement of the Universe (Oxford University Press. 1974)
Mackie, 1. L., Truth, Probability and Paradox (Oxford University Press, 1973)
McKeon, R. (zost.), The Basie Work.\' of Aristotle (Random House, New York, 1941)
McTaggart, J. M. E., The Nature of Existenee, 2 zvfizky (Cambridge University
Press, 1927)
Mahalingam, 1., Communieation Without Language: A Framework (nepublikova-
ná mzertačná práca, Exeter University, 1983)
Margo1is, J. (zost.), F act and Existence (Blackwell, Oxford, 1969)
Martin, G., General Metaphysies (AlJen & Unwin, London, 1968)
MelJor, D. H., Real Time (Cambridge University Press, 1981)
MilI,1. S.,A System olLogie, 1843,8. vydanie (Longman, London, 1872)
Moore, G. E., Principia Ethica (Cambridge University Press, 1903)
Munitz, M. K., Existenee and Logic (New York University Press, 1974)
Munitz, M. K. (zost.), Identity and lndividuation (New York University Press,
1971)
Munitz, M. K., Spaee, Time and Creation (Free Press, Glencoe, 1957)
Nerlich, G., The Shape ofSpaee (Cambridge University Press, 1976)
Newton-Smith, W. H., The Structure ofTime (Routledge & Kegan Paul, London,
1980)
Noonan, H. w., Objeets and Identity (Martinus Nijhoff, Hague, 1980)
Norreklit, L., Coneepts (Odense University Press. 1973)
O'Connor, D. J. (zost.), A Critieal History ofWestern Philosophy (Free Press, Glen-
coe, 1964; Macmillan, London, 1985)
O'Connor, D. 1., The Correspondence TheoryofTruth (Hutchinson, London, 1975)
132
O'Connor, D. J. - Carr, B., lntroduetion to the Theory of Knowledge (Harvester,
Brighton, 1982; Minnesota University Press, 1982)
Parkinson, G. H. R. (zost.), Leibniz: Philosophieal Writings (Dent, London. 1973)
Pearce, G. - Maynard, P. (zost.), Conceptual Change (Reidel, Dordrecht, 1973)
Pears, D. F. (zost.), The Nature ol Metaphysies (Macmillan, London, 1960)
Pears, D. E (zost.), Russell 's Logieal Atomism (F ontana, London, 1972)
Pitcher, G. (zost.), Truth (Prentice-Hal1, Englewood Cliffs, N. J., 1964)
Pitcher, G. (zost.), Wittgenstein: The Philosophieal lnvestigations (MacmilJan,
London, 1968)
Plantinga, A., The Nature ofNeeessity (Oxford University Press, 1974)
Putnam, H., Mind, Language and Reality: Philosophical Papers, 2. zv. (Cambrid-
ge University Press, 1975)
Putnam, H., Reason, Truth and History (Cambridge University Press, 1974)
Quine, W. V. O., Word and Objeet (MIT Press, Cambridge, Mass., 1960)
Quine, W. V. O., Ontologieal Relativity and Other Essays (Columbia University
Press, New York, 1969)
Quinton, A. M., The Nature ofThings (Routledge & Kegan Pau1, London, 1973)
Reichenbach, H., The Philosophy o{Spaee andTime (Dover, New York, 1957)
Reichenbach, H., The Direction ofTzme (University ofCalifomia Press, Berkeley, 1971)
Rescher, N., Coneeptualldealism (Blackwell, Oxford, 1973)
RusseJl, B.,Problems ofPhilosophy, 1912 (Oxford University Press, 1959)
Salmon, W. c., Spaee. 1ime and Motion (Dickenson, Encino, Califomia, 1975)
Selby-Bigge, L. (zost.), David Hume: Treatise ofHuman Nature. J 739--/740 (Ox-
ford University Press, 1888)
Schlesinger, G. N., Metaphysies (BlackwelJ, Oxford, 1983)
Sellars, W., Science and Metaphysies (Routledge & Kegan Paul, London, 1968)
Sklar, R., Spaee, Time and Spaeetime (University ofCalifomia Press, 1974)
Slote, M. A., Metaphysies and Essenee (B1ackwell, Oxford, 1974)
Smart, J. J. C. (zost.), Problems ofSpaee and Time (Collier-MacmiJlan, New York,
1964)
Sosa. E. (zost.), Causation and Conditionals (Oxford University Press, 1975)
Sprague, E., Metaphysical Thinking (Oxford University Press, New York, 1978)
Stani1and, H., Universals (MacmiJIan, London, 1973)
Strawson, P. E, lndividuals (Methuen, London, 1959) [Slovenský preklad: 1ndiví-
duá (Iris, Bratislava, 1997).]
Strawson, P. E, lntroduetion to Logieal Theory (Methuen, London, 1952)
Strawson, P. E, Logieó-Lingui.stie Papers (Methuen, London, 1971)
Strawson, P. E, Subjeet and Predieate in Logic and Grammar (Methuen, London,
1974)
133
Strawson, P. E, The Bound.. ofSense (Methuen, London, 19(8)
Suppes, P. (zost.), Spaee, Time and Geometry (Reidel, Dordrecht, 1973)
Swartz, S. P. (zost.), Naming, Neeessity and Natural Kinds (Cornell University
Press, 1977)
Swinburne, R., Spaee and Time (MacmiJlan, London, 1968)
Taylor, R., Metaphysies (Prentice-Hall, Eng]ewood Clifts. N. J., 1963)
Van Fraassen, B. c., An lntroduetion to the Philosophy ofSpace and Time (Ran-
domHouse,NewYork,1970)
Van lnwagen, P. (zost.), Time and Cause (Reidel, Dordrecht, 1980)
Walsh, W. H., Metaphysics (Hutchinson, London, 1963)
Walsh, W. H., Kant:.. Criticism ofMetaphysies (Edinburgh University Press, 1975)
Wamock, G. J. (zost.), George Berkeley: The Princip/es of Human Knowledge,
1710, vydané spolu s inými dielami (Fontana, London. 1962)
White, A. R., Truth (Macmillan, London. 1971)
Whitrow, G. J., The Natural Philosophy ofSpaee and Time (Oxford University
Press, 1980)
WiJliams, B.,Deseartes: The ProjeetofPure Enquiry (Penguin, Harmondsworth,
1978)
Wiggins, D.. Identity and Spatiotemporal Continuity (BlackweJl, Oxford, 1967)
Wiggins, D., Sameness and Substanee (Blackwell, Oxford, 1980)
Wittgenstein, L., Phi/osophieaIInvestigations, 1953.2. vydanie (Blackwell, Ox-
ford, 1963) [Slovenský preklad: Filozofieké skúmania (Pravda, Bratislava,
1979).]
Wittgenstein, L., Traetatus Logieo-Philosophieus, 1921 (Routledge & Kegan Paul,
London, 196]) [Slovenský preklad: Tractatus logieo-philosophieus (KalIigram,
Bratislava, 2003).]
Wolterstorff, N., On Universals (Chicago University Press, 1970)
Yolton, J. W. (zost.), John Loeke: An Essay Coneerning Human Understanding,
2 zviizky, 5. vydanie (Dent, London, 1961)
YoJton, J. w., Metaphysieal Ana/ysis (Allen & Unwin, London, 1969)
134
Register
Ackrill, J. L. 10,66
akcidenty, pozri atribúty
Aristoteles 9 anas!.. 27 a nasl.,44 anas!., 49.50,52,62.65 anas!., 88-89.124
Amauld, A. 20
atribúty, 3. kap. passim, pozri všeobecniny
predikábilie 49 a nasl.
nemajú kritériá identity 49
Berkeley, G. 50
Bradley, F. H. 103
Broad, C. D. 99
Clarke, S. 98
ColJingwood,R. G. 13 anasl., 75,124
čas, 5. kap. passim
A-rady verzus B-rady 92 a nasl.
absolútny alebo relatívny? 98 a nas!.
anizotropnost' 89
ako atribút 88-89
ako kategória 86-88
ako substancia 88-89
transcendentálne ideálny 100 a nasl.
nereálny 90 anasl., 92 anasl.
jednotlivina alebo atribút? 90, 108 a nasl.
veda verzus metafYzika 88-89
jeho jedinečnost' 106 a nas!.
časopriestorovosť 87 a nas!.
jednotlivín 87
jediný rámec 88
časové stávanie sa 94 a nasl.
časové vzťahy 87 a nas!.. 109
časy 87, 92 a nasl., 96 a nas!., 109
čisté pojmy, pozri kantovské kategórie
135
Darwin, Ch. 50
Descartes, R. 19 a nas!., 42, 53
dispozičné vlastnosti 65,79 anasL, 81
druhé substancie, pozri druhy
druhy a rody, pozri druhy
druhy, 49-50 pozri aj prirodzené druhy
nemajú kritériá identity 50 a nas!.
dualizmus mysle a tela 19 a nas!.
kauzálne posobenie, 4. kap. passim
ako p6sobenie pomocou silných jednotlivín 78 a nas!.
ako INUS podmienka 76-77
ako uniformnost' prirody 68 a nas!., 74 a nas!.
obsahuje nevyhnutné spojenie 67 a nasL, 78 a nas\.
kauzálny princip 65
kontrafaktuálnekondicionály 65,73-74,76,81 anas!.
ako skrátené argumenty 81 a llas].
analýza pomocou možných svetov 82 a nas!.
kontrafaktuály, pozri kontrafaktuálne kondicioná]y
Kripke, S. A. 26,38 a nas!., 53, 54, 58 anas!., 126
kritériá identity 46 a nas!.
kritérium 115 anasl.
esencia, reálna verzus nomináina 55 a nas!.
esencializmus,2.a3.kap.passim 26,61,65, 126anas\.
ad kOlltrafaktuály 82 a nas\.
ad druhy 52-53,55
ad jednotliviny 38 a nas!.
fakty 21 a nas!., 115 a nas!.
a verejná zhoda 115 a nasL
formálna príčina 66 a nasl.
látková pričina 66 a nasl.
Leibniz, G. W. 36 anasl., 53, 98 anas!.
Lewis.D. 26,82 anasL 126
Locke: J. 29 anasl., 52,54,55 a nas!., 58 a nas!.. 67 a nas!., 77
logický atomizmus 32 a nasI.
logický pozitivizmus 8,124-125
Lukrécius 88
Hamlyn,D. W. 23, 115 anas!.
Harré, R. 63, 78 a nas!.
Hart, H. L. A. 75
Honoré. A. M. 75
Hume, D. 50, 67 a nas!., 125
Mackie, J. L. 54 a nas!.. 59 a nas!., 74,76 anas!., 8] a nasl.
Madden, E. H. 63,78 a nas!.
Mach, E. 89, 100
McTaggart, J. M. E. 90,92 a nasl.
metafYzické tvrdenia, 1. kap. passim
kognitívny status 8,26, 124 anasl.
kritériá 9anasl., 11 anasL, 13,15-16,25, J24anasl.
objektivita 26, 124 a nasL
pravda 26,4. kap. passim
metafyzika ako kategoriálny opis. I. kap. passim
metafYzika vo filozofii 1, 18 a nasL
miesta 87,109
Mill, J. S. 45, 72 a nasl.
Moore, G. E. 24
možné svety 39 a nasL, 58 a nasl., 82 a nasL
Kripkeho nereduktivizmus 42
Lewisov realizmus 85 a nasL
indi víduá, pozri substancie
jednotliviny, pozri substancie
Kant,1. 9, 10 a nas]., l3 a nas!., 77, 89, 90, 100 a nasL, 124-125
kategoriálnyopis, 1. kap. passim
kategórie, I. kap. pa.<;.<;im
absolutizmus verzus relativizmus 13 a nas!., 115 a nas\., 124 a nasl.
aristotelovské 9 a nasl.
konceptualizmus verzus realizmus 9 a nasL, 25-26, ] 15 anasJ., 127 a nasL
deskriptivizmus verzus revizionizmus 15 anas!.
fundamentálne pojmy 8, 10, 15-16, 17 a nasJ.
kantovské 10 a nasl.
136
137
nereálnost' času 90 a nasl., 92 a nas!.
nevyhnutné spojenie 67 a nas!.
nevyhnutné vlastnosti,pozri esencializmus
nevyhnutnost' de re verzus de dieto 52 a nas!.
Newton, 1. 99-100
Sear]e,J. R. 25
silnéjednotliviny 63, 78anasl.
Spinoza, B. 42
Stalnakcr, R. C. 83
Strawson, P. F. 16 a nasl., 45-46, 124
substancie, 2. kap. passim
Aristotelove subjekty 44 a nasl.
ako exempJifikáty úplných pojmov 37
ako lockovské substráty 29 a nas!.
ako monády 36 a nasl.
ako referenty logicky vlastných mien 32 a nas\.
rigidne označené menami 38 a nas!.
porovnanie s udalost'ami alebo procesmi 43 a nas!., 47 a nasL
nezávislé súcna 28,42 a nas!.
individuálne alebo jednotlivé veci 27 a nas!.
majú atribúty 43
majú kritériá identity 46 a nasl.
prvé a druhé 28-29
sú v kauzálnych a časopriestorových vzt'ahoch 28, 43
substrát 29 a nas!.
S nburne,R. ]06-107
O'Connor, D. J. 90 a nas!.
Occamova britva 35,36, 127
Ogden, C. K. 129
paradoxy pohybu 90 a nas!.
Pannenides 90,91
Platón 51,88
podmienky, nevyhnutné a postačujúce 70 a nasl.
pohybová pričina, 4. kap. passim
pojmový realizmus 115 a nasL, 119 a nas!.
predikábilie, pozri aristotelovské kategórie
priestor, 5. kap. passim
absolútny alebo relatívny? 90,98 anas!.
ako kategória 87-88
ako substancia 89
transcendentálne ideálny 100 a nasL
nereálny 90 a nas!.
jednotlivina alebo atribút? 90, 108 a nas!.
veda verzus metafYzika 88-89
jeho jedinečnost' 102 a nas!.
priestorové vzťahy 87 a nas1., 108
principy identity 46 a nas!.
prirodzené druhy 50, 54 a nas!.
Putnam, H. 54
Pytagoras 88
štyri príčiny, doktrína 65 a nas!.
transcendentálne argumenty 14, 16
transcendentálny ideaJizmus 100 a nas!.
účelová pričina 66 a nasL
udalosti 43 a nas].. 48,95,97
Quinton, A. M. 108 a nas!.
veci osebe 127 a nas!.
verejná zhoda 115 a nasL
vlastnosti, pozri atribúty
voJ'a 68
všeobecné idey 50 a nasL
všeobecniny, 50 a nasI. pozri C!; atribúty
aristotelovský realizmus 51-52
nominalizmus Sl
platónsky realizmus 51
realita 127 a nas!.
rigidné designátory 38 a nas!., 54 a nas!., 59 a nas!.
Russell,B. 33 anas1., 52,91,94, 117
138
139
teória podobnosti 52
výrazy prc prirodzené druhy 56 a nasl.
ako rigidné designátory 58 a nasl.
jazykový nominalizmus 56 anasl.
vzťahové vlastnosti 87
Williams, B. 20
Wittgenstein, L. 31 a nasl., 115 a nasl.
Zenón 90 a nasL
140